Stretneme sa v Ríme 3/3

6. prosince 2009 v 20:48 | Amane
5) Pravda

Prešli dni, týždne, mesiace a nakoniec sme preliezli aj Novým rokom. S Alfonzom sme sa do seba zamilovali. Boli sme milenci, najlepší priatelia aj bratia zároveň. Milovali sme sa aj smiali spoločne. Nikdy som nemiloval nikoho tak silno, ako jeho. Urobil by som preňho všetko na svete. Vzrušovalo ma, keď sa zľahka dotýkal môjho nahého tela. Zo všetkého najradšej som mu ležal v náručí s privretými očami a on ma nežne hladil po tvári a po vlasoch.
Na začiatku nášho vzťahu bol veselí a stále sa smial, ale ako čas plynul, začal sa uzatvárať do seba. Usmieval sa zriedkavo a často sa cez hodiny zasníval. Nevedel som o čom konkrétne rozmýšľa, ale nepýtal som sa. Možno len spomínal na Rím. Vedel som to pochopiť.
Na konci februára, bol zorganizovaný trojdňoví výlet do Prahy.
Prvú noc v Prahe, som po Alfonzovi veľmi túžil. Nemohli sme však nič podniknúť, pretože vedľa spali traja spolužiaci.
Ležali sme polonahý pod perinou. Stúlil som sa k Alfonzovmu boku a on ma objal. Čo najtesnejšie sme sa dotýkali telami a želal som si, aby sme splynuli v jedno. Alfonz ma pobozkal na rameno, otočil som sa k nemu a naše pery sa stretli. Končekom jazyka som sa dotkol jeho spodnej pery.
,,Milujem ťa.´´ zašepkal som.
Láskyplne ma pohladil po vlasoch a ľahol si na mňa. Položil si hlavu na moju hruď a ja som ho pohladil po chrbte.
,,Tiež ťa milujem.´´ povedal a zdvihol sa na lakte. Začal ma bozkávať na hrudi a rukou sa dotkol môjho rozkroku. Napäl som sa ako struna a on sa ku mne pritisol ešte bližšie. Strašne som po ňom túžil, ale zároveň som vedel, že si musíme dávať pozor. Opatrnosti nie je nikdy dosť.
Zrazu mi začal Alfonz sťahovať nohavice.
,,Ovládaj sa!´´ napomenul som ho a chytil za ruku.
,,Strašne ťa chcem. Teraz a tu.´´
,,Ja viem láska moja, ale musíme byť opatrný, aby si nikto nič nevšimol. Veď vieš aký sú ľudia.´´ povedal som a dotkol sa prstami jeho líca. Pritisol si svoju tvár k mojej dlani a zavrel oči.
,,Veľmi ťa milujem, Šimon.´´ zašepkal. Nakoniec som zaspal v jeho objatí.
Keď sme druhý deň chodili po Prahe, Alfonz nepovedal ani slovo. Celý deň sa len mračil. Nechápal som čo sa mu stalo. Urobil som snáď niečo zle?
Poslednú noc sa ma Alfonz snažil prehovoriť, aby sme sa milovali. Z pochopiteľných dôvodov som odmietol.
,,Prečo ťa na to furt tak naberá?!´´ zavrčal som na koniec. Bol som unavený a mojim jediným želaním, bol nerušený spánok.
Alfonz sa na mňa sklamane zadíval. Zdalo sa mi, že o niečom premýšľa.
,,Deje sa niečo?´´
Zavrtel hlavou.
,,Neklam. Viem, že sa niečo deje, tak hovor!´´
,,Vraciam sa do Ríma.´´
Bolo to ako úder blesku. Mal som pocit, akoby sa zrútil svet. Odchádza? Kvôli čomu? Uvedomil si snáď, že Marka miluje viac než mňa?
,,Prečo?´´ spýtal som sa a smutne sklopil oči. Alfonz ma chytil za ruku a priložil si ju k tvári.
,,Už to nevydržím. Cítim, že sem nepatrím. Rím je mojim domovom. Bratislava, je pre mňa cudzia, priam až strašidelná. Musím sa vrátiť.´´
Chvíľu bolo ticho.
,,Ale pravdou tiež je, že som sa do teba zamiloval. Milujem teba aj Rím, ale neviem čo viac.´´
Chcel som povedať: Však je to len hlúpe mesto, ktoré sa jedného dňa vyparí z povrchu zemského. Komu by na tom záležalo? Ale radšej som mlčal.
,,Musím tam ísť a všetko si urovnať.´´ šepkal a sklonil hlavu. Objal som ho a na pleci som zacítil niečo vlhké. Plakal.
,,Choď tam teda, ale sľúb, že sa vrátiš.´´ povedal som. Prekvapene na mňa pozrel.
,,Ty to chápeš?´´ Pokrčil som ramenami.
,,Nechápem, ako môže niekto milovať mesto, ale viem trochu pochopiť tvoju neistotu.´´ priznal som.
Alfonz sa usmial.
,,Ty si vážne modré z neba.´´

6) Nekonečne

Po návrate z Prahy, Alfonz odišiel do Ríma. Bolo mi za ním smutno a tak som čas trávil pred počítačom. Keď som sa raz pred matkou prekecol, že mi Alfonz chýba, zľutovala sa nado mnou a dovolila mi, si zahrať aj jej hry.
Čas bežal a hry ma čoskoro prestali baviť. Matka si všimla moju skľúčenosť a vrhala na mňa ustarané pohľady. Nakoniec som to nevydržal a vyrazil do mesta. Keď som sa prechádzal po Starom meste, pochopil som, ako to Alfonz myslel, keď povedal, že Rím miluje. Uvedomil som si, že Bratislavu milujem. Bolo to moje mesto. Miesto, kam patrím.
Ubehol mesiac a Alfonz sa stále nevracal. Začalo ma to znepokojovať. Letargicky som ležal na posteli a hľadel do stropu. Za celú dobu mi nenapísal ani riadok. Stretol sa snáď s Markom? Uvedomil si, že Rím miluje viac než mňa? Nakoniec som sa rozhodol.
Vstal som a vtrhol do kuchyne. Matka sedela za stolom a otec stál za ňou s pohárom v ruke a čosi jej hovoril. Keď som sa tam objavil, stíchol.
,,Musím ísť do Ríma.´´ povedal som bez obalu. Obaja na mňa pozreli.
,,Čo tam chceš vstúpiť do niakeho kresťanského rádu?´´ spýtal sa otec a napil sa.
,,Nie, musím ísť za Alfonzom.´´ odsekol som.
,,Zlato, náš syn sa zbláznil.´´ poznamenal otec s kamennou tvárou.
,,Ále, iba sa zamiloval.´´ mávla rukou matka.
Nechápal som, ako to môžu brať tak ľahostajne.
,,Počúvajte ma! Hovoril, že sa musí na chvíľu vrátiť, aby si všetko zrovnal v hlave, ale už je to mesiac a ani sa neozval. Neviem čo sa deje a musím to zistiť. Ja...záleží mi na ňom.´´ priznal som. Matka sa pozrela na otca a usmiala sa.
,,Pamätáš, keď sme boli zamilovaný?´´ povedala a pobozkala ho.
Civel som na nich. Ako ma môžu takto ignorovat?
,,Počúvali ste ma vôbec?´´
Konečne mi venovali pozornosť.
,,Pýtam sa...nie, žiadam vás, aby ste ma pustili za ním do Ríma.´´
,,Dobre, choď´´ povedali naraz.
,,Prosím?´´
,,Počul si. Môžeš ísť.´´ usmievala sa matka.
,,To myslíš vážne?´´ neveril som.
,,Choď sa zbaliť skôr, než si to rozmyslíme.´´ povedal otec. Nenamietal som a išiel do izby. Ako v tranze som sa začal baliť. Ešte stále som tomu nemohol uveriť.
Počul som, ako matka zavolala na letisko a zahovárala mi letenku. Potom prišla za mnou.
,,Dnes ti to letí o ôsmej. Let by mal trvať dve až tri hodiny. Volala som jednej mojej kamarátke, ktorá ťa na letisku vyzdvihne a budeš u nej aj bývať dokedy budeš chcieť.´´ oznámila mi.
Veľmi som nechápal, ako mohla tak rýchlo všetko vybaviť, ale radšej som sa nepýtal. Poslušne som večer nasadol do lietadla a mohol som len dúfať, že si budem môcť zavolať od matkinej kamarátky.
Keď som po dvoch hodinách dorazil do Ríma, išiel som najskôr hľadať matkinu kamarátku. Našťastie mi dala pred odchodom jej fotku, takže to bolo jednoduchšie. Našiel som ju stáť pri stánku s novinami.
Podali sme si ruky a zaviedla ma k svojmu autu. Cesta prebehla potichu.
,,Môžem si od vás zavolať?´´ spýtal som sa, keď sme prišli do jej bytu.
,,Neblázni, je už veľa hodín, len by si ho zobudil.´´ odpovedala bezchybnou slovenčinou. Podľa jej reakcie som usúdil, že jej matka musela niečo povedať.
Netrpezlivo som čakal na ráno. Aj keď, neviem či môže byť človek v spánku netrpezlivý, ale neriešim to.
Vstal som skoro a musel som čakať, kým sa zobudí aj matkina kamarátka. Vstala asi o hodinu a spravila nám raňajky. ,,Mohol by som si požičať váš mobil?´´ spýtal som sa keď sme dojedli.
,,Isteže, ale nech ti to netrvá dlho.´´ povedala a začala umývať riady.
Zobral som zo stola jej mobil a vytočil Alfonzove číslo. Celý napätý som čakal na zvuk jeho hlasu.
,,Pronto? (Prosím?)´´
,,Alfonz!´´
,,Šimon? To si ty?´´ spýtal sa prekvapene.
,,Áno, som teraz v Ríme. Kde a kedy sa stretneme?´´ spýtal som sa ho na rovinu.
,,Ty...v Ríme...prečo?´´ koktal. Zavrel som na chvíľu oči.
,,Prišiel som za tebou. Nenapísal si mi ani si sa neozval celý mesiac. Nevydržal som to, tak som prišiel.´´
Oprel som sa o stenu a utrel si slzy z očí. Tak rád som opäť počul jeho hlas.
,,Povedz mi, ešte ma miluješ?´´ spýtal som sa ho a dúfal, že sami netrasie hlas.
,,Ty vieš, že áno.´´ znela odpoveď. ,,Dnes o dvanástej pod Constantinovým oblúkom´´ povedal a zložil.
,,Rád som ťa opäť počul.´´ zašepkal som sám sebe a cítil ako mi tečú slzy.
Krátko po jedenástej som vyrazil ku Koloseu. Ulice boli plné ľudí a pred Koloseom sa ich producírovalo snáď tisíc.
Postavil som sa pod Constantinov oblúk a pozrel na hodinky. Bolo trištvrte na dvanásť. Rozhliadol som sa okolo, ale veľa som toho nevidel.
Čakal som tam celý nervózny a každú chvíľu sa díval na hodinky. Prešlo päť minút a potom aj desať. Ešte stále neprichádzal. Ja viem, že ešte nebolo dvanásť, ale vieteaké je to stresuje čakať na milovanú osobu?
Nakoniec som sa na tie hodinky nepozrel. Zavrel som oči a čakal. Neviem, čo mi to napadlo, ale nemal som veľmi čo robiť.
,,Šimon!´´ zakričal známi hlas. Pomaly som otvoril oči a uvidel som ho. Stál tam predo mnou, udýchaný a krásny ako vždy. Mal som pocit, akoby vyrástol zo zeme. Raz bol tu a raz nie.
Pozrel som naňho a nebol schopný pohybu. Alfonz vykročil ku mne a objal ma.
,,Ani nevieš ako si mi chýbal.´´ povedal.
,,Čakal som tak dlho. Povedz, prečo si mi nič nenapísal?´´
Alfonz si vzdychol a pozrel na mňa.
,,Nevedel som čo. Čo by som ti tak asi povedal?´´ Sám neviem, na čom som.´´
,,Prešiel mesiac a ešte stále si sa nerozhodol?´´
Rozhliadol sa okolo seba.
,,Je to ako sen. Moje milované mesto a človek pohromade.´´
,,Nemôžeme mať všetko, a okrem toho, vieš, že by som tu nezostal.´´
,,To viem.´´ povedal a pozrel mi do očí. Usmial sa. ,,Ale myslím, že už asi viem, čo by mi chýbalo viac.´´
Pritiahol si moju tvár bližšie a pobozkal ma.
Ja viem, že je to šialené! Bolo mi jedno, že je okolo plno ľudí a možno si nás niektorí všimli, ale ten bozk stál za to.
,,Nekonečne ťa milujem.´´ zašepkal som a objal ho okolo pása. ,,Sľúb mi, že zostaneme navždy spolu.´´
Alfonz sa usmial.
,,To sľubujem.´´
Slabo som sa usmial a spred Kolosea sme odišli ruka v ruke.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama