Listopad 2009

Stretneme sa v Ríme 2/3

29. listopadu 2009 v 21:34 | Amane

3) Dotyky

Ani poriadne netuším, ako som sa dostal domov. Keď som kráčal po ulici, cítil som sa ako znovu zrodený. Otvoril som bytové dvere a v predsieni som sa začal malátne vyzúvať.
,,Šimonko, si to ty?´´ zakričala matka z obývačky. Neodpovedal som, ale išiel za ňou. Zjavil som sa vo dverách a ona si ma premerala. Zhrozene na mňa pozrela.
,,Preboha! Veď vyzeráš akoby ťa prešiel parný valec. Čo si robil?´´ zvolala. Neurčito som mykol plecom. Uvedomil som si, že sa priblblo usmievam.
,,Má s tým niečo spoločné Alfonz?´´ spýtala sa. Prekvapilo ma, že si pamätala jeho meno. Ale veď čo, moja matka má neobmedzenú pamäťovú kartu. Pamätá si všetko čo ste povedali, alebo urobili. Obvzlášť veci, ktoré nechcete aby si pamätala.
Prikývol som. Pozrela sa na mňa tým svojim vševediacim pohľadom a po chvíli sa otočila k PS3. Zjavne usúdila, že to nie je až také vážne. Tak som zaliezol k sebe do izby a asi hodinu otupene civel na plagát Zaklínača.
Ešte stále som tomu nemohol uveriť. Vôbec ma za to neodsúdil a dokonca sa zdalo akoby...v to aj dúfal. Usúdil som, že sympatie boli vzájomné. Mal som z toho odrazu veľkú radosť.
,,Tak čo, ešte stále nechceš poradiť?´´ spýtal sa otec pri večery. Bolo jasné, že mu matka všetko povedala.
,,Vieš čo, nechaj si to pre seba.´´
,,Vážne nechceš radu od profíka?´´ dobiedzal.
,,Však si s chlapom spal len raz.´´
,,A ty ani raz. Veď si sa ani nikdy nebozkával.´´
,,No čo ty vieš.´
Rodičia na mňa vyvalene pozreli. To som mal zase čo povedať.
,,Vy ste sa už aj bozkávali?´´ vydýchla matka prekvapene.
,,Áno, dnes po škole.´´ povedal som tvrdo. Už nemalo zmysel niečo skrývať.
,,Tak preto si dnes vyzeral, akoby ťa zmlátili. Bolo to také strašné?´´ vyzvedala matka. Začalo ma to už štvať.
,,Odmietam počúvať takéto reči.´´ povedal som a vyšiel z kuchyne.
Ráno sa otec sťažoval, ako po ňom každý niečo chce a ako sa teší na víkend. Bol relatívny kľud, až do chvíle, keď matka otvorila ústa.
,,Do šiestej budeš sám. Tak, keď chceš, pozvi si Alfonza.´´ povedala. Skoro som sa zadrhol čajom.
,,Daj mi s tým pokoj.´´ zachrčal som.
,,Ale ja to robím pre teba.´´ usmiala sa. Takmer ma ranila mŕtvica.
,,Kvôli tebe pôjdem do Auparku, pohrabem sa v knihách, skočím do Brlohu a možno si tam kúpim novú hru. Možno Dead Space. Vyzeralo to dobre.´´ uvažovala nahlas. Zamračil som sa.
,,Moment. Killzone 2 si už dohrala?´´
,,Však to bolo smiešne ľahké.´´ mávla rukou a tým bol rozhovor ukončený.
V škole som toho s Alfonzom veľa nenahovoril. Možno to mal na svedomí ten včerajšok. Nebol som si úplne istý, či ho mám, alebo nemám k nám pozvať. Ale skôr som sa ešte stále nemohol zmieriť predstavou, že som gay. Rodičia síce povedali, že ma to prejde, ale ja som im neveril. Bol som gay. Síce len dočasný, ale bol.
Zamyslel som sa a tak som nepočul, ako mi Alfonz niečo povedal. Šťuchol do mňa lakťom, aby som sa prebral a to rozhodlo.
,,Nechceš ísť po škole k nám?´´ spýtal som sa. Alfonza tá otázka prekvapila.
,,Jasné.´´ súhlasil.
Nemal som ani tušenia o čo mi ide. Čo som vlastne očakával? Sám som nevedel. Vôbec som netušil, ako by mi mohol Alfonz pomôcť.
V autobuse sme boli obaja ticho a boli sme ticho aj vtedy, keď sme si sadli ku mne do izby. Nevedel som ako začať, čo chcem povedať a či to vôbec na niečo bude. Tak som len civel do zeme.
,,Chceš niečo povedať?´´ spýtal sa Alfonz. Zdvihol som hlavu.
Sedel oproti mne na posteli v tureckom sede a usmieval sa. Odrazu som mal pocit, že mu môžem povedať čokoľvek.
,,Ja.. len sa neviem zmieriť s tým, že som pravdepodobne gay.´´ priznal som.
,,Šimon, ty si gay. Máš to v sebe.´´ vyhlásil. Prekvapene som naňho pozrel.
,,Poznal som to hneď, ako som ťa videl. Preto som si k tebe aj sadol. Normálne sedávam sám. Pri tebe som cítil, že môžeme byť viac než len priatelia. Dalo by sa povedať, že som sa do teba zamiloval.´´ povedal a poslednú vetu zašepkal.
,,Je to tak trochu desivé.´´
,,Zo začiatku je to vždy ťažké, ale časom sa s tým vyrovnáš. Nakoniec to berieš ako úplne normálnu vec.´´
,,Ale aj tak to neviem pochopiť.´´ Pozreli sme na seba. Netuším ako som sa tváril, ale on bol bez výrazu.
,,Ak chceš, môžeme spraviť malý test.´´ začal Alfonz. ,, Budem sa ťa dotýkať a sám poznáš, ako sa veci majú.´´
Znelo to celkom logicky. Súhlasne som prikývol. Alfonz mi naznačil, aby si sadol k nemu na posteľ. Urobil som to.
Sadol si za mňa a objal ma. Vzrušene sa mi stiahol žalúdok. Alfonz mi prešiel nosom po spánku a cítil som, ako ma pobozkal na šiji. Prudko som sa nadýchol.
,,Môžem prestať ak chceš.´´ zašepkal Alfonz.
,,Nie, pokračuj.´´ hlas sa mi vzrušene triasol.
Jednou rukou mi siahol pod tričko a prstom mi prešiel po slabinách, po pravom boku a zastavil sa na krížoch. Jeho ruka mi začala putovať po chrbtici smerom hore a zároveň mi sťahoval tričko. Hodil ho niekam bokom a na chvíľu sa odtiahol aby si ho aj on vyzliekol.
Tá chvíľa, počas ktorej sa ma nedotýkal bola strašným utrpením. Potom ma znovu objal a ja som sa upokojil. Prstami mi hladil hruď aj brucho. Položil si bradu na moje plece. Inštinktívne som sa k nemu otočil a...naše pery sa našli.
V ústach som zacítil jeho jazyk a slastne som zavrel oči. Alfonzova pravá ruka sa zrazu ocitla v mojom lone. Druhou rukou mi rozopol nohavice a ja som vyľakane odtiahol hlavu.
,,Čo to robíš?´´
,,Len pokojne. Bude sa ti to páčiť.´´ zašepkal a rukou mi siahol pod nohavice. Tušil som čo chcel robiť a tak som bol napätý ako struna. Zrazu som sa opäť prudko nadýchol a to čo som zacítil bolo až neuveriteľne krásne. Začal som prudko dýchať a mimovoľne som sa usmieval. Nakoniec som dosiahol vrcholu a roztúžene vykríkol.
Alfonz sa pomaly odtiahol a aj potom som ešte prudko dýchal. Kútikom oka som postrehol, že si Alfonz oblizuje prsty. Všimol si to a natiahol ku mne ruku.
,,Chceš ochutnať?´´
,,Nie, ďakujem.´´ povedal som vyľakane. Alfonz sa začal obliekať.
,,Pôjdem už.´´ povedal a odišiel z izby. Konečne som sa spamätal. Rozbehol som sa za ním a cestou si zapínal trochu mokré nohavice. Našiel som ho ako si obliekal bundu.
,,Pokiaľ by si niečo potreboval, tak zavolaj a inak sa vidíme v pondelok v škole.´´ usmial sa a poslal mi vzdušný bozk.
,,Fajn, maj sa.´´ povedal som a zavrel za ním dvere.
Odvliekol som sa do izby, prezliekol gate a ľahol si na posteľ. Bol som psychicky vyčerpaný. Celé sa to odohralo pomerne rýchlo. Začal som ľutovať, že to netrvalo dlhšie. S takýmito myšlienkami som nakoniec zaspal.

4)V sobotu večer

Zobudil som sa okolo desiatej, polonahý a prikrytý dekou. Chvíľu som otupene ležal v posteli a potom som vstal. Obliekol som si mikinu a vybral sa za rodičmi. Matka niečo varila a otec čítal noviny.
,,Dobré ráno.´´ povedal som a sadol si za stôl.
,,Skôr dobrí deň.´´ povedal otec.
,,Nechaj ho na pokoji. Včera mal ťažký deň´´ bránila ma matka. Obrana to síce bola na dve veci, ale bolo to od nej milé.
,,Dnes večer budem preč, tak si urobte chleby, alebo objednajte pizzu.´´ povedala.
,,Máš prácu?´´ spýtal som sa, vďačný, že zmenila tému.
,,Hej, musím niekoho odbachnúť.´´
,,Veľa šťastia. Inak, dostanem niečo na jesť?´´
,,Počkaj na obed. Dve hodiny o hlade vydržíš.´´ poznamenala matka.
,,Super. Tak to idem radšej ešte spať.´´ Vstal som a odkráčal do izby. Vyzliekol som si mikinu a zaliezol pod deku. Zavrel som oči a zaspal.
,,Šimonko vstávaj. Už je obed.´´ počul som matkin hlas a zatriasla mi ramenom. Pomaly som otvoril oči a uvedomil si, že som hladný.
,,Volala som na teba, ale neprišiel si, tak som sa došla na teba pozrieť.´´ povedala a pohladila ma po vlasoch.
,,Poď sa najesť.´´
Vstal som, hodil na seba mikinu a zamieril do kuchyne. Sadol som si za stôl vedľa otca a matka mi naložila polievku, z ktorej sa parilo.
Po obede som zaliezol späť do izby a čítal knihu. Matka odišla okolo štvrtej a hneď po jej odchode za mnou dohrmel otec. Rozrazil dvere a povedal:
,,Synak, dnes ti ukážem, ako sa bavia chlapi, keď žena nie je doma.´´
Otrávene som naňho pozrel ponad knihu.
,,Mňa to nezaujíma.´´ odsekol som.
,,Máš smolu, sám nepôjdem.´´
,,kam chceš pre boha ísť?´´
,,Uvidíš.´´ povedal a sprisahanecky na mňa žmurkol. Hneď som vedel, že sa mi to nebude páčiť.
,,A mal som aj pravdu. Otec si zmyslel, že pôjdeme na striptíz. Sadli sme si za jeden z mnohých stolov a polonahá čašníčka nám priniesla pivo. Otec sa napil a šťastne sa rozhliadol okolo.
,,Prečo tu musím byť?´´ spýtal som sa a napil piva. Bolo to odporné.
,,Musíš vedieť, čo robia chlapi v sobotu večer.´´
,,To znamená, že chodia na striptíz a očumujú nahé ženské?´´
,,prepáč, ale chlapov nemali.´´
Urazene som naňho pozrel a znovu sa napil piva, zabúdajúc na jeho odpornú chuť.
,,Fuj! Je to hnus.´´ povedal som a odstrčil od seba pohár. Otec sa na mne zasmial.
,,Čo sa smeješ?!´´ zavrčal som a ľudia stíchli.
,,Pst. Už to začne.´´ zašepkal otec a pozrel na malé javisko s mólom. Svetlá nad nami sa trochu stlmili a DJ pustil hudbu. Na javisko vybehli dve ženy a začali sa zvíjať okolo tyčí.
Muži sa začali z niakeho dôvodu smiať a niektorí prenikavo zapískali, keď jedno z dievčat vykoplo nohu obzvlášť vysoko. Zrazu zaznel gong a spoza závesov za javiskom vystúpila žena v dlhých šatách.

Díval som sa na ňu ale akosi mi nesedela k tým nahým babám pri tyčiach, ale nebola to jediná vec, čo mi nesedela.
,,Počuj otec, nie je to mama?´´ šťuchol som doň lakťom. Pozorne sa zahľadel na javisko.
,,Dokelu, je to ona. Opováž sa jej zamávať.´´ povedal a trochu sa nahrbil. pozrel som na javisko a potom na otca.
,,Nechceš odtiaľto radšej odýsť?´´
,,Nie. Uvidíme čo sa stane.´´ vyhlásil rozhodne. Unavene som vzdychol a pozrel sa na javisko.
Ženy prestali tancovať okolo tyčí a podyšli k matke. Pomaly jej začali vyzliekať šaty. Z davu sa ozvali nadšené výkriky. Matka sa usmiala, zavlnila bokmi a plavne odkráčala k pravej tyči. Začala ju znásilňovať spôsobom, aký sa nedá opísať. Pozeral som ako vyoraná myš.
,,Ach, škoda, že také niečo nemáme aj doma.´´ ozval sa otec túžobne.
,,Stačí, keď jej dáš do ruky mop.´´ poznamenal som.
,,Jéj, toto mi nikdy nenapadlo.´´ plesol sa otec po čele.
,,To vieš, to si tu ešte namal mňa.´´
Prikývol a na chvíľu sme stíchli.
,,Počuj, nie je vzťah prokurátor + nájomný vrah trochu divný?´´ prerušil som ticho otázkou, ktorá ma už dlhšie zaujímala.
,,Ja mám rád divné veci.´´ mikol plecom otec a ja som si spomenul s akým nadšením prijal môj nápad s mopom.
,,No, to by som ti aj veril.´´ uzavrel som debatu.
Sedeli sme tam ešte hodinu. Na javisku sa vystriedalo niekoľko tanečníc, ale matku som už nevidel.
Keď sme prišli domov, byt bol prázdny
,,Asi ho ešte nazabila.´´ odtušil som a odyšiel k sebe do izby. Ľahol som si oblečený na posteľ a zaspal ako zabitý.
V pondelok som išiel s Alfonzom domov. Zistil som, že býva o ulicu ďalej. Chcel som sa o ňom dozvedieť viac a tak som ho na chvíľu pozval k nám.
Odomkol som dvere a zistil krutú pravdu. Matka bola doma.
,,Šimonko, si to ty?´´ zavolala z kuchyne.
,,Áno a nie som sám. Pozval som k nám Alfonza.´´
Matka sa vyrútila z kuchyne a žiarivo sa usmievala.
,,Takže ty si Alfonz? Rada ťa spoznávam.´´ povedala a podala mu ruku.
,,Chcete niečo na jedenie, alebo na pitie?´´spýtala sa. Odmietli sme a zaliezli ku mne do izby.
,,Máš milú mamu.´´ poznamenal Alfonz a sadol si na posteľ.
,,Keď myslíš.´´ Nekomentoval to. Rozhodol som sa, že prejdem hneď k veci.
,,Kedy si zistil, že si gay?´´
,,Asi pred tromi rokmi. Zistil som to po tom, čo sa ma dotkol spolužiak.´´
,,Zvláštne, u mňa to tiež tak začalo.´´ uškrnul som sa.
,,Ten test, čo som ti robil, ten vymyslel Marco.´´
,,Marco bol...´´
,,Môj prvý. Vlastne, okrem neho a teba som nikoho iného nemal.´´
,,On bol teda tiež gay.´´ Alfonz sa zasmial.
,,Samozrejme, že bol. Naraz sme zistili, čo sme vlastne zač.´´ povedal a niekam sa zahľadel. Spomínal. Niečo mi napadlo.
,,Marco bol dvôvod, prečo ti bolo smutno za Rímom.´´
,,Áno. Rím sám mi nechýbal, ale ten, koho som tam nechal.´´ priznal. Pozrel na mňa a slabo sa usmial. Nehcel o tom hovoriť.
,,Prečo ste sa presťahovali?´´ zmenil som rýchlo tému.
,,Otcovi tu ponúkli prácu. Je programátor.´´
Už sme si nič nepovedali a tak odyšiel. Stál som pri okne a sledoval jeho vzďalujúcu sa postavu. Chcel som ho objať, cítiť jeho nahé telo na svojom, splynúť s ním v jedno.
Zasmial som sa svojim predstavám. Bolo mi to jasné. Zamiloval som sa.




3. Nepriateľstvo

29. listopadu 2009 v 20:25 | Amane
,,Na aké hodiny budete chodiť?´´ spýtala sa Hermiona ráno pri raňajkách.
,,Neviem, ale elixíry určite nie. Neprešiel som.´´ ozval sa Ron ako prvý a ďalej sa ládoval slaninou a vajíčkami.
,,Ja tiež.´´ povedal trpko Harry. Síce Snapea neznášal, ale tiež chcel byť aurorom a k tomu elixíry potreboval.
,,A čo ty, Selene, na aké predmety pôjdeš?´´ spýtala sa jej Hermiona. Bola prvá z Chrabromilu, samozrejme hneď po Harrym, ktorá ako prvá začala so Selene normálne komunikovať.
,,Hmm. Tak určite Obranu, Starostlivosť o zázračné tvory, Dejiny mágie, čarovanie, Transfigurácia a samozrejme elixíry. Ale mám tam na výber ešte z troch až piatich ďalších.´´
,,Na koľko si spravila VČÚ?´´
,,Všetko na výbornú.´´
,,Fíha. Gratulujem,´´ povedal Harry a Selene sa vďačne usmiala.
Za chvíľu k nim prišla Mcgonagallová a zostavovala im rozvrhy.
,,Takže čo pán Potter, ako to s vami vyzerá? Pôjdete študovať za aurora?´´
,,Asi nie pani profesorka. Neurobil som elixíry na výbornú.´´
,,A čo ste z nich mali?´´
,,Prekonáva očakávania, ale s niečím takým ma profesor Snape nezoberie.´´ povedal Harry sklamane.
,,Nuž, len tam teraz bežte, skúsim profesora prehovoriť.´´ Harry na Mcgonagallovú prekvapene pozrel.

,,To by ste vážne urobili?´´
,,Samozrejme Potter, ale teraz už bežte na hodinu.´´ povedala žena a podal Harrymu rozvrh. Hneď prvú hodinu mal elixíry.
,,Počkajte na mňa!´´ ozvalo sa za Harrym a Hermionov na ceste do žalára. Bola to samozrejme Selene.
,,Mysleli ste si, že tam nepôjdem?´´ zubila sa na nich veselo a Harry jej úsmev oplatil.
,,Samozrejme, že nám to napadlo.´´ zažartovala Hermiona a dievčatá sa začali smiať. Harry bol rád, že ju aspoň niekto prijal.
,,Harry počúvaj, otec ťa nechá pod podmienkou, že dnešný elixír nezbabreš.´´ povedala Selene odrazu.
,,Tak to môžem rovno zabaliť. Nemám šancu.´´ povedal rezignovane Harry.
,,Ale nevešaj hneď hlavu. Sadni si ku mne, ja ti pomôžem.´´ šťuchla doňho Selene lakťom. Zrazu sa dvere žalára rozleteli a v nich sa objavil Sanpe.
,,Dnu.´´ zavelil profesor a všetci mlčky počúvli.

Selene si sadla do prvej lavice a Harry s Hermionov neochotne nasledovali jej príklad. Ostatný spolužiaci si posadali čo najďalej od učiteľa.
Ako Harrymu Selene navrhla, tak si k nej sadol. Pozrel opatrne na Snapea. Keď to profesor videl, nevrlo na Harryho pozrel, ale nekomentoval to.
,,Ako vidím, len málo z vás prešlo hodnotením VČÚ, tak nechápem, čo tu robíte Potter.´´ zavrčal Snape a zozadu bolo počuť Malfoyivo tiché pochechtávanie.
,,Ja viem pane. Nespravil som VČÚ na výbornú, ale pani profesorka...´´
,,Áno počul som. Takže, keď nezbabrete dnešný elixír, tak tu môžete zostať.´´ povedal muž mrazivo a Harrymu bolo hneď jasné, že dnes budú pracovať na veľmi ťažkom elixíre.
,,Dnes si skúsime urobiť elixír Fonobia. Vie mi niekto povedať, na čo ho používame?´´


Hermionina ruka vyletela okamžite do vzduchu. Harry čakal, že tak urobí aj Selene, ale ona nič. Spýtavo na ňu pozrel, ale odpoveďou mu bolo len tajomné žmurknutie.
,,Nikto nevie? Škoda.´´ povedal Snape, ako vždy Hermionu ignorujúc.
,,Pán profesor, Fonobia sa používa ako protijed na všetky ľahšie jedy, ako uhryznutie hadom alebo otravou zo zle namiešaného elixíru. Jeho príprava je jednou z najjednoduchších, aby sa mohol čo najrýchlejšie podať postihnutému.´´
,,Zase hovoríte bez vyznania? Päť bodov dole. Rok ešte ani nezačal a Chrabromil je už v mínuse. Aké sklamanie.´´ vyškieral sa Snape a mávol prútikom na tabuľu, na ktorej sa objavil postup.
,,Postup máte na tabuly a potrebné prísady v skrini. Začnite.´´
,,Harry, rozlož oheň a ja idem po prísady.´´ povedala Selene a vstala. Harry urobil čo mu povedala a potom pozrel na Snapea.
Profesor ho sledoval so stisnutými perami a zjavne rozmýšľal o najbolestivejšom umučení.
,,Aké je skvelé byť zase doma,´´ pomyslel si Harry trpko a zobral si od Selene prísady.
Začiatok elixíru nebol zložitý. Problém nastal až pri štvrtom bode.
,,Pst Harry. Takto.´´ šepkala Selene a ukazovala mu, ako má správne rozdrviť kožu salamandry. Všimol si, že sa po celý čas prispôsobovala jeho tempu a tak mohol, tak aby to Snape nevidel, odkukávať postup od nej.
,,Zahaste ohne a doneste mi vzorky na ohodnotenie.´´ ozval sa Snape na konci hodiny.
Harry porovnal svoj elixír s ostatnými. Len on, Hermiona a Selene mali rovnako sfarbený elixír. S pocitom uspokojenia naplnil flakón a odniesol ho profesorovi na stôl.

,,Ďakujem, že si mi pomáhala.´´ poďakoval sa Harry cestou na Obranu.
,,Ále, to nič nebolo.´´ mávla rukou Selene. ,,Ten elixír sme robili už v Amerike.´´
,,Už ste ho robili?´´ zarazila sa Hermiona. ,,To znamená, že sme pozadu?´´
´´Nie. Práveže, ste popredu, ale asi mu to vychádzalo takto. Napríklad Veritaserum, ktoré budeme tento rok brať, sa v Amerike berie až v siedmom ročníku.´´
Hermione sa viditeľne uľavilo.
,, Tak čo Harry, ako si dopadol?´´ spýtal sa Ron a Harry si sadol vedľa neho. Hermiona a Selene si sadli za nich.
,,Prešiel som.´´ povedal hrdo a Ron vyvalil oči.
,,To nemyslíš vážne?!´´
,,Ale nebola to len moja zásluha. Keby mi Selene nepomáhala, Snape by ma vyhodil z triedy aj s kotlíkom.´´ Ron sa zasmial.
Keď dorazil profesor King, všetci stíchli.
,,Na svojich hodinách nebudem tolerovať žiadne vylomeniny ani vyrušovanie a to platí hlavne pre vás, Snapeová.´´ zasyčal profesor a dievča sa naňho nevinne usmialo.
Harry sa v duchu zasmial. Bolo jasné, že sa obaja veľmi dobre poznajú.
,,Na dnešnej hodine sa budeme venovať kúzlu Patronus. Vie mi niekto povedať, na čo slúži?´´ vyzval triedu profesor. Harry sa bez rozmýšľania prihlásil. Konečne niečo, čo vie.
,,Pán Potter.´´
,,Používame ho na odohnanie dementorov. ´´
,,Dobre. Viete mi povedať niaky špecifický znak, ktorý toto kúzlo charakterizuje?´´
,,Pri troche cviku, je čarodejník schopný vykúzliť fyzického Patronusa.
Ten má rôzne podoby, ale vždy je to podoba zvieraťa.´´
,,Veľmi dobre. Vedeli by ste vykúzliť, fyzického Patronusa?´´ Harry prikývol.
,,Je ešte niekto v tejto triede, kto vie vyčarovať fyzického Patronusa?´´ spýtal sa profesor triedy a niekoľko žiakov zdvihlo ruky. Boli to samozrejme všetko členovia Dumbelodorovej armády a Harry voči nim zahorel hrdosťou. Medzi prihlásenými bola samozrejme aj Selene.
,,Skvelé. Takže sa všetci postavte pred tabuľu a ukážte čo viete.´´ vyzval ich profesor.
Harry sa postavil medzi Hermionu a Selene.
,,Expecto patronum!´´ vykríkli a triedu ožiarilo svetlo niekoľkých Patronusov.
Harry pyšne pozrel na svojho jeleňa a pozrel na Selene.
Vedľa nej stál veľký strieborný vlk a zvedavo si premeriaval Harryho jeleňa.
,,Pekný Patronus.´´ poznamenala Selene.
,,Tvoj tiež.´´
,,Výborne! Výborne! Desať bodov za správnu odpoveď pána Pottera a päť bodov za každého Patronusa. Môžete si sadnúť. Vidím, že som dostal veľmi talentovanú triedu.´´ tešil sa profesor. Po zbytok hodiny sa ostatný žiaci snažili vyčarovať svojich Patronusov.

Na obede sa so Selene ešte stále bavil len Harry a Hermiona. Harry si všimol, ako Ron stále na ňu zazerá a pristihol sa, ako mu to vadí.
Keď skončilo vyučovanie, všetci štyria sa pobrali do Chrabromilskej veže.
,,Spievajúca víla.´´ povedal Ron.
,,Nie to, nie je to správne heslo.´´ ozvala sa Selene a Ron na ňu zagánil.
,,Ale je.´´ nedal sa otočil sa k portrétu Tučnej panej, ale tá len smutne pokrútila hlavou.
,,Tak aké je heslo?´´ zasyčal nakoniec Ron a Harry mal chuť mu na to odseknúť niečo veľmi nepríjemné.
,,Zelená jašterica.´´
,,No, to by ti sedelo. Prečo vôbec nie si v Slizoline? Tak by to bolo určite lepšie.´´ prskol Ron a preliezol dierou do klubovne.
,,Prepáč, je mi to...´´ ospravedlňovala Hermiona Ronove správanie.
,,Nechaj tak.´´ mávla rukou čiernovlasá a nasledovala Rona.
Len čo sa objavili v klubovni, nastalo ticho. Všetky zraky sledovali len jedinú osobu. Selene.
,,Hneď som späť.´´ povedalo dievča Harrymu a Hermione a vybehla do dievčenských spální.
Hneď ako odišla, v klubovni sa rozprúdil hovor.
Harry si s Hermionou sadli do kúta a začali si robiť úlohy. O chvíľu sa k nim pridala Selene.
,,Ja tie elixíry fakt neviem.´´ ozval sa Seamus rozhorčene asi po pol hodine.
,,Ak chceš pomôžem ti stým.´´ ponúkla sa Selene. Seamus na ňu zarazene pozrel.
,,Prečo by si mi mala pomáhať?´´ zavrčal.
,,Hmm, pretože tomu nerozumieš? No tak, ja ti s tým pomôžem.´´
,,Neboj sa, zvládnem to sám.´´ odsekol Seamus a znovu sa zahĺbil do svojho pergamenu.
Selene si vzdychla.
,,Neber si to tak.´´ chlácholila ju Hermiona a dievča sa na ňu vďačne usmialo.
,,Asi nebudem obľúbená.´´ poznamenala smutne a vrátila sa k úlohám. Harry by ju bol v tej chvíli najradšej objal. Veľmi dobre vedel, aké to je , byť nenávidený.

Death Note: Volám sa Shinigami, kapitola 12

29. listopadu 2009 v 20:22 | Amane
Celú nedeľu som netrpezlivo čakala na SMS od Valentíny. Nič. Ani v pondelok ráno. Čo to tá Valentína robí? Pravdepodobne chce, aby som k nej prišla.
Skončilo vyučovanie a pobrala som sa domov s myšlienkou, že za ňou pôjdem. Prešla som cez cestu, keď sa ku mne pripojil muž. Bol to M.
,,Neoplatí sa ti za ňou ísť.´´
,,Prečo?´´
,,Dal som ju zatknúť pre podozrenie, že je druhý Kira.´´
Celá zmetená som civela na M. Takže môj plán presa len odhalil. Samozrejme, o Zápisníku nemôže vedieť, ale určite si niečo všimol. Valentína to teda riadne skopala.
,,Ale...ale to nie je možné.´´ povedala som a po lícach mi stekali slzy hnevu. Nechápala som, ako to mohol M odhaliť. Všetko to bola Valentínina chyba!
,,To je všetko čo som chcel. Tak ja idem. Maj sa.´´ rozlúčil sa a zmizol.
Zostala som tam stáť sama. Odhalil ma a ešte bol ku mne drzí. Dostal ma. Prvý a posledný krát.

M vošiel do miestnosti a sadol si pred obrazovku televízora. Na obrazovke bola zviazaná plavovláska v kazajke a páskou cez oči. Vedľa neho sedel Kristínin otec.
,,Nič nám nepovedala.´´ poznamenal. M stlačil tlačidlo na komunikátore.
,,Povedala niečo, Blackman.´´ opýtala sa muža, ktorí stál pre Valentíne.
,,Nie.´´ M si otrávene vzdychol. Dúfal, že im to dievča potvrdí, že Kira je Kristína, ale zaryto mlčalo.
,,Čo ste skúšali?´´
,,Všetko možné. Snažil som sa ju dokonca zlomiť jedom, čo spôsobuje bolestivé kŕče, ale nič sa nestalo. Stále mlčí.´´
,,Dobre. Kúsok ustúpte.´´ prikázal M a pozrel na Valentínu.
Mučenie ju značne vyčerpalo. Povrazy, ktorými bola priviazaná o špeciálnu rozkladaciu stenu, nepriamo zabraňovali jej pádu. Vyzerala naozaj zúbožene. Úprimne ju ľutoval, ale nemohol inak.
,,Slečna Tolmáčová, počujete ma?´´
Valentína pomaly zdvihla hlavu. ,,Áno.´´
,,Poviete nám, kto je Kira?´´
,,Koľkokrát to mám ešte povedať? Ja neviem, kto je Kira. Kedy ma pustíte? Chcem ísť za mamou. Chcem ísť domov! Počujete?! Pustite ma!´´
,,Je mi ľúto, ale to nemôžem urobiť. Mám video vďaka ktorému ste podozrivá. Na ňom ste sa bozkávali s Kristínou. Povedzte mi, ste lezba?´´
,,No a čo keď som?! Vás do toho nič!´´
,,Podľa vás, je Kristína lezba?´´
,,Čo sú to za otázky? Odmietam na to odpovedať.´´
,,Vedia vaši rodičia, že ste lezba?´´
,,Nie, darilo sa mi to skrývať.´´
M to pomaly vzdával.
,,Blackman, pre dnešok ju už nechajte. Zajtra budeme pokračovať.´´
,,Chcete ma zase mučiť?´´ spýtala s plačlivo.
,,Bohužiaľ je to nutné. Keď sa priznáte teraz, skrátite svoje utrpenie a ešte vás zbavíme viny.´´
,,Mučiť? Radšej ma zabite. Áno, zabite ma! Chcem umrieť!´´
M bol z toho celého unavený. Neznášal mučenie.

Riyuk stál v mučiarni, opretý o stenu a sledoval sediacu Valentínu. Pred hodinou je domučili. Ľudia sú naozaj zábavný, pomyslel si.
,,Nechceš sa vzdať Zápisníka?´´ spýtal sa.
,,Nie.´´
,,Ale keď ťa bude ten M mučiť ďalej, môže ti niaka informácia o Zápisníku vykĺznuť.´´
,,To sa nestane.´´
,,Bez Zápisníku ti bude lepšie. Vážne sa ho nechceš vzdať?´´
,,Nie. Ja to vydržím.´´

Len čo večer došiel otec domov, hneď som sa mu hodila okolo krku a rozrevala sa.
,,Prečo ste uväznili Valentínu!´´ nariekala som. ,,Nevideli sme sa pár rokov a takmer vzápätí skončí vo väzení. Čo sa tu vlastne deje?´´
Otec ma pohladil po vlasoch.
,,M tvrdí, že Valentína je druhý Kira.´´
,,Ale...to...to je hlúposť.´´
,,Tiež si to myslím a vedz, že táto myšlienka pre mňa vôbec nie je povznášajúca.´´
,,A čo urobíme?´´
,,Budeme čakať, ako dopadne Valentínin výsluch.´´

M sedel v kuchyni za stolom, rukami si podopieral hlavu a hľadel do prázdna. Do kuchyne sa potichu vkradla Michelle a sadla si oproti nemu. Chvíľu ho pozorovala.
,,Deje sa niečo?´´ spýtala sa.
,,Nie.´´
M by najradšej zlostne zajačal alebo niečo roztrieskal. Neustále nad Kristínou rozmýšľal. Kvôli nej sa dokonca bál dotknúť Michelle. Keby to urobil a zároveň by si spomenul na Kiru, bol si istý, že by Michelle v návale zlosti zaškrtil. Pravdaže neúmyselne.
,,Neklam. Viem, že ťa niečo trápi. Veď ťa poznám!´´
Pozrel na ňu, ale okamžite sklopil zrak.
,,Je to kvôli Kirovi, však.´´
,,Neviem sa pohnúť z miesta. Dokonca aj po tom, čo sme zatkli Valentínu. Tvrdí, že sú s Kristínou len dávne kamarátky, ale ja viem, že je za tým viac.´´
,,A nenapadlo ti, že by mohla byť Valentína a možno aj Kristína, Kirov ovládané?´´
,,Ale to by znamenalo začať odznovu!´´
Michelle naňho pozrela pohľadom, ktorým naznačovala, že si všimla niečo, čo on nie.
,,A nechceš ty náhodou, aby Kristína bola Kira?´´
M na ňu prekvapene pozrel. To čo hovorila, bolo hlúpe, ale zároveň pravdivé.
Zobral som si dobrú ženu, skonštatoval v duchu.

Death Note: Volám sa Shinigami, kapitola 11

29. listopadu 2009 v 20:21 | Amane
Hneď po škole som bežala za Valentínou, vyložiť jej svoj plán. Znova bola doma sama.
,,Kde sú vaši?´´
,,Chodia neskoro. Okolo takej siedmej, ôsmej.´´ odpovedala a oprela sa o mňa. Vydrž, vydrž, prikazovala som si v duchu.
,,o čom si to vlastne chcela hovoriť?´´ nadhodila.
,,Ten, kto ma sleduje, je jeden z najlepší detektívov na svete. Prezývajú ho M. dnes som matku presvedčila, aby ha zajtra pozvala na večeru. Ty tam prídeš tiež, ale trochu neskôr. Dnes pôjdeš ku mne a ja ti požičiam jednu knihu. Zajtra večer mi ju prinesieš vtedy, keď tam bude M. Doobeda ti pošlem SMS-ku s časom, kedy máš prísť. Matka ťa pustí hore a ja ťa budem čakať pri dverách. Keď vstúpiš dnu, dáš mi knihu a ja ti zabehnem po druhú. Budeš tam chvíľu sama a preto pôjdeš našich pozdraviť. Z chodba sa dostaneš priamo do obývačky v ktorej budú naši sedieť a ty sa na nich pozrieš shinigamiho očami. Bude tam sedieť vysoký chlap s dlhými čiernymi vlasmi. To je M. Konkrétne jeho meno ma zaujíma. Potom odídeš, ďalší deň ti zavolám a ti mi povieš to meno.´´
,,Rozumiem.´´
,,Takže, hádam aby sme išli.´´ Vstali sme a odkráčali pred Tesco na zástavku. Valentína ma držala za ruku a čosi si pospevovala. Nikto si nás nevšímal. Skrátka, ďalší blázni v meste, mysleli si. Ďakujem pekne za takéto myšlienky ľudu.
O takú trištvrte hodinu sme boli u nás.
,,Som doma.´´ povedala som a zaviedla Valentínu do svojej izby. Z police som vybrala knihu a podával ju Valentíne, keď sa na mňa vrhla a pobozkala ma.
,,Zbláznila si sa?!´´ zavrčala som.
,,Prepáč, ale nemohla som odolať.´´ ospravedlňovala sa. Otrávene som prevrátila očami.
,,Tak, tu máš tú knihu.´´
Bože. Dúfam, že sa dobre zabávaš M, pomyslela som si. Toto je fakt trapas.

M prekvapene pozeral na obrazovku. Bol v miestnosti sám, pretože si išiel Kristínin otec vybaviť telefonát. Zaujímalo ho, či to o Kristíne vie.
Dvere sa otvorili a dnu vošiel jej otec.
,,Kristína...je lezba.´´ spýtal sa M. jej otec sa naňho prekvapene pozrel.
,,Nie, prečo?´´
,,Ale nič.´´ zaklamal M. Chvíľu bolo ticho.
,,Práve volala moja žena. Pozýva ťa zajtra na večeru.´´
,,Je to síce náhle, ale dobre. Prídem.´´ prikývol M a usmial sa.
,,Mimochodom, ešte stále podozrievaš moju dcéru? Tie videá, totiž vôbec nedokazujú, že je Kira.´´
,,Áno, stále ju podozrievam. Asi zo šiestich percent.´´
,,Na tú večeru chceš ísť preto, lebo dúfaš, že keď je Kira, tak jej niečo vykĺzne, pretože si myslíš, že sa ťa bojí. Ale niečo ti poviem. Ten nápad s večerou bol jej.´´
M to vyrazilo dych. Je to pasca?

,,Prečo vlastne chceš, aby prišiel M na večeru?´´ spýtala sa matka.
,,No, ja...´´ sklopila som oči a začervenala sa. Matka sa rozosmiala.
,,Takže sa ti páči? No, tak to som zvedavá. Ale uvedom si fakt, že ty máš 15 a on má dvadsať päť. Medzi vami je desať rokov rozdiel.´´
,,Ja viem, viem.´´ mávla som rukou a pobrala sa do izby. Na chodbe som sa začala uškŕňať. Všetko vychádzalo priam výborne.

Bola sobota večer a ja som netrpezlivo očakávala M. Dnes večer som mu mala zasadiť smrtiaci úder!
Konečne niekto zazvonil a ja som bežala otvoriť. V dverách stál M. Vošiel dnu a zavesil si kabát na vešiak. Mal na sebe čierne nohavice a pásikavú košeľu. Dokonale by zapadol medzi prostý ľud.
,,Dobrí večer.´´ pozdravila som a on mi odzdravil. Na to prišla moja rodina a otec predstavil M moju matku a sestru.
V obývačke sme si sadli za stôl a matka priniesla polievku. Bolo to tak nechutne obradné. Ale veď čo. Nech si M užije pred smrťou.
Medzitým sa rozprúdil hovor. Pozrela som na hodinky na televízore, keď niekto zazvonil.
,,Ospravedlňte ma na chvíľu.´´ povedala matka osadenstvu v obývačke. Nenútene som dojedala polievku. Všetko išlo podľa plánu.
,,Kristína, máš tu niekoho.´´ zakričala matka z predsiene. Vstala som.
,,Ahoj Valentína.´´ pozdravila som blondínku, ktorá stála predo mnou.
,,Ahoj, priniesla som ti tú knihu teraz, pretože zajtra nemám čas a rada by som ťa poprosila o pokračovanie. Je to fakt zaujímavé.´´
,,Ach, jasné. Hneď ti prinesiem druhú.´´ povedala som a zmizla.

M Sledoval dvere po Kristíninom odchode. Zrazu sa v nich objavila dlhovlasá blondína.
,,Dobrí večer. Som Valentína. Dúfam, že vás neruším svojim vpádom.´´ povedal a usmiala sa. Zároveň sa pozrela priamo na M.
,,Ale kdeže, nerušíš.´´ uistil ju Kristínin otec.
M začal byť nepokojný. Nepáčilo sa mu, akým spôsobom sa naňho dívala.
To dievča bolo na tom videu. Keby sa mňa tak divne nepozerala, tak by som si myslel, že ide o náhodu. Díva sa na mňa, akoby si chcela niečo zapamätať. Jeden detail.
Potom pribehla Kristína, dala Valentíne knihu a vyprevadila ju von.
,,Prosím vás, kde tu máte toaletu.´´ spýtal sa M.
,,Úplne na konci chodby.´´ povedala Kristínina matka a začala spratúvať riad zo stola. M vstal a pobral sa na chodbu. V dverách sa minul s Kristínou. Telom to nedal najavo, ale keď sa jej pozrel do očí, uvidel v nich radosť. Vážne sa mi to prestáva páčiť, pomyslel si.
Vošiel do dverí na konci chodby a zamkol ich. Z vrecka nohavíc vylovil mobil.
,,Blackman, ste stále na mieste?´´
,,Áno, som.´´
,,Výborne. Videli ste tú blondínu čo vošla do vchodu?´´
,,Plavé vlasy do pása, je asi v Kristíninom veku? Práve vychádza.´´
,,To je ona! Zatknite ju!´´
,,Rozumiem.´´
M zložil a vrátil sa obývačky. Sadol si a pozrel na Kristínu. Tá sa naňho usmiala a on jej úsmev oplatil.
Len sa smej Kristína, pokiaľ môžeš. Uvidíme, kto je lepší.

Death Note: Volám sa Shinigami, kapitola 10.

29. listopadu 2009 v 20:19 | Amane
Ráno som vstal celá vzrušená. Chystala som sa totiž zistiť, ako M vyzerá. Keď som išla do školy, nestretla som síce žiadne ho prenasledovateľa, ale nebolo pochýb, že ma niekto sleduje. Už raz mi napadlo, že by som sa začala obliekať nenápadnejšie, aby sa prenasledovateľ musel priblížiť a ja by som ho mohla vidieť. Ale napadlo mi, že by si toho M všimol a bral by to ako nepriamy dôkaz mojej viny. Hlúpa myšlienka, ale v jeho prípade veľmi pravdepodobná.
Zdalo sa mi, že sa deň neskutočne vliekol. Celý čas som rozmýšľala ako sa dostať k M. Nech som rozmýšľala ako som chcela, nič som nevedela vymyslieť. Snáď na niečo prídem, keď tam budem.
Došla som domov a zbadala, ako matka vykladá z trúby pariaci sa koláč.
,,Ahoj Kristína. Dnes príde otec neskoro, takže s nami nebude večerať. Inak, ako bolo v škole?´´ Dostala som nápad.
,,Nuda. Povedala si, že s nami otec nebude večerať? Mohla by som mu aspoň odniesť kúsok koláča?´´ spýtala som sa. Matka sa na mňa usmiala.
,,Samozrejme, že môžeš.´´
A tak som sa okolo šiestej vybrala na policajnú stanicu. V taške som niesla dózu s koláčmi a dva chleby so šunkou. Mimovoľne mi napadlo, že slnko bude zapadať o deviatej a aj keby som sa vrátila o ôsmej, nič by sa nestalo. Matka by sa len divila, prečo som bola tak dlho preč. Vynikajúca príležitosť na sledovanie m. Rýchlo som si uvedomila, že keď bude otec tak dlho v práci, tak aj M.
Prišla som na stanicu a recepčnej som sa spýtala, kde sa nachádza otcova kancelária. Povedala mi len číslo dverí a viac sa o mňa nezaujímala. Bola to skvelá príležitosť! Mohla som sa premávať po budove ako som len chcela a keby sa niekto pýtal, tak mu poviem, že hľadám otca.
Vyšla som po schodoch a začala načúvať pri každých podozrivých dverách. Prešla som takto aspoň sedem chodieb a stále nič.
,,Furt len zomierajú zločinci a my stále nič nevieme!´´ zakričal hlas spoza dverí. Bol to môj otec.
,,Buďte tichšie prosím. Niekto by vás mohol počuť.´´ ozval sa niekto iný takmer nepočuteľne. Teraz alebo nikdy.
Zaklopala som na dvere. Nečakala som kým mi niekto otvorí a sama som vošla dnu.
Okrem otca tam boli ešte piati ľudia. Štyria z nich sedeli v kreslách a ten piaty stál pri stene. Keď som sa naňho pozrela, takmer mi to vyrazilo dych.
Bol vysoký s dlhými čiernymi vlasmi po pás, zopnutými zlatou sponou a zamatovo hnedými očami. Mal na sebe čierne kimono so zlatým lemom a v ruke pohár s alkoholom. Bol dokonalí. Určite to bol preslávený lamač ženských sŕdc. Zamilovala by som sa doňho.
Stála som tak, ale nič som necítila. Bol pekný, ale tento fakt so mnou takmer nepohol. Uvedomila som si, že ma teraz zachránila kliatba. Keby som sa nevzdala lásky, možno by som sa k nemu priplazila a ku všetkému sa priznala. Určite by som toho bola schopná.

M bol prekvapený, keď sa tu pred ním odrazu zjavila Kristína, ale nadal to najavo. Zato Kristína sa tým netajila. Z jej výrazu usúdil, že ho okamžite spoznala aj keď ho nikdy nevidela. Ale bolo tu ešte niečo.
Zjavne sa jej páčim, pomyslel si. Využiť to alebo nie? Hm, čo by na to asi povedal Michelle, keby zistila, že flirtujem so zločincom? Pravdepodobne by sa naštvala a ako bonus by mi ešte vylepila. A to najhoršie, žiadny sex!

Keď počiatočný šok opadol, otec sa do mňa pustil.
,,Kristína, čo tu robíš!´´
,,Mama povedala, že prídeš neskoro, tak mi napadlo, že by som ti mohla priniesť večeru.´´ povedala som a vtisla otcovi tašku do ruky.
,,A ako si ma našla?´´
,,Počula som ťa s chodby a tak som zaklopala.´´
,,Ale je pravda, že si slušne nepočkala za dverami, kým ťa niekto nepustí.´´
´´To je v poriadku.´´ povedal ten v kimone a položil pohár na stôl. Povedal to tónom z ktorého bolo jasné, že rád rozkazuje. Musel to byť M.
,,Čo sa stalo, stalo sa. Mladý ľudia sú proste netrpezlivý.´´
Prišiel až ku mne a pozrel sa mi do očí.
,,Vieš kto som?´´ spýtal sa a ja som prikývla. ,,Ste M.´´
,,Správne. A ty si Kira.´´ Zavládlo hrobové ticho. Vyľakane som sa na M pozrela.
,,Ale pane, ako môžete niečo také povedať?!´´ zvolala som.
,,M, nepreháňaš to tak trochu?´´ ozval sa jeden z detektívov.
,,Po Müllerovej smrti sa mi len potvrdil fakt, že si Kira.´´ pokračoval.
Bolo načase zasiahnuť.
,,Budem hádať. Som jediná koho sledovala, však.´´
,,Ty si vedela, že ťa sleduje?´´
,,Samozrejme. Takého blbca by si všimol každý.´´ Tak, to máš za toho Kiru.
,,Priznávaš teda ,že si Kira?´´
,,Koľkokrát vám to mám povedať?! Ja nie som Kira!´´
,,To sa ešte uvidí.´´ vyhlásil M.
,,Tak to by stačilo! Kristína, choď už domov.´´ prikázal otec, chytil ma za ruku a vyviedol z miestnosti.

Keď sa Kristínin otec vrátil, všimol si, že dóza bola na stole a m akurát prežúval kúsok koláča.
,,Hmm, sú dobré.´´ skonštatoval. Kristínin otec si unavene vzdychol.
,,Ako s malým deckom.´´

Ležala som v posteli a hľadela do stropu. Stále som pred sebou videla tvár M .Bola tak dokonalá. Spomenula som si, ako položil pohár na stôl. V jeho dlhých prstoch vyzeral ten pohár veľmi prirodzene.
Samozrejme som doňho nebola skutočne zamilovaná. Nazvala by som to skôr akýmsi druhom obľuby. Z toho som usúdila, že síce nebudem schopná niekoho milovať, ale aspoň voči nemu budem cítiť určitý druh obľuby. Čiže keď to bude nutné, môžem ho bez výčitiek zabiť.
Dnes sa mi len potvrdili dohady o jeho podozrení. Musela som sa ho zbaviť čím skôr. Zatiaľ nemá priamy dôkaz o tom, že som Kira. Ale určite nepotrvá dlho a urobím niaku chybu. Vtom mi napadol skvelí plán.
Skúsim matku prehovoriť, aby M pozvala k nám na večeru. Akoby náhodou sem príde Valentína a zistí jeho pravé meno. Neskôr mi ho povie a ja ho zabijem. Aký jednoduchý plán!
,,Som proste génius.´´ povedala som.
,,Mám vedieť, nad čím sa tak vytešuješ?´´ spýtala sa Naga. Nevedela som kedy sa vrátila.
,,Nechaj sa prekvapiť.´´
,,Tak fajn. Nech si vymyslela hocičo, už sa na to teším.´´
Uškrnula som sa. Áno. Bol to dokonalí plán.

Stretneme sa v Ríme 1/3

27. listopadu 2009 v 13:15 | Amane

1) Prekvapivá skutočnosť

,,Dnes je tvoj veľký deň Šimonko.´´
,,Máti, nehovor mi tak. Už nie som decko, a okrem toho, veď idem len do novej školy.´´ ohradil som sa.
,,Ale stretneš tam plno nových ľudí. Snaž sa byť prosím ťa ku všetkým milí. Veď to poznáš: Tak ako ťa ľudia uvidia po prvý krát, ten obraz si podržia najpevnejšie v mysli.´´
,,Preboha, veď ho nechaj, lebo ťa ešte zažaluje.´´ ozval sa otec spoza novín. Matka sa prísne zadívala jeho smerom.
,,Nemal si byť už náhodou dávno na ceste do práce?´´
,,A koľko je hodín?´´
,,Bude štvrť na osem.´´
,,Kurva!´´ zanadával a rozbehol sa po kabát.
,,Prečo tu musím zrovna ja myslieť na všetko.´´ lamentovala matka na oko a išla otca vyprevadiť.
,,Môj otec bol úspešný prokurátor a to bol aj dôvod, prečo chodil tak skoro do práce. Veď ako sa hovorí: Ranní ptáče, dál doskáče.
Matka sa o chvíľu vrátila.
,,Rýchlo dojedz a zberaj sa do školy. V prvý deň nemôžeš prísť neskoro.´´
,,Že to hovoríš zrovna ty.´´
,,Vtedy bola iná doba. Dnes číha poliš na každom rohu a vieš veľmi dobre, že ich tu nepotrebujem mať.´´
Nevymýšľam si, keď poviem, že moja matka je nájomný vrah. Políciu nechce vidieť vo svojej blízkosti preto, pretože má po celom byte poschovávané zbrane. Minulý týždeň som jednu našiel v bielizníku.
Dojedol som, prehodil tašku cez plece a odišiel na autobus. Naskočil som na 201 a viezol sa do Vrakune.
Vystúpil som a pobral sa smerom k svojej budúcej škole. Predo mnou pochodoval hlúčik študentov, ktorí mierili tým istým smerom ako ja. Čoskoro som zistil, že dokonca chodia do tej istej školy.
Vošiel som do svojej šatne - poznal som to podľa štítku s nápisom 1. A - a prezul som sa. Netušil som do ktorej triedy mám ísť a tak som zaklopal na zborovňu a spýtal sa na to. Po získaní potrebných informácií, som sa vybral daným smerom.
Keď som vošiel do triedy, sedelo tam asi osem ľudí. Sadol som si do druhej lavice pri dverách. Bolo to moje miesto už od prvej triedy a mal som ho rád.
Poprichádzalo ešte niekoľko ľudí a minútu po zvonení ešte jeden chalan s učiteľom v tesnom závese. Chalan ani nezaváhal a okamžite si sadol ku mne. Učiteľ sa postavil za katedru a my sme ho pozdravili. Pokynul nám, aby sme si sadli.
,,Vítam vás prváci. Budem vašim triednym učiteľom a aby sme to nezdržiavali, každý z vás sa postaví, predstaví a niečo osebe povie.´´
Tak sme sa začali postupne predstavovať. Trvalo dvadsať minút, kým som sa dostal na rad. Vstal som, predstavil sa, povedal som z akej školy som došiel a ako svoju záľubu som uviedol čítanie kníh a hranie počítačových hier. Učiteľ prikývol a sadol som si. Teraz vstal môj sused.
,,Ahoj všetci. Volám sa Alfonz. Prišiel som z Ríma a chodil som tam na Rímsku základnú školu. Medzi moje záľuby patrí hranie na gitare.´´ povedal so silným talianskym prízvukom.
Keď zazvonilo, mnohý sa dali medzi sebou do reči. Ja s Alfonzom sme neboli výnimkou.
,,Takže ty si prišiel z Ríma?´´
,,Hej.´´
,,Kedy si prišiel na Slovensko?´´
,,Na začiatku leta. ´´
,,To tu nie si veľmi dlho. Nechýba ti Rím?´´
Alfonz sa slabo usmial.
,,Chýba. To nemôžem poprieť, preto sa snažím si nájsť priateľov, aby som naň zabudol.
,,To nie je dobré,´´ povedal som vážne. ,,Nemal by si zabúdať na to, kam skutočne patríš. Je to tvoj domov a táto myšlienka nám dáva pocit bezpečia, pretože vieme, že je na svete miesto, na ktorom budem vždy vítaný.´´
,,To si pekne povedal.´´ pochválil ma Alfonz.
,,To tvrdí moja matka.´´
Keď som prišiel domov, nikto v byte nebol. Potešilo ma to, tak som si pustil hudbu a sadol pred počítač. Radosť ale nevydržala dlho. Matka sa vrátila ani nie o hodinu.
,,Šimonko, pusti prosím ťa Nightwish a stíš to trochu, nech susedov nešľahne o zem.´´ zakričala z predsiene, ani nepozdravila. Zdvihol som sa od počítača a vymenil CD - ečká.
S matkou sme mali rovnaký vkus na hudbu. Mohol som si kľudne počúvať Linkin Park a iné tomu podobné skupiny. Matke to bolo jedno a občas do toho začala spievať.
,,Hovorí sa ´´ahoj´´ , keď prídeš domov.´´ povedal som, keď som prišiel za ňou do kuchyne. Na stole boli položené dve tašky z Tesca.
,,Ako inak bolo v škole?´´ spýtala sa, ignorujúc moju poznámku.
,,Fajn. Myslím, že som si dokonca našiel kamoša. Volá sa Alfonz.´´
,,Na Slováka trochu nezvyčajné meno.´´ poznamenala matka a začala do chladničky ukladať potraviny.
,,Je to Talian.´´
,,Aha. Zajtra prídem až o šiestej, tak keď chceš ho pozvi k nám. Môžete si zahrať niaku hru na počítači.´´ navrhla
,,No, môžem sa ho spýtať. Je na Slovensku len dva mesiace, mimochodom.´´
,,Ver mi, že bude rád, keď ho pozveš. Priatelia sú vzácna vec.´´
Musím ju zastaviť skôr, než začne mudrovať.
,,Inak, prečo prídeš zajtra tak neskoro?´´ spýtal som sa rýchlo.
,,Mám prácu. Musím odbachnúť jedného mafoša.´´
,,Tak veľa šťastia.´´ zaželal som a vstal.
,,Môže byť na večeru praženica?´´ spýtala sa a otočila sa ku mne.
,,Môže, môže. Však ty varíš dobre.´´ priznal som. Žiarivo sa na mňa usmiala.
,,Tak to aby som začala variť horšie.´´
,,Prečo?´´
,,Myslím, že moje kuchárske umenie je dôvod, prečo si tvoj otec povolil opasok o jednu dierku.´´ Na to nebolo čo povedať.
Keď som prišiel druhý deň do triedy, Alfonz tam ešte nebol. Prišiel asi päť minút pred zvonením.
,,Meškal mi autobus.´´
,,Aha. Počuj, nechceš ísť po škole k nám?´´ spýtal som sa a on sa zamyslel.
,,Nó, dneska nič nemám. Tak dobre.´´
,,Fajn, nikto nebude doma do šiestej.´´
Skončilo vyučovanie a išli sme k nám domov. V predsieni sme zhodili tašky na zem a išli rovno do mojej izby.
,,Máš to tu útulné.´´ poznamenal Alfonz a rozhliadol sa okolo. Steny mal polepená plagátmi z rôznych hier. Matka sa vždy smiala, že keď ona bola v mojom veku, medzi plagátmi hercov a filmov mala veľký obrázok jej vysnívanej motorky. Údajne mal otec presne takú motorku a vďaka nej moju matku zbalil. Vraj, hneď ako mu ju matka pochválila, vedel, že je tá pravá.
,,Ďakujem.´´ uškrnul som sa a zapol počítač. Hrali sme niaku z množstva bojoviek, ktoré som mal na sklade a dokonca to veľmi dlho vyzeralo, že aj vyhrám. Nakoniec ma Alfonz porazil na celej čiare. Vyvalene som civel na monitor.
,,To nie je možné, ešte nikto ma nikdy neporazil.´´ nariekal som a Alfonz sa na mne smial.
,,Nuž, nikdy nehovor nikdy.´´ povedal a súcitne ma potľapkal po pleci. Hneď ako sa ma dotkol som stuhol. Bol to taký...pocit. Neisto som pozrel na Alfonza, ktorí sa ešte stále smial. Pridal som sa k nemu, dúfajúc, že si nič nevšimol.
Matka dorazila presne o šiestej. Alfonz odišiel presne pól hodinu pred ňou.
,,Pozri čo som kúpila!´´ zvolala nadšene a mávala mi pod nosom niakou hrou.
,,Killzone 2?! Ďakujem.´´ povedal som a natiahol sa po hru. Matka ju ale schovala za chrbát.
,,Kúpila som ju pre seba, ale keď budeš dobrí, možno ti dovolím sa ju zahrať.´´ vyškierala sa a pohladila ma po vlasoch. Odišla do obývačky, rozložila PS3 a do hodiny sa už nadšene posmievala nepriateľovi. Okrem toho, že hrala počítačové hry, ešte pozerala na nete anime s tematikou, ktorú si domyslíte. Nuž, moja matka bola šialenec.
O siedmej prišiel otec a veľmi ho neprekvapilo, keď našiel matku hrať PS3. Len sa spýtal, čo bude na večeru a keď nedostal odpoveď, spravil celej rodine chleby so šunkou.
Večer, keď som ležal v posteli, som rozmýšľal o tom, čo sa vlastne stalo. Keď sa ma Alfonz dotkol, bolo to...príjemné. Akoby medzi nami prebleskla energia. Začal som sa zrazu cítiť veľmi divne. Nechápal som tomu. A odrazu mi to došlo. Bol som gay.

2) Otázka dôvery

Druhý deň som bol celý nesvoj. Napriek nutkaniu byť ticho, som sa snažil pôsobiť prirodzene. Zdalo sa, že si Alfonz nič nevšimol.
V duchu som sa snažil si urobiť v hlave poriadok. Rozhodol som sa tak trochu otestovať. Čo najnenápadnejšie som sa zahľadel Alfonzovi na krk. Hľadel som naň a pristihol som sa pri predstave ako ho bozkávam. Až ma znechutene striaslo. Nemohol som to pochopiť.
Večer som sedel v kuchyni a sledoval ako matka pripravuje večeru. Civel som na ňu, ale v podstate som ju nevnímal. Stále som sa snažil sám seba presvedčiť, že nie som gay, ale jedna moja časť tušila, že je to zbytočné.
,,Haló, Šimon.´´ začul som matku a uvedomil som si, že mi máva rukou pred tvárou.
,,Si v poriadku? Nebolí ťa niečo?´´ spýtala sa a položila mi ruku na čelo.
,,Som v pohode.´´ zavrčal som a odtiahol sa. Matka sa na mňa pozorne zadívala a sadla si oproti mne.
,,Trápi ťa niečo?´´
Rozmýšľal som, či jej to mám povedať, alebo nie. Čo by si o mne myslela?
,,Mami, myslím, že sa mi páči spolužiak.´´ začal som nekonfrontnou vetou. Dúfal som, že sa ma na to opýta ešte raz. Namiesto toho sa začala smiať.
,,To nie je smiešne!´´ zvolal som urazene. Matka sa smiala tak búrlivo až jej vyhŕkli slzy. ,,Takže ty vravíš, že sa ti páči spolužiak?´´ povedala s potlačovaným úškrnom. ,,No a čo. Keď som chodila na univerzitu, tak som spávala so spolužiačkou. Vravím ti, nič na tom nie je.´´
Počuli sme ako sa otvorili dvere. Otec si vyzliekol kabát a vyzul sa. Prišiel za nami do kuchyne.
,,Ahoj, čo riešite?´´
,,Tvoj syn si myslí, že je hriechom, keď sa mu páči spolužiak.´´
,,Hej? Stojí za to?´´ spýtal sa otec a z chladničky vybral plechovku piva. Vyvalene som na nich civel.
,,Vám to nevadí?´´ spýtal som sa a slovíčko ´´ nevadí ´´ som zdôraznil. Obaja na mňa pozreli.
,,Šimon, z toho si nič nerob. Si v puberte, to ťa prejde. Takéto myšlienky sú normálne.´´ utešovala ma matka.
,,Ale čo keď ma to nikdy neprejde? A čo keď sa s niekym vyspím?´´
,,No, tak budeš mať zaujímavú skúsenosť.´´ poznamenal otec a napil sa. Zarazene som naňho pozrel.
,,O panictvo som prišiel na strednej. Vyspal som sa s najlepším kamarátom. Neboli sme do seba zamilovaný, len sme boli zvedaví, čo sa stane.´´
,,A čo sa stalo?´´
,,Nič. Ako vravím, bola to iba zaujímavá skúsenosť. Ale keby si chcel s niečím poradiť, kľudne príď.´´ uškrnul sa.
,,Otec!´´ zvolal som pohoršene. ,,Odchádzam. Začína tu byť dusno.´´ povedal som a vyšiel z kuchyne.
,,Ty si prišiel o panictvo s chlapom?´´ počul som matku. Zastal som a oprel som sa o stenu, aby si ma nevšimli.
,,Ale veď si mi povedal, že prvý človek, s ktorým si mal sex, som bola ja!´´ pohoršovala sa.
,,Prepáč, nechcel som ti o tom hovoriť. Nemusíš sa ale báť. V posteli si lepšia ty.´´ utešoval ju otec.
,,No, to viem aj bez teba. Len neviem, či sa to isté dá povedať aj o tebe.´´
,,Mám ťa presvedčiť?´´
,,No keď to zvládneš.´´ zasmiala sa matka a nastalo relatívne ticho. Skvelé. Teraz sa na seba vrhli vrhli a večera bude boh vie kedy. No, čo sa dá robiť. Vydržím.
Vo štvrtok som rozmýšľal, či sa stým zverím aj Alfonzovi. Proti tomu bolo plno vecí. Nepoznali sme sa dlho a mohol by to niekomu povedať. A tým by sa to rozšírilo po celej triede. Samozrejme sa so mnou mohol prestať priateliť, a po pravde, on bol jediný môj priateľ. Ale keby ma pochopil, či dokonca mal rovnaké pocity... Tá predstava bola až zvrhlo príjemná.
Potriasol som hlavou, aby som sa tej myšlienky zbavil.
,,Deje sa niečo?´´ spýtal sa Alfonz.
,,Nie, prečo?´´
,,Zdal si sa mi zamyslený. Trápi ťa niečo?´´
Zavrtel som hlavou, ale on na mňa neprestával hľadieť.
,,Pokiaľ máš niaky problém, kľudne mi o ňom povedz. Možno na niečo prídeme.´´
,,Vážne to nič nie je. Len som sa zamyslel.´´ nedal som sa. Alfonz prikývol a opäť venoval pozornosť učiteľovi.
Zo školy som odchádzal v jeho spoločnosti.
,,Vyzeráš bledo. Nie je ti zle?´´
,,Je mi fajn.´´ klamal som. Pozrel na mňa so zdvihnutím obočím.
,,Pre istotu ťa odprevadím domov.´´ trval na svojom. Nemalo cenu sa s ním hádať.
Vystúpili sme z trolejbusu a zamierili medzi paneláky. Odrazu mi napadlo, že by som mu to mohol povedať. Teraz bol a vhodná príležitosť.
,,Alfonz?´´
,,Hm.´´
,,Povedal si, že keby som mal problém, tak ho spolu vyriešime, však.´´
,,Áno.´´
,,Ja...je mi to také trápne, ale...myslím, že sa mi páčiš.´´ vykoktal som nakoniec. Alfonz prudko zastal. Neisto som sa k nemu otočil.
Stál tam, ale vôbec sa nehneval, alebo niečo podobné. Vlastne to vyzeralo, že sa dokonca usmieva. Podišiel ku mne bližšie a hľadel mi priamo do očí.
,,Myslel som si, že to nikdy nepovieš.´´ zašepkal a naklonil sa ešte bližšie. Zatajil som dych. Cítil som, ako ma krátko pobozkal na ústa.
Odtiahol sa a znovu na mňa pozrel.
,, Tak čo, už je ti lepšie?´´ spýtal sa.
Otupene som prikývol.
,,Tak to je dobre.´´ povedal, zamával mi a pobral sa preč.
Nechal ma tam stáť samého, dezorientovaného, ale šťastného.

No hodila som sem novu poviedku. Tentoraz sa pokúsim ju ukončiť dobreXD. Ale nespoliehala by som sa na to. v ďalšej časti sa už objaví posteľová scéna. Tak dúfam že poteší.

2. Prekvapenie

18. listopadu 2009 v 22:11 | Amane
Keď vlak zastavil v Rokville všetci štyria sa pobrali ku kočom s neviditeľným záprahom. Teda viditeľný bol len pre Harryho a ten priateľsky potľapkal po krku strašidelne vyzerajúceho testrala.
Zviera priateľky zafučalo a ďalej pokojne stálo na mieste. Harry nasadol do koča, keď si zrazu uvedomil, že Selene chýba.
,,Hej ľudia, nevideli ste náhodou Selene?´´ spýtal sa a kamaráti sa rozhliadli okolo.
,,Harry, Ron, Hermiona!´´ zakričal na nich niekto a všetci traja sa obzreli po volajúcom. Mieril k nim Nevill a veselo na nich kýval. V tesnom závese sa za ním ponáhľala Luna.
Obaja nasadli k nim a koč sa pohol.
,,Čaute, aké ste mali leto?´´ spýtal sa Nevill veselo. Všetci mu odpovedali kladne.
,,Počuj Nevill, nepoznáš náhodou niaku Selene?´´ spýtal sa Harry. To dievča ho začínalo naozaj zaujímať.
,,Nie nepoznám. Prečo ťa to zaujíma?´´
,,Len tak.´´ mykol Harry plecom a zbytok cesty nič nepovedal.

Nahrnuli sa do Veľkej siene a posadali si na miesta. Spolužiaci sa nadšene vítali a vymieňali si zážitky z prázdnin.
,,Nikde ju tu nevidím.´´ povedala Hermiona. Harry sa tiež obzrel okolo.
,,Kde môže byť?´´ pýtal sa Ron, zjavne sám seba.
,,Všimli ste si, že nemala na sebe školský habit?´´ podotkla Hermiona. Na to nebolo čo povedať.
Dvere veľkej siene sa otvorili a dnu vstúpili prváci v sprievode profesorky Mcgonagallovej. A tam ju Harry uvidel. Postavu prevyšujúcu všetkých prvákov, s bledou tvárou a čiernymi vlasmi.
,,Tam je.´´ povedal priateľom a ukázal medzi prvákov.
,,Ale čo tam robí?´´ divil sa Ron, netušiac, že jeho otázka bude veľmi rýchlo zodpovedaná.
Dumledore vstal a všetci stíchli.
,,Rád vás znovu všetkých vidím po prázdninách. Verím, že boli rovnako zábavné ako tie moje.´´ povedal a žiaci sa zasmiali. Dumbledore pokračoval.
,,Ešte predtým, než sa začne triedenie, chcel by som upozorniť, že na našu školu prišiel nový žiak až z Ameriky. Preto, bude triedený spolu s prvákmi, ale ubezpečujem vás, že bude navštevovať šiesty ročník, ako mnohý iný z vás. Takže, to je zatiaľ všetko, tak hor sa do triedenia.´´
Medzičasom, niekto priniesol stolček aj s Triediacim klobúkom. Mcgonagallová rozvinula zoznam mien a vyvolala prvého z nich.
,,Takže ona ešte nikdy nebola v Rokforte?´´ žasol Ron.
,,Ron, čo je na tom zvláštne? Proste prestúpila zo školy. U muklov je to normálne.´´ bránila ju Hermiona.
,,U muklov možno, ale u čarodejníkov nie.´´
,,Som zvedavý, kam ju klobúk zatriedi. Počkajte, myslím, že o chvíľu už pôjde.´´ povedal Harry a všetci traja napäto sledovali Mcgonagallovú.
Dočkali sa až pri treťom mene.
,,Snapeová, Selene.´´ zaznelo Veľkou sieňou a odrazu nastalo hrobové ticho.
Čože Snapová, to má byť niaky vtip!, rozmýšľal Harry a pozrel na svojich priateľov. Hermiona sa tvárila zaskočene a Ron civel na Selene s otvorenými ústami.

Dievča energicky pohodilo hlavou a vykročilo ku klobúku. Tichou sieňou znela ozvena jej krokov na mramore a všetci ju napäto sledovali. Niesla sa sebavedomo, s hlavou hrdo vztýčenou a slabým úsmevom na perách. Nie, nebol to pohŕdavý úsmev aký väčšinou Harry vídal u Snapea, ale hrejiví a uvoľnený.
Selene si sadla na stolček a Mcgonagalová jej nasadila klobúk.
,,Ale, ale, ale Snapeová. Ako som len dúfal, že ťa zase uvidím. Musím povedať, že si sa nezmenila, rovnako ako môj názor.´´ povedal klobúk do smrteľného ticha a napätie v sieni vzrástlo. Selene sa len pokojne usmievala.
,,Si cieľavedomá, odvážna a máš talent.´´
,,Áno, talent na čiernu mágiu.´´ poznamenal Ron a Hermiona ho umlčala pohľadom.
,,Nuž, síce si tým nie som tak úplne istý, ale už viem kam s tebou. CHRABROMIL!´´ vykríkol klobúk, ale žiadny potlesk sa neozval.
Selene to zjavne ešte stále nezarazilo a namierila si to k chrabromilskému stolu. Dumbledore začal tlieskať a nesmelo sa k nemu pridali ešte niektorí žiaci a celý učiteľský zbor. Triedenie pokračovalo ďalej.
Dievča si - samozrejme - sadlo medzi Harryho a Nevilla, ktorí sa od nej vyľakane odtiahol.
,,Ahojte všetci.´´ pozdravila svoje okolie Selene a na všetkých sa usmiala. Nikto netušil, či ich desí viac predstava Snapeovho potomka, alebo Selenina večne usmiata tvár. Bolo všeobecne známe, že Snape, sa nikdy neusmieva, ale len posmieva.
,,Vravela som vám, že sa všetko dozviete v praví čas.´´ usmiala sa na Harryho, Rona a Hermionu.
Harry sa chcel akurát niečo spýtať, keď Dumbledore znovu stal.
,,Banket sa môže začať.´´ povedal a na tanieroch sa objavilo jedlo.
Všetci si nabrali na taniere a začali jesť.
,,Prečo si nám nepovedala pravdu?´´ spýtal sa Harry naberajúc si na tanier zemiaky. Selene sa naňho usmiala.
,,A ty by si mi to veril? Vlastne možno aj áno, ale dokázal by si sa so mnou baviť, keby si to vedel?´´ spýtala sa. Harry musel uznať, že to bola dobrá poznámka.
,,Asi nie.´´ priznal.
,,No vidíš.´´
,,Prečo si vlastne prišla na Rokfort?´´ pokračoval Harry v rozhovore. Nikto iný sa s ňou očividne nechcel baviť, ale rovnako ako Harry, sa o nej chceli niečo dozvedieť.

,,Chcela som ísť konečne domov. Anglicko mi veľmi chýbalo.´´
,,Nechodila si cez leto domov?´´
,,Nie.´´
,,Ale mala si tu predsa .... otca.´´ ozval sa Nevill nesmelo a slovo otec, vyznelo v Sanpovom prípade, až neskutočne divne.
Selenine oči na chvíľu schladli.
,,Nevidela som sa s ním už niekoľko rokov.´´
,,A prečo?´´ povedal Ron prudko. Selene naňho s úsmevom pozrela.
,,O niektorých veciach je lepšie mlčať.´´

- - -

,,Musím vás upozorniť, že vstup do Zakázeného lesa je prísne zakázaný, rovnako ako Weasliovské ulievacie maškrty a iné takéto pomôcky. Ďalej je mi cťou, vám prestaviť profesora Obrany proti čiernej mágii, profesora Willa Kinga.´´

Zaznel potlesk a za učiteľským stolom sa postavil vysoký asi tridsaťročný plavovlasý muž.
,,Fíha. Čo ten tu robí?´´ ozvala sa Selene a všetci na ňu pozreli.
,,Ty ho poznáš?´´ spýtal sa Harry.
,,Samozrejme. Je to môj bývalí učiteľ Obrany z Ameriky.´´
,,Aký je?´´ ozvala sa Hermiona zvedavo.
,,Prísny, ale naučí.´´

- - -

,,Harry, jedno nepochopím. Ako sa s ňou môžeš baviť?´´ spýtal sa Ron Harryho, keď ležali v posteliach. Všetci v izbe čakali, čo Harry odpovie.
,,Prekvapivo normálne. Prekvapilo ma, že ju klobúk vybral do Chrabromilu a nechápem, čo proti nej máš. Možno to vyznie divne, ale zdá sa mi celkom milá.´´
,,Milá?! Harry preber sa. Je to Snapeova dcéra.´´
,,No a?´´
,,Ako si môžeš byť istý, že ťa pri najbližšej príležitosti nepremení na ropuchu.´´
,,Ron, neviem prečo by to robila a okrem toho, je z Chrabromilu. To by ti snáď mohlo stačiť.´´
,,No ale je Snapeova dcéra.´´
,,Ron, už sa mi o tom vážne nechce hádať.´´ zavrčal Harry a otočil sa kamarátovi chrbtom.
Vážne nechápal, čo proti nej má. No dobre. Bola Snapeová a tak trochu ho to miatlo, ale to ešte nič neznamená. Tiež mu bolo jasné, že Ron nie je jediný, čo takto zmýšľa. Vytušil, že chrabromilčanom ešte dlho potrvá, kým ju prímu, ak vôbec. Odrazu, mu prišlo Selene ľúto.

Ak sú tam niake chyby, tak sa za ne ospravedlňujem. Inak, nenašiel by sa niekto na betaread? A nezabudnite, ak máte nápady, tak píšte. :D

1. Rokfortský express

17. listopadu 2009 v 22:22 | Amane
warning: neopravené

Harry sa už nevedel dočkať na začiatok roka. Bol u Rona v Brlohu a hádzal do kufra posledné veci.
,,Už si zbalený?´´ strčil svoju ohnivo červenú hlavu Ron do dverí.
,,Áno. Môžeme už ísť.´´ usmial sa Harry a zavrel kufor.

- - -

,,Oco, oco! Musíš vstať lebo zmeškáš do školy.´´
,,Ale ja nechodím do školy.´´
,,No, ako sa to vezme. Učíš v nej a tvojou povinnosťou je, aby si vstal a okamžite sa odmiestnil do Rokfortu, inak ťa Dumbledore zaškrtí.´´ nedal sa dievčenský hlas a odhodlane strhol prikrývku s ležiaceho muža.
Ten sebou trhol a zlostne zagánil na dievča. Tá sa naňho žiarivo usmiala.
,,Spravila som praženicu.´´ povedala hrdo a pobozkala muža na líce. ,,A mimochodom, dobré ráno.´´
Raňajky jedli mlčky, čoho si muž nesmierne vážil, keďže vedel, aké bývajú hlučné na Rokforte. Ale čo bolo dôležitejšie, jedol ich v spoločnosti osoby, ktorú nevidel už niekoľko rokov a jej návrat sa rovnal menšiemu zázraku.
,,Nechcem sa s tebou premiestniť na Rokfort. Chcem ísť vlakom. Ako ostatný.´´ povedala odrazu. Muž zdvihol hlavu od raňajok.
,,Prečo? Nemusíš sa tam s nimi tlačiť.´´
,,Ale ja chcem. Chcela by som ich spoznať.´´ Muž bezmocne pokrčil plecom.
,,Keď ti to urobí radosť.´´
,,To si píš že urobí!´´ zvýsklo dievča radostne a muž sa usmial - preňho úkon netypický.
,,Zbalené už máš?´´
..Iste.´´
Keď dojedli, vzali si kufre, zaistili dom niekoľkými kúzlami proti zlodejom a rozlúčili sa.

- - -

Harry prešiel aj s vozíkom cez stenu a ocitol sa na nástupišti Rokfortského expressu. Za ním vyšiel Ron aj Hermiona.
,,Nie je skvelé ísť zase domov?´´ povedal Harry so smiechom a s priateľmi potisol vozíky k vlaku. Kufre a sovy predali rušňovodičovi a rozlúčili sa s pani Weasleyovou.
,,Dúfam, že prídete všetci k nám na Vianoce.´´ povedala Ronova mama.
,,Nebojte sa pani Weasleyová, určite prídeme.´´ potvrdil jej slová Harry a Hermiona prikývla. Počuli ako sprievodca píska.
,,No tak už bežte, lebo vám ujde vlak,´´ súrila ich žena a všetci rýchlo nastúpili. Ešte v dverách sa otočili a zamávali jej. Potom sa za nimi zavreli dvere a vlak sa pohol.
,,Bože to je strašné.´´ zavrčal Ron. ,,Všetko je už obsadené.´´
,,Ale Ron, nerob z toho tragédiu. Prinajhoršom si k niekomu prisadneme.´´ povedala Hermiona a otvorila dvere kupé, okolo ktorého prechádzali.
Bohužiaľ, bolo už obsadené.
,,Prepáč, mohli by sme si k tebe prisadnúť?´´ spýtala sa Hermiona jedinej osoby, ktorá v ňom sedela.
Bolo to chudé dievča asi v ich veku, s dlhými čiernami vlasmi, bledou pokožkou a čiernymi očami. Oblečené mala svetlé rifle a voľné čierne tričko s nápisom niakej rockovej skupiny.

Zdvihla hlavu od knihy a usmiala na nich. Ten úsmev jej tvár celú rozžiaril a Harrymu sa odrazu zdala veľmi príťažlivá.
,,Samozrejme. Niaka spoločnosť by sa hodila.´´
Harry s Ronom si sadli oproti dievčaťu a Hermiona vedľa neho.
,,Som Hermiona a toto je Harry a Ron.´´ predstavila ich Hermiona a dievča sa na každého z nich priateľsky usmialo. Na chvíľu sa zastavila na Harryho jazve, ale nič nepovedala.
,,Som Selene.´´ predstavila sa nakoniec.
,,Selene? Nikdy som o tebe nepočul? Z akej si fakulty?´´ začal hneď Ron a Hermiona sa naňho pohoršene pozrela. Harry len pobavene pokrútil hlavou.
,,Prepáč, ale to ti nemôžem povedať.´´ povedala trochu smutne. ,, Všetko sa dozviete v pravý čas.´´
,,Čože? Prečo nie? Moment, ty si určite nová profesorka Obrany proti čiernej mágii, však. Teda, myslel som ´´vy ste´´.´´ opravil sa rýchlo Ron a ospravedlňujúco sa na dievča pozrel.
Tá sa pobavene zasmiala.
,,Preboha nie. Síce pripúšťam, ponúkli by mi to miesto, ale nie som plnoletá.´´
,,Do ktorého ročníka ideš?´´ zmenila tému Hermiona.
Selene sa na ňu usmiala a Harry hneď pochopil, že ani z tohto nič nebude. Zrak mu padol na knihu, čo držala v rukách. Zamračil sa.
,,Prečo čítaš učebnicu na elixíry?´´
,,Ále, chcela som vedieť, čo budeme tento rok brať. Ako som zatiaľ zistila, nič ťažké to nebude.´´ mávla rukou Selene.
,,Nič ťažké?! Vieš aký je Snape? Na každej jeho hodine mám pocit, akoby sa ma každú chvíľku chystal rozkrájať na kúsky a použiť ako prísadu do niakeho jeho elixíru.´´ vybuchol Ron.
,,Určite to nie je také zlé.´´
,,To si myslíš len ty. Večne po niekom šteká a Chrablomilu strháva body.´´ pokračoval Ron. Selene sa naňho zamyslene pozrela.
,,Stavím sa s tebou, chceš?´´
,,Podľa toho o čo a za čo,´´
,,Keď do pol roka si toho vášho Snapea neomotám okolo prsta, tak sa prejdem nahá po akejkoľvek chodbe, ktorú mi vyberieš. A keď vyhrám, urobíš to ty.´´ povedala a všetci na ňu vyjavene pozreli.
,,To nemyslíš vážne?´´
,,Myslím.´´
,,Ty nevieš aký je Snape.´´ zasiahol Harry. ,,Na tvojom mieste by som to nerobil. Dobre ti radím.´´
,,Oceňujem tvoju starostlivosť, ale nechcem od toho ustúpiť. Tak čo, Ron, prijímaš moju stávku?
Nastalo napäté ticho. Harry vedel, že s tým Ron nebude súhlasiť. On by predsa tiež nechcel takýmto spôsobom ponížiť tak milú osobu.
,,Dobre prímam.´´
,,ČO!!!´´ vykríkli Harry s Hermionou naraz. ,,Ron, to nemôžeš urobiť!´´
,,Vedela som, že budeš skvelí hráč.´´ skonštatovala Selene a spokojne sa oprela. Harry na ňu vyjavene pozrel.
,,Ty sa snáď na to tešíš.´´ povedal.
,,Samozrejme. Ver mi, že som robila bláznivejšie veci. A okrem toho sa nebojím. Ja viem, že vyhrám.´´ povedala dievčina hrdo.
Harry znovu beznádejne pokrútil hlavou. Z tohto nič dobrého nevzíde.

Mno tak tu je prva kapitola. Asi už tušíte, čo je Selene zač a neskoršie reakcie o zistení jej totožnosti, nebudú veľmi prekvapivé. No, možno až na jednu ;) Nezabudnite písať svoje nápady a priomienky.

Úplne nahý 2/2

17. listopadu 2009 v 22:13 | Amane

4) Školský výlet
Druhý deň ma Miwako nemusela ťahať z postele. Zobudila ma SMS od Filipa.
Ránko láska moja.
Ak budeš mať dnes čas
Mohol by si prísť k nám.
Tajný ctiteľ :-)
Usmial som sa. Filip bol vždy taký romantický. Odpísal som mu pozitívnu odpoveď a začal sa obliekať. Prišiel som do kuchyne a sadol si za stôl. Matka predo mňa položila raňajky.
,,Mami, hovorila som ti, že máme v triede gaya?´´ ozvala sa odrazu Miwako.
,,Čože? To myslíš vážne?´´ zvolala matka zaskočene.
,,Áno. Je na tom niečo zlé?´´ S očakávaním som pozrel na matku.
,,Samozrejme , že áno! Je to proti prírode. Omyl. Také niečo, by nemalo byť. Čítala som, že je to dokonca psychická porucha!´´
,,To je také zlé?´´ čudovala sa sestra.
,,Áno. A nebudeme o tom už hovoriť.´´ ukončila matka debatu.
Tak, o to väčší dôvod jej o mne nepovedať. Omyl. Takže, mňa by považoval za omyl? Nepríjemná myšlienka.
V škole som sa nerozprával s nikým, ani s Yukim. Ten zjavne vytušil, že mi nie je do reči a tak ma nechal napokoji.
,,Žiaci, počúvajte ma teraz.´´ prerušil ma z rozímania dejepisár.
,,Zajtra pôjdeme na výstavu Anny Frankovej. Takže, zajtra si nemusíte nosiť učebnice. Budeme do jedenástej v Starom meste a potom môžete ísť domov.´´ Všetci zajasali radosťou. Ja s nimi, pretože som sa nemusel učiť a kľudne ísť k Filipovi. Tomu sa hovorí šťastie.
Ráno naklusali všetky dievčatá s kabelkami na pleciach a my chalani s peňaženkami v zadných vačkoch nohavíc. Všetci sme sa hlavne tešili na dobrý obed v Mcdonalde.
Postával som trochu bokom od spolužiakov. Yuki sa bavil s otaku fanúšičkami. Všimol som si, že ma Monika sleduje. Chvíľu na mňa hľadela a potom sa otočila k Yukimu a kamarátkam.
Veľmi som sa na výstavu nesústredil. Chodil som za ostatnými ako mátoha. Znovu som si spomenul na to, čo hovorila včera ráno matka. Je vám dúfam jasné, že ma to ranilo. Takže, toto si o mne myslela matka? Nenormálne.
,,Stalo sa ti niečo?´´ opýtal sa ma Yukiho hlas tesne pri uchu. Okamžite som sa prebral a zistil, že výstava skončila, stojím na ulici s Yukim a všetci sú preč.
,,N-nie.´´ klamal som.
,,Jasné, to ti tak verím. Poď so mnou. Povedal a chytil ma za ruku. Viedol ma dolu ulicou smerom ku Kamennému námestiu. Prešli sme cezeň a trochu sme sa ešte motali v uličkách s obchodíkmi na prízemí činžiakov. Jeden z nich Yuki obišiel a odomkol bránu. Vyviedol ma na prvé poschodie. Vstúpili sme do bytu.
,,Neboj sa nikto tu nie je.´´ ubezpečoval ma a vyzul sa.
,,Bývam tu s matkou a tá chodí domov až neskoro večer.´´ švitoril ďalej a posadil ma za stôl. Veľmi som ho nevnímal. Vlastne som nevnímal nič. Stále mi v hlave znelo to slovo, čo povedala matka...omyl. Ja som bol omyl. Nepriamo ma zaň považovala.
,,Vypi to.´´ prikázal Yuki a položil predo mňa štamperlík. Bez váhania som do seba obrátil jeho obsah. Rozkašlal som sa. Bolo to horké.
,,Vodka ti nechutí?´´ opýtal sa Yuki a počul som ako odložil fľašu. Síce mi vodka veľmi nechutila, ale dokonale ma prebrala.
Yuki si sadol oproti mne a chvíľu ma sledoval.
,,Tak, čo ťa trápi?´´ začal. Sklopil som oči. Nevedel som či mu to mám povedať. Ale komu inému? Musel som sa stým niekomu zveriť a čo najskôr.
,,Moja matka si myslí, že som omyl.´´
,,A v čom presne?´´
,,Včera ráno povedala, že všetci gayovia sú omylom prírody.´´
,,A vie o tebe?´´
,,Nie.´´
,,Ani moja to nevie. Myslím, že je to tak správne. Nemusíš sa potom trápiť s tým, čo si o tebe rodičia pomyslia.´´
,,Sestra s tým začala.´´
,,Aha.´´
Zavládlo ticho.
,,Poď so mnou.´´ povedal Yuki a vstal.
,,Kam ideš?´´ spýtal som sa, ale on sa len záhadne usmial. Bez slova som ho nasledoval. Ocitli sme sa v jeho izbe. Začal si rozopínať košeľu a mne až teraz došlo o čo mu celú dobu išlo.
Neveriacky som sa oprel o dvere. Zahodil košeľu na zem a pomaly kráčal ku mne.
,,Viem čo ti pomôže zabudnúť.´´ povedal a pohladil ma po tvári. Díval som sa mu priamo do očí. Cítil som ako mi palcom prešiel po perách a vzápätí ma pobozkal. Začal mi obratne rozopínať košeľu a stiahol mi ju z pliec. Filip, zaplakal som v duchu. Yuki ma pobozkal na hruď a končekom jazyka mi prešiel po nej a pokračoval po bruchu dole. Rozopol mi nohavice. Vzrušene som vzdychol a hlavou sa oprel o dvere. Zacítil som neuveriteľnú explóziu rozkoše. A od toho okamihu mi bolo všetko jedno.
Chytil som Yukiho za bradu a donútil ho sa vzpriamiť. Bol som pevne rozhodnutý, že to urobím.
,,Vyzleč spodky chlapče.´´ zavelil som a on sa prešťastne usmial.
Hodili sme zbytok oblečenia na zem a ja som ho chytil za ruku ako vtedy po telocviku. Odtiahol som ho k posteli a hodil ho na ňu. Ľahol som si na Yukiho a naše pery sa našli. Začal som mu hladiť ruky a vášnivo bozkávať na krku. Yuki si podomnov vzdychol.
,,Už ti chýbajú len tesáky, ty upír.´´ zašepkal laškovne. Posadil som sa na ňom a obzeral si jeho tvár. Pozrel na mňa a trochu zahanbene sklopil oči. Všimol som si, že má krásne dlhé mihalnice.
Presadol som si vedľa neho a začal som ho kúriť. Na jazyku som zacítil chuť spermatu. Odtiahol som sa a trochu mi zostalo na perách. Oblizol som si ich.
,,Máš niekoho?´´ spýtal sa Yuki potichu. Trochu ma to prekvapilo.
,,Ehm...áno mám. Vadí to?´´
,,Nie, len či sa nebude hnevať.´´
,,Keď sa to nedozvie, tak nie.´´
Nastalo ticho.
,,Nechápem ako to je možné Yuki, ale počaroval si mi.´´
,,Ako keby ty mne nie.´´ zasmial sa a posadil.
,,Kedy máš byť doma?´´
,,A koľko je?´´
,,13:00.´´
,,Sakra! To aby som sa zberal.´´ zanadával som a natiahol sa po nohavice.

5)Odhalený
Po víkende som nabehol radostne do školy. Cez víkend som bol s Filipom a znovu som pri milovaní myslel na Yukiho. Nebolo to už normálne. Dokonca sa mi o Yukim začalo snívať! Cez prestávky sme sa trochu rozprávali a po vyučku sme spolu odišli ku mne. Len čo som zavrel dvere, okamžite sme sa na seba vrhli. Stŕhali sme so seba oblečenie a smiali sa medzi bozkami.
Striedali sme miesto našich milostných hrátok. Raz u mňa, raz uňho. Pár-krát mi volal Filip, ale vyhovoril som sa na učenie. Bolo voči nemu nefér, že som dal prednosť Yukimu, ale...keď on ma tak priťahoval. Cez hodinu mi Yuki podstrčil lístoček.
MILUJEM ŤA.
Usmial som sa. Aj ja teba, odpísal som. Po škole sme sa znovu milovali. Yuki ma jazykom šteklil po bruchu a ja som sa nedokázal nesmiať. Yukimu sa zase páčilo, keď som jazykom prešiel po šiji. Napadlo mi, čo si asi o nás dvoch myslia ostatný. Dospel som k názoru, že mi to je jedno.
Chodil som s Yukim už dva týždne. Nikdy som nebol taký šťastný. Vedel som, že je to bohužiaľ, taký druh lásky, ktorý má krátke trvanie. Už som pomaly prestával mať výčitky voči Filipovi. Začal som to brať ako samozrejmosť. S Yukim som sa nemiloval vždy. Usadili sme sa v izbe a rozprávali sa.
Yuki sa prednedávnom presťahoval z Tokia. Vyzvedal som od neho ako to tam vyzerá. Ja som sa prisťahoval do Bratislavy, keď som mal sedem. Zo svojho detstva si nepamätám nič. Len Vianoce so starými rodičmi.
Bol piatok a s Yukim sme boli u nás. Matka mala prísť až o siedmej a sestra okolo ôsmej od kamošky.
Dnes som si milovanie s Yukim užíval. Stratil som pojem pre čas a realitu. Smiali sme sa a laškovali medzi sebou. Bolo to ako krásny sen. Zrazu sa otvorili dvere.
,,Som doma Sao...´´ začala matka, ale nedokončila. Šokovane na nás hľadela. Ani som sa jej nedivil. Ležali sme s Yukim na mojej posteli pod dekou úplne nahý.
Matka si prikryla ústa a vybehla z izby.
,,Okasan!´´ zvolal som a vstal. Yuki ma zadržal.
,,Idem.´´ povedal a začal sa obliekať. Pridal som sa k nemu.
,,Nechaj ju chvíľu, nech to rozdýcha.´´ povedal a prehodil si tašku cez plece. Pri dverách sa zastavil.
,,Sumimasen. (Veľmi sa ospravedlňujem.)´´ Uklonil sa a zmizol.
Prišiel som za matkou do kuchyne. Sedela za stolom s hlavou v dlaniach. Sadol som si oproti nej.
Vôbec som netušil ako začať. Nadýchol som sa, že jej niečo poviem, ale rozmyslel som si to.
,,Mami?´´ vypadlo zo mňa nakoniec.
,,Zmizni mi z očí.´´ zavzlykala pomedzi prsty. Rezignovane som si vzdychol a odvliekol som sa do izby. Ľahol som si na posteľ. Cítil som sa strašne, ale snažil som sa si to nepripustiť. Nakoniec sa niečo vo mne zlomilo a rozplakal som sa. Zaboril som tvár do vankúša a čo najtichšie smútil. Plakal som kvôli Filipovi, matke, Yukimu ale hlavne kvôli sebe. Vždy som bol sebec atak to aj zostane. Počul som ako niekto vošiel.
,,Onísan, anta no naku? (Ty plačeš?)´´ ozvala sa sestra. Podišla ku mne a ľahla si vedľa mňa na posteľ.
,,Iie, čigai masu. (Nie, neplačem.)´´ zachrapčal som.
,,Pohádal si sa s mamou?´´
,,Dalo by sa povedať.´´
,,A prečo?´´
,,Nebude sa ti to páčiť a okrem toho, máš veľa otázok.´´ odbil som ju.
,,Prosím, povedz mi to.´´
,,Naozaj to chceš vedieť?´´ pozrel som na ňu. Súhlasne prikývla. Unavene som vzdychol a zahanbene sklopil oči.
,,Som gay.´´ Chvíľu nič nepovedala. Nakoniec sa zasmiala.
,,Hontó desu ka? (To vážne?)´´ zvolala natešene. Prekvapene som na ňu civel.
,,Tebe to nevadí?´´
,,Nie. Minulý týždeň som predsa hovorila, že máme v triede gaya. Náhodou, je sním sranda. Aj s tebou by bola, keby si sa to doteraz nesnažil skrývať. A máš niekoho?´´
,,Miwako!´´
,,Tak máš, alebo nie?´´
,,Mám, a čo?´´
,,Super. Ako sa volá? Je pekný?´´ chrlila zo seba otázky rýchlosťou svetla. Užasnuto som na ňu hľadel. Vyzerala, že ju moje tajomstvo ani trochu nešokovalo, ale práve naopak ju to tešilo!
,,Áno je pekný a volá sa Filip. Chodíme spolu už rok.´´ uškrnul som sa.
,,A môžem ho niekedy vidieť?´´
Načiahol som sa po mobil, našiel Filipovu fotku a podal jej ho.
,,Kawaii! (Rozkošný!) Ty máš teda šťastie.´´ rozplývala sa sestra. Usmial som sa na ňu a pohladil ju po vlasoch.
Dvere sa znovu otvorili. Do izby vošla matka.
,,Miwako, mohla by si nás nechať osamote?´´ Sestra sa zasmiala a vybehla z izby aj s mobilom. Potvora, určite si bude pozerať fotky.
Sadol som si a objal si kolená. Matka sa posadila na roh postele. Mlčala. Neodvažovala sa mi pozrieť do očí.
,,Som tvoja matka a mám ťa rada napriek všetkému. To je údel všetkých matiek.´´
,,Mami...je mi to ľúto.´´ ospravedlňoval som sa. Slabo sa usmiala a zavrtela hlavou.
,,Nemáš sa za čo ospravedlňovať.´´ Na chvíľu zmĺkla.
,,Len ma mrzí, že som sa to dozvedela takýmto spôsobom.´´
,,Tebe to vážne nevadí?´´
,,Nie. Si len...trochu iný. Nemôžeš za to.´´ Silene sa usmiala. Videl som jej na očiach, ako veľmi sa za mňa hanbí.
,,Tak, poď sa navečerať.´´ povedala a odišla.
Díval som sa na dvere, ktorými vyšla. Vedel som, že bola zo mňa sklamaná a zhnusená. Mňa nemohla oblafnúť. Navždy zostanem v jej očiach omylom prírody.

6)Dôvernosti
Raňajky prebehli vo veľmi ponurej nálade. S matkou sme sa na seba ani len nepozreli. Miwako občas na jedného z nás nervózne pozrela.
,,Ráno v trolejbuse som stretol Moniku.
,,Netušil som, že chodíš aj týmto.´´ poznamenal som. Monika prevrátila očami.
,,Chodím ním vždy. Len ty si si ma tu nikdy nevšimol.´´
,,Hmm. Asi preto, lebo sa skrývaš a sleduješ ma.´´
,,Ehm. Budeme to rozvíjať?´´ zavrčala a začala si hrýzť necht.
Dal som sa s Monikou do reči a počas cesty som zistil, že je to veľmi inteligentná a pozorná spoločníčka. Ani trochu sa nepodobala na otaku faninku, ktorú som poznal zo školy.
,,Ehm. Saori? Môžem sa na niečo spýtať?´´
,,Samozrejme.´´
,,Začala som chodiť na japončinu a z gramatiky som niečo nepochopila. Mohol by si mi to po škole vysvetliť?´´
,,Dobre. Mám dnes čas.´´ súhlasil som. Počas dňa som sa namáhal zavolať matke a oznámiť jej, že prídem neskôr.
,,Budeš s tým, čo bol včera u nás?´´ opýtala sa opatrne. Naštvalo ma to. Naozaj si myslí, že by som to nadrzovku zopakoval?
,,Nie, idem jednej spolužiačke vysvetliť japonskú gramatiku.´´
,,A potom budeš s...´´ nedokončila. Došla mi trpezlivosť a zložil som.
Po škole som sa pobral s Monikou k nej domov. Nebýval odo mňa ďaleko. Len jednu zastávku trolejbusom, takže som mohol od nej ísť pešo. Predpokladal som, že skončíme o hodinu, dve a krátka prechádzka mi neuškodí.
Sadli sme si u nej v izbe. Monika vytiahla hrubú žltú učebnicu a šmarila ju na stôl až sa zatriasli perá v pohári. Otvorila ju niekde v strede a prelistoval pár strán dozadu.
,,Tu?´´ povedala a ďobla do stredu stránky.
,,Tak, ideme na to.´´ vzdychol som a začítal sa do textu.
Sedeli sme and tým naozaj dve hodiny, kým to pochopila. Keď sme skončili, Monika odložila knihu. Vstal som s úmyslom, že odídem.
,,Môžem si niečo overiť?´´ opýtala sa.
,,Tak dobre.´´ súhlasil som a opäť klesol na stoličku.
,,Mám takú teóriu a chcem si ju overiť. Stačí, keď povieš áno, nie.
,,Ideš.´´
,,Keď Yukiho skoro prešlo auto a zachránil si ho, tak potom videla, že si ho hladil po tvári. Nevidela som tvoj výraz, ale viem si ho domyslieť. Ďalej. Na konci telocviku som sa vracala do šatní a skoro si ma zramoval. Správal si sa strašne divne a potom som tam stretla Yukiho. Pár krát ste išli spolu trolejbusom a čosi ste si potichu hovorili. Smiali ste sa, ale nie takým ´´ normálnym´´ spôsobom. A moja otázka znie. Si gay?´´
Vedel som, že sa ma na to spýta. Váhal som s odpoveďou.
,,Ak chceš, nemusíš odpovedať. Odpoveď si domyslím sama.´´
Došlo mi, že odpoveď vedela. Chcela ju len potvrdiť.
,,Áno som.´´ rezignoval som nakoniec.
,,Ach. Takže predsa.´´ povedala rozpačito. Vedela to, ale nečakala, že dostane priamu odpoveď.
Zmĺkli sme. Počas dňa som sa rozhodoval medzi Yukim a Filipom. Vedel som, že sa pre jedného z nich musím rozhodnúť.
,,Milovala si niekedy dvoch ľudí naraz?´´ spýtal som sa. Moniku tá otázka zaskočila. Nakoniec sa zamyslela.
,,Hmm. Vlastne áno. Nikdy som sa nevedela rozhodnúť, či je krajší Alfonz alebo...
,,Nemyslím platonickú lásku.´´ zavrčal som.
,,Aha. Tak, to nie.´´
,,Takže mi asi nebude vedieť poradiť.
,,Okrem Yukiho, miluješ ešte niekoho?´´
,,Filipa.´´
,,A koho poznáš dlhšie.´´
,,Filipa. Chodíme spolu už rok.
,,Tak potom je to jasné!´´
,,Vážne?´´
,,Uhm. Myslím, že je to voči Filipovi nefér...keď s ním chodíš už rok. Vieš, v podstate si ho s Yukim podvádzal.´´
,,Máš pravdu. A je mi z toho zle.´´
,,Tak potom nad čím váhaš? Filip je pre teba dôležitejší. Daj Yukimu kopačky a Filipovi to vysvetli. Pochopí to.´´
,,A si si istá?´´
,,Nie tak úplne.´´
,,Každopádne si mi pomohla. Veľmi ti ďakujem.´´
Pred spaním som rozmýšľal o tom, čo mi povedala Monika. Mala pravdu. Urobím to tak. Hneď zajtra.

EPILÓG
Do školy som nabehol s jasným cieľom. Vedel som, že to nedopadne dobre ale ako povedala Monika, voči Filipovi to nebolo fér.
Ani dnes som s Yukim nerozprával. Po skončení vyučovania som Yukimu povedal, že mu chcem povedať niečo dôležité. Prikývol a spolu sme sa pobrali medzi paneláky.
,,To čo ti chcem povedať je pre nás oboch najlepšie.´´ začal som.
,,Veľmi nerozumiem, ale pokračuj.´´ povedal a na hlase mu bolo poznať, že nečaká nič dobré.
,,Chcem sa s tebou rozísť.´´ povedal som narovinu. Yuki neodpovedal, len zvesil hlavu.
,,Vedel som, že to raz príde, ale nikdy som si nemyslel, že tak skoro.´´
,,Viem, ale nie je to fér voči tebe, ani voči Filipovi. ´´
,,Tomu chápem.´´
,,Je mi to veľmi ľúto. Ale takto to už ďalej nejde.´´ uzavrel som a vrátil sa späť na zástavku. Nechal som tam Yukiho samého.
Úprimne som nečakal, že to pôjde tak ľahko. Cítil som sa kvôli Yukimu zle, ale na druhú stranu to tak bolo lepšie. A nakoniec som bol aj rád, že som to s ním ukončil. Konečne som si uvedomil, koľko pre mňa Filip znamená.
Zazvonil mi mobil.
,,Ahoj Saori, to som ja, Filip. Ja len, či máš dnes čas.´´ spýtal sa a z jeho hlasu bolo jasné, že v to veľmi nedúfa.
,,Ale samozrejme, že mám.´´
,,To...to je super. Tak príď.´´ povedal trochu neveriacky.
Zložil som doma tašku a bežal rovno k Filipovi.
Zazvonil som pri bytových dverách. Filip mi otvoril a pustil ma dnu. Zavrel dvere a ja som sa mu okamžite vrhol okolo krku.
,,Strašne si mi chýbal.´´ povedal som a na chvíľu zavrel oči.
,,Ehm. Môžem sa nadýchnuť?
,,Ach, prepáč.´´ ospravedlnil som sa a pustil ho. Chytil som ho za ruku a od viedol do obývačky. Sadli sme si oproti sebe.
,,Musím sa ti k niečomu priznať. Ten Yuki, ktorého som zachránil, ja...spal som sním.´´ priznal som sa. Filip sa ani nepohol. Nevedel som, či je to dobre, alebo zle.
,,Nespal som s ním len raz. Ale skončil som to. Pochopil som, že si pre mňa dôležitejší.´´ vysvetľoval som. Filip vstal a podišiel k oknu.
,,Takže takto to bolo.´´ povedal nakoniec.
,,Filip, je mi to veľmi ľúto.´´
,,Ľúto? Ľúto?! Ľutuješ na nesprávnom mieste a neskoro.´´ Otočil sa ku mne.
,,Ale veď som sa ti priznal.´´
,,Mal si mlčať. Nebolelo by to. Možno že vy Japonci podvody tolerujete, ale ja nie!´´
,,Za takýto podvod je trest smrti.´´ opravil som ho.
,,Smrť? Tak fajn. Pre mňa si už mŕtvy.´´
,,Filip!´´
,,Saori, ja som ťa miloval tak ako nikoho predtým. Bol som si tebou istý. Dokonca som si myslel, že spolu zostaneme navždy.´´
,,Filip prosím ťa odpusť!´´ zvolal som a vrhol sa mu k nohám.
,,Nie! Ako som povedal, ja neodpúšťam. Pre mňa si mŕtvy.´´ povedal a ani sa mi nedíval do očí. Chytil som ho prosebne za ruku.
,,Ja...´´
,,Zmizni. Nechcem ťa už nikdy vidieť.´´ zavrčal a vytrhol sa mi.
Skončil som. V jeho očiach som bol mŕtvy.
Zahanbene som sklopil oči a vstal. Rýchlo som vybehol z bytu. Zmučene som sa vliekol domov.
Druhý deň v škole som sedel sám. Yuki sa mi vyhýbal pretože som mu dal kopačky kvôli Filipovi- teraz sedel na druhom konci triedy. Monika sa mi vyhýbala, pretože mi zle poradila a teraz cítila výčitky- hneď ráno sa dozvedela pravdu. Filip sa mi už nikdy neozval, pretože som ho podviedol a matku som sklamal na zbytok života.
Tak som zostal sám. A bol som osamelejší než predtým.


Úplne nahý 1/2

17. listopadu 2009 v 22:09 | Amane

1) Nový žiak
Saori
,,Saori, vypočítaj príklad b na tabuľu.´´ okríkla ma matikárka. Prudko som mykol hlavou k nej. Víťazoslávne sa na mňa vyškierala a zaťukala kriedou o tabuľu - robila to vždy, keď niekoho prichytila nesústredeného.

Otrávene som vstal a podišiel k tabuli. Profesorka mi nadiktovala príklad a ja som ho s vypätím všetkých mozgových buniek vypočítal. Súhlasne prikývla a láskavo ma poslala si sadnúť. Bol som úprimne rád, že mi nedala vypočítať aj príklad c - ďalší jej zlozvyk spočíval v tom, že ktorí spali na jej hodinách, dávala na tabuľu počítať dva príklady ak nie rovno celú úlohu.
Pozrel som sa na plastové hodinky na stene. O minútu zvoní. Moja duša zajasala. 3, 2, 1... crrrn. Všetci naraz zaklapli učebnice. Matikárka zakričala zadanie úlohy na doma, ktorú si poznačili len bifloši a vyhrnuli sme sa z triedy. Prebíjal som sa davom bielo-modrých uniforiem žiakov súkromného gymnázia.
Dorazil som do učebne dejepisu. Sadol som si do druhej lavice blízko pri dverách a vytiahol som zošit z dejepisu. Začal som si čítať poslednú látku a popritom som si odhrýzal z jablka.
Celým menom sa volám Saori Kicuwa. Hádate správne, som Japonec. Nemal som žiadnych priateľov. Neviem či to bolo tým, že som žiadnych veľmi nehľadal alebo preto, že som nebol Slovák. Nuž čo, človek si farbu pleti nevyberá. Pre spolužiakov som bol akousi raritou ku ktorej treba pristupovať opatrne. A tak, aby tú svoju výnimočnosť zvýraznil, som si dal nafarbiť vlasy na modro. Odvtedy sa mi začali ľudia vyhýbať, pretože ma začali považovať za duševne chorého človeka. Začali sa však o mňa zaujímať triedne otaku faninky. Presne si pamätám tie ich túžobné náreky:,, Bože Saori, vyzeráš presne ako Alto z Macross frontier.´´ Nech ich čert vezme. Všímali si ma len preto, že som vyzeral ako ich vytúžený sex idol. Ďakujem, ale o také priateľstvo nestojím. Tak som zostal naďalej bez priateľov a s modrými vlasmi.
Po dejáku nasledovala slovenčina, jeden z mojich neobľúbených predmetov. slovenčinárka bola zároveň naša triedna. Mala cez štyridsať, nafarbené blond vlasy, dlhé nechty a nosila kostýmčeky kobercoidného vzhľadu. Dnes trochu mešká. Nevadí.

Yuki
Nervózne som prešľapoval u riaditeľa v kanclu. Bola tu so mnou aj matka, aby ešte podpísala niake papiere. Pozrel som sa na seba do zrkadla, ktoré mal riaditeľ v kancli.
Mal som na sebe modré nohavice, modro-bielu košeľu a červenú kravatu. Podľa mňa to bola divná kombinácia, ale človek si na to rýchlo zvykne.
V kanci stála štyridsať ročná blondína kobercoidnom kostýmčeku. Tvárila sa ako šialenec. Z rozhovoru som vyrozumel, že je to slovenčinárka a moja budúca triedna. Hneď som vedel, že ju nebudem mať rád.
Podpísali sa posledné papiere a triedna ma viedla po chodbe. Otvorila dvere na jednej z tried. Ako sme vošli, všetci žiaci sa postavili. triedna im pokynula, aby si sadli. Pohľadom som prebehol triedu. V druhej lavici pri dverách sedel chalan s dlhými modrými vlasmi, ktoré mu ladili s uniformou. V duchu som sa pobavene usmial.

Saori
Pozorne som si premeral toho nového chalana. Bol trochu nižší než ja, s krátkymi čiernymi vlasmi a detskou tvárou.
,,Toto je váš nový spolužiak Yuki Takoku. Prisťahoval sa k nám až z Tokia.´´ referovala triedna a ešte vyjadrila úprimnú radosť z toho, že v triede je ešte jeden Japonec. Vtedy sa mňa všetci pozreli. Najradšej by som tú ženskú zarezal.
Yuki len súhlasne prikývol a neomylne si to namieril k mojej lavici. Bez slova si sadol na voľnú stoličku. Dokelu. Rád som si na ňu vykladal nohy.
Keď si ku mne sadol, zarazene som naň pozrel, ale zdržal som sa komentára. Deň prebehol bez niakeho bližšieho osobného kontaktu. Keď skončilo vyučovanie, pobral som sa domov. Išiel som ako vždy trolejbusom.
Keď som sa konečne dotrepal domov, s radosťou som sa hodil na posteľ. Počul som ako mi zazvonil mobil. Otrávene som sa zdvihol a začal hľadať mobil.
Konečne sa mi ho podarilo nájsť.
,,Ahoj zlato, ako sa máš?´´
,,Filip! To už si späť?´´
,,Nehovor ako Maďar. Na otázku sa neodpovedá otázkou. Iba ak chceš byť hrubí, alebo niečo zatajiť. Inak, máš recht. Som späť!
,,Mali by sme sa rýchlo stretnúť. Chýbal si mi.´´ povedal som unavene.
,,Jáj, ty mne tiež. Čo takto zajtra, okolo tretej u teba? Vtedy u vás nik nie je, dobre si pamätám?´´
,,Priam skvelo. Tak, dohodnuté.´´
,,Skvelé, už sa teším! Maj sa.´´ rozlúčil sa Filip a zložil.
Otrávene som si vzdychol. Zajtra ma čakal nie len Filip, ale aj písomka z geografie.

2) Na prvý pohľad
Z toho, čo ste sa doteraz o mne dozvedeli, usudzujete opäť správne. Som gay! A čo je ne tom. Nikomu tým neubližujem a ani sa tým nechválim. Som úplne normálny len som na chlapov.
Došiel som do učebne biológie. Yuki už bol v triede a samozrejme sedel v mojej súkromnej lavici! Taká drzosť! Čo si o sebe myslí? Že hneď ako príde, tak si môže robiť čo chce? Vždy som bol sám a tak to aj zostane. No počkaj, hneď ťa z tej lavice vyšmarím!
S pevným predsavzatím som zamieril k Yukimu. Keď som sa postavil k svojej stoličke, ten len nevinne odtrhol oči od poznámok a pozrel sa priamo na mňa. Priateľsky sa usmial.
,,Ahoj. Včera som nemal čas sa poriadne predstaviť.´´ povedal.
Tak toto ma dostalo. Okamžite som zabudol na svoj plán poslať ho jednosmerne späť do Tokia.
,,Som Yuki Takoku. V preklade by to mohlo znamenať ´´zasnežená cudzia zem´´.
,,Ty si vážne myslíš, že keď žijem na Slovensku, tak po japonsky neviem?´´ zavrčal som naňho. Hodil som tašku na zem a sadol si. Zhlboka som sa nadýchol.
,,Ja som Saori Kicuwa. Znamená to ´´ľadová líška´´. Povedal som čo najslušnejšie. Nuž čo, niektoré zvyky sa nedajú odnaučiť.
,,Hm. To je pekné meno.´´ poznamenal. V duchu som sa zarazil. O čom to hovorí? Však, takto sa vyjadrujú len ženy a... Žeby bol aj on? To nie je možné!
,,A tvoje znie zase divne.´´ odbil som ho a vytiahol som učebnice.
Celý deň som o tom premýšľal. Ale nech som sa na to pozrel akokoľvek, odpoveď bola rovnaká. Bol to gay! Nakoniec, určité príznaky tu boli. Bavil sa hlavne s dievčatami, pokukoval po jednom z mojich spolužiakov - mimochodom, podľa mňa bol šeredný - a niektoré tie jeho pohyby. Cez obed som vypočul kúsok dievčenského rozhovoru a v ňom sa baby jasne zhodli, že Yuki je prihriaty.
Odchádzal som zo školy, ako vždy, úplne sám. Predomnou boli triedne otaku faninky a rozoberali najnovšie diely Naruta. Nebol ťažké ich neposlúchať. O tretej sa stretnem s Filipom. Hurá!
,,Bože, videli ste horor Uzumaki?´´ zvolala jedna z nich. Zbystril som pozornosť, pretože horory som mal rád.
,,Áno videla. Bolo to úplne nechutné. Týždeň som z toho nespala! Zvolala druhá.
,,Týždeň?! Ja som mala nočné mory ešte mesiac!´´ ponosovala sa tretia. Len pre info, boli štyri.
Otaku fanúšičky sa trochu vliekli, tak som ich predbehol.
,,Ahoj Saori.´´ zvolali zborovo. Zakýval som im, aby som ich potešil. Boli z toho úplne na mäkko.
Zbadal som, že predomnou stojí Yuki a chystá sa prejsť cez cestu. Poobzeral sa a vykročil. Zrazu sa zo zákruty vyrútilo auto. Neváhal som ani sekundu.
,,Yuki!´´ zakričal som, čo ho prinútilo sa obzrieť. Bolo zjavné, že auto nepočul. Skočil som pred auto a Yukiho stiahol späť. Auto prešlo popri nás a pokračovalo v ceste.
,,Si v poriadku?´´ spýtal som sa ustarane. Yuki pomaly otvoril oči. Boli tak krásne hlboké. Mimovoľne som sa dotkol jeho tváre. Mal tak jemnú pokožku. Rýchlo som si uvedomil, čo robím a zarazene som odtiahol ruku. Kľakol som si vedľa neho.
,,Saori je hrdina!´´ zahučali otaku faninky.
,,Chlapci ste celý?´´ pribehla k nám jedna z nich, myslím, že sa volala Monika.
,,A- myslím, že áno. ´´ odpovedal som a postavil sa. Yuki sa tiež zdvihol.
,,To bol ale sviniar. Skoro vás zrazí a ešte si pokojne pokračuje ďalej. Ľudia naozaj nevedia čo zo sebov.´´ kritizovala Monika.
,,Áno máš recht.´´ pritakal som a rozbehol sa na zástavku. Prišiel akurát trolejbus a rýchlo som naň naskočil. Našťastie to bol ten správny. Nechcel som tam zostať dlhšie. Neviem čo by som urobil. Možno by som Yukiho od radosti objal. Aj toto na prvý pohľad obyčajné gesto, by mohlo vyvolať podozrenie.
Hneď ako som vstúpil do bytu, zazvonil zvonček. Ako som správne predpokladal, bol to Filip. Pustil som ho do brány a takmer svetelnou rýchlosťou sa objavil pri bytových dverách.
,,Ahoj Saori! Dlho sme sa nevideli.´´ zvolal a šibalsky sa uškrnul. Filip bol blonďák a do neba volajúci rocker.
,,Filip! Ako bolo v Londýne? Musíš mi všetko porozprávať.´´ povedal som vzrušene a odviedol som ho do obývačky. Sadol som si na gauč a Filip sa natiahol tak, že mi položil hlavu do lona.
,,Bolo tam hlavne mokro. Asi polovica triedy má teraz chrípku. Ale inak to bolo super. Každý deň sme chodili po pamiatkach, obedovali v reštikách a fast-foodoch. A najlepší bol Stounhange.´´
,,A čo Angličania?´´
,,Hrozný puntičkári. Hádam každý tam behal v obleku alebo školskej uniforme. A neboli ani pekný. Nuž, ako sa hovorí, všade dobre, ale doma najlepšie.´´ ukončil.
,,A ty si sa ako mal?´´ opýtal sa, načiahol sa po prameň mojich dlhých vlasov a začal si ich omotávať okolo prsta.
,,Nič výnimočné. Akurát včera k nám prišiel nový žiak. Yuki Takoku.´´
,,Ále, krajan. Máš aspoň s kým cvičiť japončinu.´´
,,Je to gay.´´ poznamenal som.
,,Vážne!´´
,,Nepovedal to, ale som si tým istý.´´ Ako zbytok triedy, pomyslel som si.
,,Ale neplánuješ ma sním podvádzať, že nie.´´ spýtal sa Filip a v jeho hlase bolo počuť ostré varovanie.
,,Samozrejme, že nie.´´ uisťoval som ho a potvrdil som to rýchlim bozkom na čelo.
,,Mimochodom, dnes poobede som ho zachránil pred autom.´´
,,To nemyslíš vážne!´´ zvolal Filip a hravo vyskočil na všetky štyri. Z tváre mu vyžarovalo vzrušenie.
,,Si ešte väčší dobrodruh než som si myslel.´´ poznamenal.
,,Keď si pomyslím, že pred rodinou tajíš, čo si zač a ešte na drzovku to robíme u teba... Si priam neuveriteľný.´´
,,Ále, zase také hrdinstvo to nebolo.´´ mával som rukou. Filip sklopil oči a o niečom premýšľal. Po chvíľke sa na mňa pozrel, v očiach skrytý úmysel.
,,A nechcel by si dnes ešte niekoho zachrániť?´´ opýtal sa koketne. Zasmial som sa a pritiahol si jeho tvár bližšie.
,,Teba kedykoľvek.´´

3) Túžba
Yuki
Ležal som v posteli a rozmýšľal o tom, čo sa dnes stalo. Takmer ma zabilo auto, ale Saori sa mu vrhol do cesty a stiahol ma bokom. A potom tá otázka: Si v poriadku?
Je to tiež gay. Videl som mu to na očiach a z toho ako sa potom ku mne správal... Skrýva to veľmi dobre. Nikto to okrem neho nevie. Určite by to rád niekomu povedal. Ale je zvláštne, že sa mi nezveril. Musel si všimnúť, že som gay. Možno je len opatrný.
Zajtra sa mu musím poďakovať za záchranu. Ech, musím mu vymyslieť, čo mu dám. Je trochu chladný, takže moje poďakovanie súkromne neprijme. Nuž, budem ho musieť nepriamo donútiť.

Saori
Chcel som konečne spať, ale nemohol som vyhnať z mysle Yukiho tvár. Bola tak decky nežná. Nie ako Filipova. Povedal som mu, že ho nemienim podvádzať. V skutočnosti som o tom pochyboval. Yuki bol pre mňa výzva. Neskutočne ma lákal.
Dnes som sa miloval s Filipom a pár krát som pri tom myslel na Yukiho. Bol som sám zo seba zhnusený. Vždy som bol hrdý na to, že okrem Filipa som nepomyslel na nikoho iného a teraz... Yuki.
Zaspal som až neskoro po polnoci a tak sa mi ráno nechcelo vstávať desať- krát menej, než inokedy. Zobudil som sa až vtedy, keď ma sestra zhodila z postele.
,,Miwako nechaj ma spať.´´ prosil som ju.
,,Nie, je už sedem hodín. Zmeškáš do školy.´´ Na to, že mala len dvanásť, bola papuľnatá viac než dosť.
Otrávene som vzdychol a začal sa obliekať. Zo stola som zobral šunkový chlieb a bežal na trolejbus.
Keď som došiel do triedy, Yuki už sedel na mieste. Sadol som si vedľa neho a vytiahol učebnicu.
,,Včera si tak rýchlo odišiel, že som ti nestihol poďakovať. Ale teraz to môžem napraviť.´´ ozval sa Yuki. Otočil som sa k nemu a zdesil sa. V ruke držal malú bonboniéru v tvare srdca!
,,To nič nebolo a nemusíš mi vecne ďakovať. Stačí slovne.´´ drmolil som rýchlo a cítil ako mi na čelo vystúpil pot.
,,Slovné poďakovanie nie je pre mňa dostatočné. Tak prímaš?´´ opýtal sa položil srdce na lavicu. Kurva, niekto to môže vidieť!
,,Tak teda dobre.´´ zavrčal som a čo najrýchlejšie hodil srdce do tašky. Poobzeral som sa. Fuj. Nikto si to nevšimol.
,,Máš ICQ?´´ ozval sa znovu.
,,Nie nemám.´´ zaklamal som. Dalo by sa povedať, že mi bolo nanič.
,,A dáš mi aspoň mobilné číslo?´´
Do kelu. Tak teraz sa nemôžem vyhovoriť, že mobil nemám. O čo mu do pekla ide?
,,Tu je moje.´´ Posunul mi papierik s číslom a v rohu bolo nakreslené srdiečko. Nedokázal som zabrániť tomu udivenému pohľadu. Unavene som si vzdychol a strčil číslo do vrecka nohavíc.
Zbytok dňa našťastie už nič nepovedal. Poslednú hodinu sme mali telocvik. Hrali sme vybíjanú a učiteľka ma určila ako kapitána. Yuki sa tváril, že neexistuje, ale veľmi dobre som vedel, ako veľmi chce byť v mojom družstve. Povyberali sa ľudia, až zostal len Yuki a nemtavý. Bez váhania som vybral toho nemtavého. Nakoniec sme prehrali, pretože sa ukázalo, že Yuki je celkom schopný hráč.
Telocvikárka odpískala koniec hodiny.
,,Všetci do sprchy.´´ zavelila.
Nechcel som stretnúť Yukiho a tak som to naťahoval ako sa dalo. Nakoniec som to vzdal a vypol vodu. Poutieral som sa a rýchlo natiahol trenky. Uterákom som si začal sušiť vlasy. Prišiel som ku skrinkám a stuhol. Yuki tam ešte stál a zúrivo si šúchal vlasy. Všimol so ma a prestal. Odložil uterák.
Stáli sme tam a civeli na seba. Z mokrých vlasov mu kvapkala voda a svetlo sa matne odrážalo od jeho hladkej pokožky. Uvedomil som si, že zhlboka dýcham. Neovládol som sa. Túžba ma pohltila ako plamene. Zdalo sami, že ani nedýcham. Priskočil som k Yukimu, chytil ho za ruku a ťahal k stene.
,,Čonto matte! (Počkaj chvíľu!)´´ povedal, ale ignoroval som ho. Pritisol som ho k stene, pevne chytil hánky aby mi neušiel. Pritisol som svoje pery k jeho. Slastne privreté oči.
Moja myseľ panikárila, chcela sa od neho odtrhnúť, ale telo malo v úmysle urobiť opak. Moje pery sa stále tisli k jeho. Zrazu som začul kroky. Odtrhol som sa od neho a bleskov som sa rozbehol k svojej skrinke. Yuki sa tiež konečne pohol. Rýchlo som sa obliekol a vybehol z miestnosti, míňajúc telocvikárku. Vybehol som zo šatní a vo dverách skoro zramoval Moniku.
,,Čo ti šibe?! To ma chceš zabiť?´´ nadávala a ešte mi pohrozila päsťou.
Pristihol som sa, že si držím ústa. Bežal som zo školy a zastavil sa až v tieni panelákov. Oprel som sa o múr a sťažka dýchal. V duchu som si vybavil scénu, čo sa stal pred pár minútami. Bože, čo som to len urobil? Hnusil som sa sám sebe. Ako...ako je možné, že som sa nedokázal ovládnuť? Strácam snáď sebakontrolu? Nechápal som to. Takmer vzápätí ma začali ťažiť výčitky. Síce to bol len bozk, ale aj tak som sa nevedel zbaviť pocitu, že som tým Filipa podviedol. Ale...naozaj to bol LEN bozk? Veľmi som o tom pochyboval.


Neviem ako vám, ale mne sa to hrozne páči. Podarilo sa mi to napísaťza týždeň. Budem písať aj Ďalšie s takouto tematikou, tak ak chcete, môžte mi písať niake nápady. :D