Prosinec 2009

Death Note: Volám sa Shinigami, kapitola 14. - end

6. prosince 2009 v 21:00 | Amane
Zdvihla som Zápisník zo zeme a zahľadela sa naň.
,,Valentína sa vzdala vlastníctva.´´ povedala som sama pre seba.
,,Hej. Tak, daj mi Zápisník a ja pôjdem.´´ ozval sa Rijuk a natiahol sa po Zápisník.
,,Ale, ja som sa ho dotkla, takže teraz je môj. Nie je to tak náhodou?´´
Riyuk sa zarazil v pohybe. Premýšľal.
,,Hlásiš sa o jeho vlastníctvo? Jeden ti nestačí?´´ zavrčal. Uškrnula som sa.
,,Riyuk, toto má dlhodobé následky. V budúcnosti sa mi bude hodiť.´´ Vložila som Zápisník do tašky.
,,Ešte musím urobiť jednu vec.´´

Dva dni po tom, čo sa Valentína vzdala Zápisníka, som získala adresu M. Teraz som stála pred jeho dvermi a nútila sa k tomu, aby som zazvonila na zvonček. Pomaly som začala dvíhať ruku a nakoniec som zazvonila. Chvíľu bolo ticho a nakoniec sa otvorili dvere.
M tam stál predo mnou vo svojom čiernom kimone, stelesnená dôstojnosť a elegancia.
,,Smiem s vami hovoriť?´´
,,Samozrejme.´´ prikývol M a ustúpil, aby som mohla prejsť. Zaviedol ma do kuchyne a sadli sme si oproti sebe.
,,O čom chceš so mnou hovoriť?´´ spýtal sa ako prvý M.
,,Som Kira.´´ povedala som. Ani okom nemihol.
Chvíľu mlčal.
,,Takže predsa.´´ povedal nakoniec.
Ste veľmi múdri muž, M. Prísť na to tak rýchlo. Obdivujem vás.´´
,,Dalo by sa povedať, že ten obdiv je obojstranný. Doteraz si popierala, že si Kira, ale teraz mi tu sedíš a priznávaš sa. Asi by som nemal dúfať v to, že mi prezradíš, ako tých zločincov zabíjaš.´´
Usmiala som sa.
,,Mýlite sa. Práve o tom som s vami chcela hovoriť.´´
Zaskočilo ho to.
,,Viete, existuje jeden zošit. Hovorí sa mu Zápisník smrti.´´ pokračovala som pokojne. M oči žiarili vzrušením. Usmiala som sa.
,,Keď doň napíšete niekoho meno, ale musíte vedieť ako vyzerá, dotyčný zomrie. Smrť môžete tiež niako špecifikovať. Napríklad, niekoho zrazí auto alebo spácha samovraždu. Ale keď vraždu nešpecifikujete, nastáva smrť čo najrýchlejšie a dalo by sa povedať, že najprirodzenejšie...smrť infarktom.´´
,,Chápem. Myslel som si, že by& v tom mohol byť niaky zošit. Napadlo mi to, keď jeden Valentína vyhadzovala. Samozrejme to bol nepraví zošit. Mohlo mi to samozrejme napadnúť, pretože neverím, že si tak hlúpa a zbavila sa dôkazov takýmto spôsobom. ´´
Zatlieskala som.
,,Výborne, ale nie je to všetko. Každý Zápisník...´´
,,Chceš povedať, že ich je viac?!´´ zvolal M a nahol sa ku mne bližšie.
,,Áno.´´
,,To znamená, že takých, ako si ty, môže byť na svete viac?´´
,,Koľko existuje Zápisníkov?´´
,,Neviem. Možno tisíce. Aby som dokončila. Každý Zápisník v skutočnosti vlastní Shinigami - boh smrti.´´
,,To je japonský boh.´´
,,No a?´´
,,No, je to trochu divné. Človek by povedal, že skutočným majiteľom Zápisníka bude boh ľuďom neznámi.´´
,,Možno je Japonsko naozaj krajinou bohov. Ale je zvláštne, že vás neprekvapuje, že Zápisnik vlastní Shinigami.´´
,,Po pravde, ani nie.´´
,,Podarilo sa mi získať Valentínin Zápisník.´´
,,Takže teraz sú za tebou dvaja bohovia.´´
,,Nie.´´
,,Ako to?´´
,,Ja sama som boh.´´
M ma chvíľu sledoval a potom sa búrlivo rozosmial.
,,Je to pravda!´´ zvolala som nahnevane. ,,Môj predok bola Angličanka Eliza. Ona získala ako prvá Zápisník. Je to dedičstvo.´´
M na mňa pozrel so zaslzenými očami.
,,Myslíš si, že ti to uverím?´´
,,Áno, pretože za chvíľu zomriete.´´
Zarazil sa. V očiach mal strach. Konečne pochopil, ako veľmi som preňho nebezpečná.
,,V Zápisníku je všetko zapísané. Teraz to nemôžete vidieť, pretože je deň, ale v celej štvrti nefunguje elektrika a váš mobil je vybitý. Nemôžete zavolať o pomoc.´´
M na mňa nechápavo pozrel.
,,Overte si to, ak chcete.´´
M pozrel na svoj mobil. ,,Kurva.´´ Víťazne som sa usmiala.
,,A-ale musíš najskôr vedieť moje meno.´´ upozornil ma. Prevrátila som očami.
,,Ale veď ja ho viem...Martin Lemoine.´´
Zdesene ma sledoval a ja som vstala.
,,Prejem príjemnú smrť.´´ zaželala som a odišla. M bol tak zdesený, že sa ma ani nesnažil zastaviť.
Vyšla som na ulicu a zhlboka sa nadýchla. V tejto chvíli by mal byť M už mŕtvi. Vkročila som smerom domov. Zabila som svojho nepriateľa. Konečne. Ale nemal som z toho niaky výnimočný pocit. Vlastne som necítila nič. Usmiala som sa. Tak to dopadá, keď nemilujete. Ale jednu vec som vedela veľmi dobre. Nikdy ma neprestanú prenasledovať. Nech na to majú akýkoľvek dôvod.


Koniec

Death Note: Volám sa Shinigami, kapitola 13.

6. prosince 2009 v 20:59 | Amane
M sa zobudil s povznášajúcim pocitom zadosť učinenia. Cez noc vymyslel vymyslel výborný plán.
Pustí Valentínu, ale ešte pred tým dá do oboch domácností naštelovať kamery a odposluchy. U Kristíny to už bolo druhý krát a zjavne si toho všimla.
Keď jej povedal, že Valentínu uväznil, bola z toho úplne mimo. Preto dúfal, keď sa dozvie, že ju prepustil s tým, že je nevinná, bude v takej eufórii, že si v domácnosti nevšimne nič podozrivé a preriekne sa. Valentína bude zase unavená z mučenia a tiež si nič nevšimne. A potom Kristínu dostane.

Čmárala som domácu úlohu z matiky a myslela na to, že pôjdem robiť skúšku na bilingválne. Zrazu mi zazvonil telefón.
,,Haló?´´
,,Kristína! Neuveríš, ale pustili ma!´´ ziapal ženský hlas do mobilu. Bola to Valentína.
,,To vážne?!´´ zahučala som naspäť.
,,Toľko som zatĺkala, až mi to ten tvoj M uveril. Počuj, kedy sa stretneme?´´
,,Hm...zajtra.´´
,,OK. Už sa teším. Maj sa.´´
,,Čau.´´
Zložila som.
Bol to šok. Včera za mnou M príde a oznámi mi, že Valentínu zatkol a druhý deň mi dievča volá, že ju pustil. Len kľud. Celé toto divadlo smrdelo. Nebolo prakticky možné, aby ju, aby ju len tak pustil. Musím si dávať pozor. M má niečo za lubom.
Netrpezlivo som čakala na koniec vyučovania. Mala som plán a jednu jeho časť som chcela urobiť už dnes.
Okolo tretej som sa s Valentínou stretla pred SND a pobrali sme sa ulicami.
,,Som rada, že si v poriadku.´´ začala som.
,,Nevieš si predstaviť, aké to bolo strašné, ale kvôli tebe som vydržala.´´
,,Som na teba hrdá.´´ povedala som a pobozkala ju na líce.
Na chvíľu zavládlo ticho, ale netrvalo dlho.
,,Kde máš Zápisník?´´ nadhodila som.
,,Doma.´´
,,Výborne. Pôjdeme poň.´´ povedal som a Valentína sa zatvárila prekvapene.
,,Prečo?´´
,,Uvidíš.´´
M dal určite k nám nainštalovať kamery a odposluchy. Pravdepodobne si myslí, že sa hneď s Valentínou hneď poženiem k nám a spýtam sa jej niečo o Zápisníku. Ale to určite nebolo všetko. Pre istotu dal nainštalovať kamery aj do Valentíninho bytu.
Mne to bolo jedno. Ja som sa M nebála. Bola som naň pripravená. Zbraň, ktorú naňho použijem, mám priamo v taške!
,,Keď prídeme k tebe domov, zober si tašku a do nej, ešte v byte, strč Zápisník.´´ poučovala som ju v tmavej chodbe. Prikývla a odomkla dvere.

M videl ako Valentína vstúpila do izby a vytiahla čierny zošit. Chvíľu naň hľadela a dotkla sa prednej strany.
No ták, otvor ho a ukáž mi čo v ňom je, povzbudzoval ju v duchu. Valentína si ale zošit strčila do tašky.
Nechápal to. Prečo sa tak túžobne pozerala na ten zošit? Žeby sa celá tá smrtiaca vec točila práve okolo obyčajného zošita? Blbosť, to asi ťažko. Možno ide vyhodiť starý denník, ktorí jej zavadzal. Ženy boli také čudné. Ten zošit nič neznamená.

S Valentínou sme vyšli z bytu.
,,Teraz mi daj svoj Zápisník.´´ prikázala som. Dúfala som, že M nemá na chodbe žiadne kamery.
Valentína vybrala svoj Zápisník a podala mi ho. Vložila som si ho do tašky a dala jej ten, čo som priniesla so sebou. Bol na vlas rovnaký, len obsah bol iný. Vytrhla som z neho kúsok strany. Valentína si falošný Zápisník strčila do tašky a na kúsok papiera napísala M meno. Papier som si strčila do vrecka nohavíc.
,,Výborne. Tento falošný Zápisník zahodíš.´´ prikázala som a Valentína sa súhlasne usmiala.
Vyšli sme pred dom a Valentína hodila môj Zápisník do najbližšieho koša. Po pár krokoch som sa otočila. Presne ako som si myslela. Akýsi muž stál pri koši a držal zošit v ruke.
,,A teraz na Železnú studničku.´´

,,Mám ten zošit pane.´´
,,Výborne Blackman. Čo je v ňom napísané?´´ spýtal sa M do mobilu.
,,Sú tu vtipy. A celkom dobré. Hej šéfe, však si to môžem nechať?´´ spýtal sa muž nadšene.
,,Tak fajn.´´ vzdychol si M otrávene. Zložil a zadíval sa na stenu.
Myslel si, že je ten zošit dôležitý, aj keď netušil prečo. Nebolo to ani trochu zmysluplné.
Najskôr som si myslel, že nič neznamená ale nedalo mi to pokoj. A nakoniec bol naozaj nepodstatný. Ale aj tak...

Kráčali sme s Valentínou po akomsi hlúpom náučnom chodníku. Bola som nervózna, pretože som to už chcela mať za sebou. Hlavne som sa bála Valentíninej reakcie. Konečne sme mohli zastať, lebo sme boli dostatočne vzdialené od ľudí. Otočila som sa k Valentíne.
,,Vzdáš sa vlastníctva Zápisníka.´´ povedala som na rovinu.
Valentína na mňa vyľakane pozerala.
,,A-ale prečo?´´
,,Bojím sa o tvoju bezpečnosť, drahá.´´
,,Ale nestratím aj spomienky na teba?´´
,,Stratíš, ale neboj sa. Keď bude všetko OK, vrátim ti Zápisník, a ty si znovu na všetko spomenieš.´´ V duchu som o tom zapochybovala.
,,Tvoje zabudnutie nebude trvať viac ako týždeň´´ naliehala som.
,,Sľubuješ?´´
,,Áno, sľubujem. Znamenáš pre mňa veľa.´´ povedala som a objala ju.
,,Tak teda dobre.´´ zašepkala a ja som jej podala Zápisník.
Zobrala si ho, krátko sa naň pozrela a unavene si vzdychla.
,,Vzdávam sa vlastníctva Zápisníka. ´´ povedala nakoniec.
Chvíľu sa nik nepohol, akoby sa nič nestalo. Zrazu hodila Valentína Zápisník na zem a rozbehla sa preč.

Stretneme sa v Ríme 3/3

6. prosince 2009 v 20:48 | Amane
5) Pravda

Prešli dni, týždne, mesiace a nakoniec sme preliezli aj Novým rokom. S Alfonzom sme sa do seba zamilovali. Boli sme milenci, najlepší priatelia aj bratia zároveň. Milovali sme sa aj smiali spoločne. Nikdy som nemiloval nikoho tak silno, ako jeho. Urobil by som preňho všetko na svete. Vzrušovalo ma, keď sa zľahka dotýkal môjho nahého tela. Zo všetkého najradšej som mu ležal v náručí s privretými očami a on ma nežne hladil po tvári a po vlasoch.
Na začiatku nášho vzťahu bol veselí a stále sa smial, ale ako čas plynul, začal sa uzatvárať do seba. Usmieval sa zriedkavo a často sa cez hodiny zasníval. Nevedel som o čom konkrétne rozmýšľa, ale nepýtal som sa. Možno len spomínal na Rím. Vedel som to pochopiť.
Na konci februára, bol zorganizovaný trojdňoví výlet do Prahy.
Prvú noc v Prahe, som po Alfonzovi veľmi túžil. Nemohli sme však nič podniknúť, pretože vedľa spali traja spolužiaci.
Ležali sme polonahý pod perinou. Stúlil som sa k Alfonzovmu boku a on ma objal. Čo najtesnejšie sme sa dotýkali telami a želal som si, aby sme splynuli v jedno. Alfonz ma pobozkal na rameno, otočil som sa k nemu a naše pery sa stretli. Končekom jazyka som sa dotkol jeho spodnej pery.
,,Milujem ťa.´´ zašepkal som.
Láskyplne ma pohladil po vlasoch a ľahol si na mňa. Položil si hlavu na moju hruď a ja som ho pohladil po chrbte.
,,Tiež ťa milujem.´´ povedal a zdvihol sa na lakte. Začal ma bozkávať na hrudi a rukou sa dotkol môjho rozkroku. Napäl som sa ako struna a on sa ku mne pritisol ešte bližšie. Strašne som po ňom túžil, ale zároveň som vedel, že si musíme dávať pozor. Opatrnosti nie je nikdy dosť.
Zrazu mi začal Alfonz sťahovať nohavice.
,,Ovládaj sa!´´ napomenul som ho a chytil za ruku.
,,Strašne ťa chcem. Teraz a tu.´´
,,Ja viem láska moja, ale musíme byť opatrný, aby si nikto nič nevšimol. Veď vieš aký sú ľudia.´´ povedal som a dotkol sa prstami jeho líca. Pritisol si svoju tvár k mojej dlani a zavrel oči.
,,Veľmi ťa milujem, Šimon.´´ zašepkal. Nakoniec som zaspal v jeho objatí.
Keď sme druhý deň chodili po Prahe, Alfonz nepovedal ani slovo. Celý deň sa len mračil. Nechápal som čo sa mu stalo. Urobil som snáď niečo zle?
Poslednú noc sa ma Alfonz snažil prehovoriť, aby sme sa milovali. Z pochopiteľných dôvodov som odmietol.
,,Prečo ťa na to furt tak naberá?!´´ zavrčal som na koniec. Bol som unavený a mojim jediným želaním, bol nerušený spánok.
Alfonz sa na mňa sklamane zadíval. Zdalo sa mi, že o niečom premýšľa.
,,Deje sa niečo?´´
Zavrtel hlavou.
,,Neklam. Viem, že sa niečo deje, tak hovor!´´
,,Vraciam sa do Ríma.´´
Bolo to ako úder blesku. Mal som pocit, akoby sa zrútil svet. Odchádza? Kvôli čomu? Uvedomil si snáď, že Marka miluje viac než mňa?
,,Prečo?´´ spýtal som sa a smutne sklopil oči. Alfonz ma chytil za ruku a priložil si ju k tvári.
,,Už to nevydržím. Cítim, že sem nepatrím. Rím je mojim domovom. Bratislava, je pre mňa cudzia, priam až strašidelná. Musím sa vrátiť.´´
Chvíľu bolo ticho.
,,Ale pravdou tiež je, že som sa do teba zamiloval. Milujem teba aj Rím, ale neviem čo viac.´´
Chcel som povedať: Však je to len hlúpe mesto, ktoré sa jedného dňa vyparí z povrchu zemského. Komu by na tom záležalo? Ale radšej som mlčal.
,,Musím tam ísť a všetko si urovnať.´´ šepkal a sklonil hlavu. Objal som ho a na pleci som zacítil niečo vlhké. Plakal.
,,Choď tam teda, ale sľúb, že sa vrátiš.´´ povedal som. Prekvapene na mňa pozrel.
,,Ty to chápeš?´´ Pokrčil som ramenami.
,,Nechápem, ako môže niekto milovať mesto, ale viem trochu pochopiť tvoju neistotu.´´ priznal som.
Alfonz sa usmial.
,,Ty si vážne modré z neba.´´

6) Nekonečne

Po návrate z Prahy, Alfonz odišiel do Ríma. Bolo mi za ním smutno a tak som čas trávil pred počítačom. Keď som sa raz pred matkou prekecol, že mi Alfonz chýba, zľutovala sa nado mnou a dovolila mi, si zahrať aj jej hry.
Čas bežal a hry ma čoskoro prestali baviť. Matka si všimla moju skľúčenosť a vrhala na mňa ustarané pohľady. Nakoniec som to nevydržal a vyrazil do mesta. Keď som sa prechádzal po Starom meste, pochopil som, ako to Alfonz myslel, keď povedal, že Rím miluje. Uvedomil som si, že Bratislavu milujem. Bolo to moje mesto. Miesto, kam patrím.
Ubehol mesiac a Alfonz sa stále nevracal. Začalo ma to znepokojovať. Letargicky som ležal na posteli a hľadel do stropu. Za celú dobu mi nenapísal ani riadok. Stretol sa snáď s Markom? Uvedomil si, že Rím miluje viac než mňa? Nakoniec som sa rozhodol.
Vstal som a vtrhol do kuchyne. Matka sedela za stolom a otec stál za ňou s pohárom v ruke a čosi jej hovoril. Keď som sa tam objavil, stíchol.
,,Musím ísť do Ríma.´´ povedal som bez obalu. Obaja na mňa pozreli.
,,Čo tam chceš vstúpiť do niakeho kresťanského rádu?´´ spýtal sa otec a napil sa.
,,Nie, musím ísť za Alfonzom.´´ odsekol som.
,,Zlato, náš syn sa zbláznil.´´ poznamenal otec s kamennou tvárou.
,,Ále, iba sa zamiloval.´´ mávla rukou matka.
Nechápal som, ako to môžu brať tak ľahostajne.
,,Počúvajte ma! Hovoril, že sa musí na chvíľu vrátiť, aby si všetko zrovnal v hlave, ale už je to mesiac a ani sa neozval. Neviem čo sa deje a musím to zistiť. Ja...záleží mi na ňom.´´ priznal som. Matka sa pozrela na otca a usmiala sa.
,,Pamätáš, keď sme boli zamilovaný?´´ povedala a pobozkala ho.
Civel som na nich. Ako ma môžu takto ignorovat?
,,Počúvali ste ma vôbec?´´
Konečne mi venovali pozornosť.
,,Pýtam sa...nie, žiadam vás, aby ste ma pustili za ním do Ríma.´´
,,Dobre, choď´´ povedali naraz.
,,Prosím?´´
,,Počul si. Môžeš ísť.´´ usmievala sa matka.
,,To myslíš vážne?´´ neveril som.
,,Choď sa zbaliť skôr, než si to rozmyslíme.´´ povedal otec. Nenamietal som a išiel do izby. Ako v tranze som sa začal baliť. Ešte stále som tomu nemohol uveriť.
Počul som, ako matka zavolala na letisko a zahovárala mi letenku. Potom prišla za mnou.
,,Dnes ti to letí o ôsmej. Let by mal trvať dve až tri hodiny. Volala som jednej mojej kamarátke, ktorá ťa na letisku vyzdvihne a budeš u nej aj bývať dokedy budeš chcieť.´´ oznámila mi.
Veľmi som nechápal, ako mohla tak rýchlo všetko vybaviť, ale radšej som sa nepýtal. Poslušne som večer nasadol do lietadla a mohol som len dúfať, že si budem môcť zavolať od matkinej kamarátky.
Keď som po dvoch hodinách dorazil do Ríma, išiel som najskôr hľadať matkinu kamarátku. Našťastie mi dala pred odchodom jej fotku, takže to bolo jednoduchšie. Našiel som ju stáť pri stánku s novinami.
Podali sme si ruky a zaviedla ma k svojmu autu. Cesta prebehla potichu.
,,Môžem si od vás zavolať?´´ spýtal som sa, keď sme prišli do jej bytu.
,,Neblázni, je už veľa hodín, len by si ho zobudil.´´ odpovedala bezchybnou slovenčinou. Podľa jej reakcie som usúdil, že jej matka musela niečo povedať.
Netrpezlivo som čakal na ráno. Aj keď, neviem či môže byť človek v spánku netrpezlivý, ale neriešim to.
Vstal som skoro a musel som čakať, kým sa zobudí aj matkina kamarátka. Vstala asi o hodinu a spravila nám raňajky. ,,Mohol by som si požičať váš mobil?´´ spýtal som sa keď sme dojedli.
,,Isteže, ale nech ti to netrvá dlho.´´ povedala a začala umývať riady.
Zobral som zo stola jej mobil a vytočil Alfonzove číslo. Celý napätý som čakal na zvuk jeho hlasu.
,,Pronto? (Prosím?)´´
,,Alfonz!´´
,,Šimon? To si ty?´´ spýtal sa prekvapene.
,,Áno, som teraz v Ríme. Kde a kedy sa stretneme?´´ spýtal som sa ho na rovinu.
,,Ty...v Ríme...prečo?´´ koktal. Zavrel som na chvíľu oči.
,,Prišiel som za tebou. Nenapísal si mi ani si sa neozval celý mesiac. Nevydržal som to, tak som prišiel.´´
Oprel som sa o stenu a utrel si slzy z očí. Tak rád som opäť počul jeho hlas.
,,Povedz mi, ešte ma miluješ?´´ spýtal som sa ho a dúfal, že sami netrasie hlas.
,,Ty vieš, že áno.´´ znela odpoveď. ,,Dnes o dvanástej pod Constantinovým oblúkom´´ povedal a zložil.
,,Rád som ťa opäť počul.´´ zašepkal som sám sebe a cítil ako mi tečú slzy.
Krátko po jedenástej som vyrazil ku Koloseu. Ulice boli plné ľudí a pred Koloseom sa ich producírovalo snáď tisíc.
Postavil som sa pod Constantinov oblúk a pozrel na hodinky. Bolo trištvrte na dvanásť. Rozhliadol som sa okolo, ale veľa som toho nevidel.
Čakal som tam celý nervózny a každú chvíľu sa díval na hodinky. Prešlo päť minút a potom aj desať. Ešte stále neprichádzal. Ja viem, že ešte nebolo dvanásť, ale vieteaké je to stresuje čakať na milovanú osobu?
Nakoniec som sa na tie hodinky nepozrel. Zavrel som oči a čakal. Neviem, čo mi to napadlo, ale nemal som veľmi čo robiť.
,,Šimon!´´ zakričal známi hlas. Pomaly som otvoril oči a uvidel som ho. Stál tam predo mnou, udýchaný a krásny ako vždy. Mal som pocit, akoby vyrástol zo zeme. Raz bol tu a raz nie.
Pozrel som naňho a nebol schopný pohybu. Alfonz vykročil ku mne a objal ma.
,,Ani nevieš ako si mi chýbal.´´ povedal.
,,Čakal som tak dlho. Povedz, prečo si mi nič nenapísal?´´
Alfonz si vzdychol a pozrel na mňa.
,,Nevedel som čo. Čo by som ti tak asi povedal?´´ Sám neviem, na čom som.´´
,,Prešiel mesiac a ešte stále si sa nerozhodol?´´
Rozhliadol sa okolo seba.
,,Je to ako sen. Moje milované mesto a človek pohromade.´´
,,Nemôžeme mať všetko, a okrem toho, vieš, že by som tu nezostal.´´
,,To viem.´´ povedal a pozrel mi do očí. Usmial sa. ,,Ale myslím, že už asi viem, čo by mi chýbalo viac.´´
Pritiahol si moju tvár bližšie a pobozkal ma.
Ja viem, že je to šialené! Bolo mi jedno, že je okolo plno ľudí a možno si nás niektorí všimli, ale ten bozk stál za to.
,,Nekonečne ťa milujem.´´ zašepkal som a objal ho okolo pása. ,,Sľúb mi, že zostaneme navždy spolu.´´
Alfonz sa usmial.
,,To sľubujem.´´
Slabo som sa usmial a spred Kolosea sme odišli ruka v ruke.

4. Zlom

6. prosince 2009 v 20:45 | Amane
,,Už chápem ako ste to mysleli s tým Snapeom.´´ povedala Selene druhý deň pri raňajkách. Harry pozrel na Snapea, ktorí sa ládoval praženicou.
,,Čo presne?´´
,,Aký je na hodinách. Pripomína mi trochu Kinga.´´
,,Ale veď on je v pohode.´´
,,Prvý deň je vždycky v pohode ale počkaj potom. Ver mi, ja som si s ním užila svoje. A Hermiona, dávala by som si naňho pozor.´´
Hermiona sa zatvárila prekvapene. ,,Prečo?´´
,,Potrpí si na mladé študentky. Keď ti povie, aby si zostala po hodine, priprav si prútik.´´ povedala Selene.
,,A to mu na to neprišli?´´
,,Dlho nie, ale na konci minulého ročníka sa to dozvedel riaditeľ. Takže ho asi vyhodili, keď je tu. Raz sa ma pokúšal zviesť.´´
,,A čo si urobila?´´
,,Kopla som ho do gulí.´´

- - -

Prvú hodinu mala Selene Dejiny mágie, takže Harry s Ronom zostal v klubovni a hral s ním šachy.
,,Stále mi nejde do hlavy, prečo sa o ňu tak zaujímaš.´´ povedal Ron a sledoval ako jeho pešiak vyháňa Harryho vežu z poľa.
,,Zdá sa mi milá. Ubezpečujem ťa, že ani trochu nie je ako Snape.´´ bránil je Harry.
,,Ja viem, ale stále čakám, že povie niečo nepríjemné. Veď, je predsa Snapeová. To hovorí za všetko.´´
,,Ale nemôžeš sa k nej aspoň pokúsiť byť milý?´´
,,A čo tebe tak záleží na tom, čo si onej ľudia myslia. Človek by čakal, že budeš s nami. Čo sa o ňu vlastne staráš?´´
,,Ja...ja ani neviem.´´
Na hodinu Obrany prišli všetci štyria spolu.
,,Uvidíte, od dneska začína peklo.´´ prorokovala Selene a v tej chvíli vošiel do triedy učiteľ. Rázne kráčal triedou a mávol na tabuľu, na ktorej sa objavil nápis: NEVERBÁLNE ZAKLÍNADLÁ.
,,Pochybujem, že niekto z vás vôbec tuší, čo sú neverbálne zaklínadlá zač.´´ vyštekol King bez úvodu. Hermiona sa tým nedala zastrašiť a jej ruka vyletela hore. Na počudovanie, aj so Seleninou.
,,Ale, ale, ale, ´´ zapriadol posmešne King, ,,tuším, naša slečna Vševedka sa chce zase predvádzať.´´
Pohľady žiakov preskakovali z Hermiony na profesora Obrany, ale bohužiaľ, ničomu nepochopili.
,,Nakoniec, rovnako ako vy.´´ ozvala sa Selene a stiahla ruku. ,,Neverbálnymi zaklínadlami v podstate môžu byť akékoľvek zaklínadlá, iba nesmú byť vyslovené. Čarodejník sa na ne musí plne sústrediť a vyprázdniť svoju myseľ. Keď to dokáže, môže získať v súboji cenné sekundy navyše, ktoré môžu v niektorých prípadoch rozhodnúť o jeho živote a smrti.´´
,,Celkom presné.´´ poznamenal profesor mrzuto. ,,Som ale zvedavý, ako sa budete tváriť pri praktickej skúške. Rozdeľte sa do dvojíc.´´
Harry si sklamane vzdychol. Uzavrieť myseľ, no super. Spomínal si na svoje katastrofálne hodiny oklumencie zo Snapom. Keď nezvládol tie, tak toto nezvládne už vôbec.
S Ronom sa postavili oproti sebe a snažili sa na seba vrhnúť odzbrojovacie zaklínadlo, ale ako sa dalo čakať, vôbec sa im nedarilo.
Hermione a Selene to išlo perfektne. Selene odzbrojila Hermionu hneď na prvý krát, však je Snapeová, a Hermione sa to podarilo po desiatich minútach, za čo získala pre svoju fakultu desať bodov.
Okrem nich sa to, samozrejme, nepodarilo nikomu. Mnohý na seba bezradne hľadeli, alebo sa snažili zaklínadlá nenápadne šepkať.
Učiteľ chodil po triede a na všetkých zamračene zazeral. Zastavil sa nad Harrym a Ronom.
,,Zdá sa, že vám to ide.´´ poznamenal ironicky. Harrymu v tej chvíli pripomenul Snapea, a zrazu mal pocit, že stojí vedľa neho, len vyzerá ako ich učiteľ Obrany.
,,Predvediem vám to. Snapeová sem.´´ povedal učiteľ a Selene sa postavila oproti nemu. Zdvihli prútiky.
,,Musíte najskôr uzavrieť myseľ a potom vrhnúť zaklínadlo.´´ poučoval profesor. ,,Takto.´´
King pozrel na Selene pripravený ju zakliať, ale dievča bolo rýchlejšie. Z jej prútika vyšľahlo biele svetlo a odhodilo profesora dobré dva metre dozadu. Bolestivo dopadol na zem a prútik mu vyletel z ruky. V triede nastalo hrobové ticho.
Profesor pomaly vstal, zdvihol svoj prútik a zlostne pozrel na Selene.
,,Čo si to dovoľujete, vy špinavá dcéra smrťožrúta!´´ zasyčal muž. Niekoľko žiakov zarazene zhíklo. Selene sa vystrela, na tvári chladná maska.
,,Profesor King, neznášate ma od prvej triedy a ja neznášam vás. Dôvody si necháme pre seba. Ale nechápem, ako sa opovažujete urážať môjho otca.´´
Znovu niekoľko žiakov zalapalo po dychu, pretože to bolo prvý raz, čo Selene takto Snapea nazvala.
,,Pokiaľ viem, tak som na začiatku praktického cvičenia hovoril, že máte použiť iba odzbrojovacie zaklínadlo. Takže v konečnom dôsledku, ste napadli učiteľa. Za takéto správania by vás mali vyhodiť.´´ povedal temne profesor.
,,A čo keby som ja zase išla za profesorom Dumbledorom a povedala mu, ako rád znásilňujete študentky.´´ rýpla si Selene naspäť. Učiteľovi sa hnevom rozšírili oči a Harry mal pocit, že učiteľ to úbohé dievča zaškrtí.
,,Vypadnite z triedy.´´ zašepkal King a od zlosti sa celý triasol. ,,Máte trest.´´
,,No to sa ešte uvidí.´´ odsekla Selene a privrela oči. Učiteľ odrazu k dievčaťu priskočil, chytil ju za habit a drsne ju vyvliekol z učebne.
,,POVEDAL SOM VYPADNITE VY MALOMYSEĽNÁ HLUPAŇA!!!´´ ziapal učiteľ na celú chodbu. Selene sa mu vytrhla, venovala mu ešte jeden pohŕdaví pohľad a pomaly odkráčala.
Profesor sa vrátil do učebne a zatresol za sebou dvere. Celá trieda naňho šokovane hľadela. Nemohli uveriť tomu čo sa práve stalo. Nehovoriac o strachu z učiteľa, ktorí ich zachvátil.
,,Čo tak čumíte, vy lenivci! Okamžite sa vráťte na miesta! Hodina ešte neskončila!´´ zahučal na nich a trieda ho vystrašene poslúchla.
Keď Harry zaujal svoje miesto oproti Ronovi, v duchu premýšľal, čo asi Selene momentálne robí.

- - -


Keď skončila Obrana, všetci sa vyhrnuli z triedy. Po tejto hodine celý Chrabromil zmenil na učiteľa názor. A napočudovanie ani Slizolinčania, ktorí s nimi mali hodinu, si nemysleli opak. Tiež ich reakcia profesora prekvapila.
Na čarovaní sa Selene neobjavila a mnohý Chrabromilčania sa začali dohadovať, kde je a čo robí.
,,Určite išla za Snapeom.´´ poznamenal Ron. Harry musel prikývnuť, pretože mu napadlo to isté. A pokiaľ to bola pravda, napriek všetkému Kinga v duchu poľutoval. Nechcel ani vedieť, čo mu Snape urobí.
Na obede sa konečne stretli so Selene.
,,Kde si bola cez hodinu?´´ spýtal sa Harry a sadol si vedľa nej.
,,Za Snapeom.´´ povedala a Harry s Ronom si vymenili pohľady. Inak to ani nemohlo byť.
,,A čo ti povedal?´´ zaujímala sa Hermiona. Selene mykla plecom.
,,Nič. Len kývol a poslal ma preč.´´
,,Len to? Myslela som...´´
,,Čo mal bežať hneď za Kingom a zakrútiť mu krkom? Neboj sa ten určite vymyslí, ako to Kingovi vrátiť. Nakoniec, nepriamo padlo aj jeho meno.´´
,,Nechcel by som byť na Kingovom mieste. Čeliť rozzúrenému Snapeovi.´´ poznamenal Ron odrazu. Selene naňho s úškrnom pozrela.
Správa, ako King Selene hrubo vyhodil z hodiny sa už stihla rozšíriť a mnohý sa dohadovali, čo Snape Kingovi urobí. Paradoxné bolo, že ani jeden z profesorov na obede nebol. Pomsta zjavne prebiehala.
,,Každopádne si nemala Kingovi povedať to, čo si povedala.´´ poznamenala Hermiona.
,,On si začal a tiež klamal o tom, ako povedal, že nám kázal použiť len odzbrojovacie zaklínadlo. Hermiona, ten chlap ma nenávidí od prvého ročníka.´´ sťažovala sa Selene. Hermiona na ňu chápavo pozrela a viac o tom nehovorili.
Po obede išli všetci, okrem Rona, na elixíry. Sanape historicky prvýkrát meškal. Ďalší dôkaz toho, že Kinga pravdepodobne mučil, pomyslel si Harry, keď si sadal vedľa Selene do prvej lavice.
Snape bol cez hodinu výnimočne tichý. Dokonca sa ani neprechádzal medzi lavicami a čo bolo ešte divnejšie, nestrhol Chrabromilu ani jeden bod. Zjavne sa ho Kingové slová hlboko dotkli. Nehovoriac o slovnom napadnutí jeho dcéry. Harry to vedel pochopiť. Tiež by sa mu nepáčilo, keby sa to isté stalo aj jemu.
Keď sa po vyučovaní vrátili do klubovne, Harryho prekvapila náhla zmena v správaní jeho spolužiakov. Niektorí Selene pozdravili, alebo jej aspoň kývli na pozdrav a keď si robili domáce úlohy, Neville a Seamus za ňou prišli aby im poradila v domácej úlohe z elixírov.
Selene sa tvárila, že si tú náhlu zmenu nevšimla, ale Harry vedel, že ju to nevýslovne teší. Konečne sa jej podarilo zapadnúť.