Leden 2010

7. kapitola

31. ledna 2010 v 14:32 | Amane
Druhý deň ma na mojom výskume po Aoyame rozčuľovali zaľúbené dvojice. Bozkávali sa na rohoch, držali sa za ruky a smiali sa. Takto som chodila kedysi s priateľom po meste aj ja. Bože, ale mi tie časy chýbali!
Ale už nie som najmladšia. Bodaj by som nestarla. To by bolo vážne fajn, keby som navždy mala osemnásť. Mala som už po krk toho svojho starnutia. Dostala som nápad.
Síce uskutočnenie toho môjho nápadu chvíľu trvalo, ale bolo úspešné.
Vybehla som po schodoch a zabúchala Mikamimu na dvere. Chvíľu bolo ticho, no o chvíľu otvoril.
,,Čo sa deje?´´ spýtal sa. Stál predomnou strapatý, bosý v čiernych teplákoch a bielom tričku.
,,Prezleč sa. Ideme von,´´ zavelila som. Nechápavo na mňa pozrel, ale nehádal sa. Kým sa prezliekol a učesal, stála som na chodbe a rozmýšľala som o tom, čo to vlastne robím. Z kuchyne som počula šum vody a tak som sa vyzula a pobrala sa za ním.
,,Práve som dojedol,´´ vysvetľoval a zavrel kohútik. Potom pristúpil ku skrini, vybral z nej rifle a obliekol si ich. Tepláky šmaril do skrine. Vzal si ešte hnedú koženú bundu a do zadného vrecka nohavíc strčil peňaženku.
,,Kam vlastne chceš ísť?´´ spýtal sa, keď sme kráčali po ulici.
,,Ani neviem. Mohli by sme proste preliezť štvrť,´´ navrhla som. Prikývol a objal ma okolo pliec. Bola zima a príjemne to hrialo.
Prechádzali sme sa po uliciach Roppongi a rozprávali sa. Dozvedela som sa, že jeho matka je rozvedená a žije v Kjóte. Vlastní tam malú čajovňu.
Bol začiatok decembra a Tokijské ulice boli vianočne vyzdobené. Na obed sme si sadli do malého sushibaru Medzi tým začalo pršať.
,,Tie paličky držíš zle,´´ kritizoval Mikami.
,,Nesmieš ich držať tak blízko konca.´´
,,A to sa nemá?´´
,,Tak ako mi vysvetlíš, že ti každý druhý kúsok vypadne? Si síce dobrá v posteli, ale ješ ako čuňa.´´
,,A ja sedím pri stole so starým buzerantom,´´ odsekla som. Mikami sa zasmial.
,,Musíš ich uchopiť v tretine ich dĺžky, takto. Fungujú v podstate ako páka. Pohybuje sa len horná. Pohybuje ňou palec a ukazovák s pomocou prostredníka a spodná palička sa opiera o prstenník. No, už ti to ide lepšie.´´
Keď sme dojedli, pobrali sme sa smerom domov.
,,Kurva, nezobral som dáždnik,´´ zanadával Mikami a ja som si uvedomila, že ho počujem nadávať prvý krát.
,,Nikomu nenapadlo, že bude pršať,´´ zasiahla som a vykročila do dažďa. Mikami sa pobral za mnou. Všetci na okolo vyťahovali dáždniky.
,,Tebe dážď nevadí?´´ spýtal sa a ja som sa veselo zasmiala.
,,Vôbec nie.´´
,,Tak to si prvá koho poznám.´´
,,Ty nemáš rád dážď?´´
,,Nevadí mi, pokiaľ som doma.´´
Zmĺkli sme. Zrazu ma chytil za ruku a pritiahol k sebe.
,,Ale možno nájdem niaky dvôd,´´ povedal a pobozkal ma. Neodtiahol sa hneď. Bol to dlhý a veľmi vášnivý bozk.
Ľudia okolo nás prechádzali a ´´nenápadne´´ na nás pozerali. Ale bolo mi to jedno. Cítila som, ako ma Mikami objíma do tváre mi padá dážď.
Keď sme sa ocitli na chodbe, predstava odlúčenia mi prišla až príliš bolestivá. Nemohla som inak.
Teraz som Mikamiho chytila za roku ja a vtiahla ho k sebe do bytu. Zavrela som dvere pritlačila ho na ne.
Pobozkal ma a ja som mu strčila jazyk do úst. Pevne ma k sebe pritisol a pobozkal do vlasov. Potom ma odtiahol do obývačky a tam ma stiahol na zem. Postŕhali sme so seba oblečenie a takmer okamžite sa vo mne ocitol. Začal vo mne jazdiť.
,,Poriadne...poriadne priraz...ach áno...ešte...silnejšie,´´ vzdychala som. Chudák Mikami bol stále v úlohe uspokojovateľa, ale sľúbila som si, že to nabudúce otočím. Ja mu ukážem, čo je to skutočná rozkoš!
V byte sa ozývali túžobné vzdychy a ja som sa aj divila, prečo susedia nebúchajú na dvere. Ale asi boli preč.
V miestnosti bolo veľmi mierne prítmie, pretože vonku bolo zatiahnuté. V svojej podstate bol deň a to ma neuveriteľne vzrušovalo. So zvyku sa s niekym milujem v noci, ale aj deň má svoje čaro. A do toho ešte bubnoval dážď na okná.
Zvuk dažďa, naše roztúžené vzdychy, pach potu, vlhká a teplá koža. Telo na tele v tej najzákladnejšej živočíšnej potrebe.
Skončili sme a celý zadýchaný a spotený sme ležali vedľa seba. Oprela som sa o Mikamiho plece.
,,Povedz Mikami, že si ty vtedy nemal pokazený televízor,´´ povedala som trochu zadýchaná.
,,Nie, bol v poriadku,´´ prisvedčil.
,,A ten, čo si ho sem priviedla?´´ zaútočil teraz on.
,,Chcela som ťa ním vyprovokovať k činu.
,,To sa ti aj podarilo,´´ povedal sarkasticky.
,,A aby si vedel. Nespala som s ním´´
,,Vážne?´´ neveril mi.
,,Vážne. Veď je o šesť rokov mladší ako ja. Bola by to hanba ak by som s ním spala,´´ bránila som sa. Mikami sa zamyslel.
,,Veru, bola by to hanba,´´ skonštatoval nakoniec. Nastalo chvíľkové ticho.
,,Mikami?´´
,,Hm.´´
,,Sľúb mi niečo. Dnes večer nikam nechoď. Zostaň tu so mnou až do rána, prosím,´´ kňučala som a prosebne mu pozrela do očí.
,,Pre teba všetko,´´ uškrnul sa a pobozkal ma na čelo. Zasmiala som sa a pritisla sa k jeho nahému telu.
Znovu sme boli v sebe. Bolo to ako úder blesku. Stačil k tomu jediný dotyk. Nakoniec som zaspala v jeho horúcom náručí.

V tejto kapitole sa nič významné nestalo ale v tej ďalšej vám môžem sľúbiť veľký zlom.

6. kapitola

19. ledna 2010 v 19:49 | Amane
Zobudila som sa na gauči prikrytá dekou. Nikto mi nemusel nič hovoriť. Bola som v byte sama. Rovnako ako vtedy, len s tým rozdielom, že bol môj. Znovu sa vyparil a tento krát nenechal ani odkaz. Bolo mi z toho smutno. To som mu vážne nestála ani za toľkú snahu, aby mi napísal lístoček? Hrozné.
Asi o hodinu som už sedela v metre. Dnes bolo prekvapivo prázdne, ale bolo to pravdepodobne tým, že všetci boli v práci. Chvíľu som sa len tak motala po Aoyame a nakoniec zašla do lekárne. Napadlo mi, že by som si mala kúpiť krabičku prezervatívov a niake pilulky proti tehotenstvu. Samozrejme, som sa ja krava vyspala s chlapom bez použitia ochrany. Som ja ale blbá! A tak hneď ako som prišla domov, som do seba hodila jednu pilulku.
Bolo jedenásť a nemalo zmysel zapínať laptop. Tak som sa podujala robiť obed. Znovu som uvarila polievku miso a k tomu sa pokúsila urobiť rezance. Dne to už viac pripomínalo japonský obed. Potom som strávila tri hodiny písaním.
O štvrtej som sa stretla s Himurom v bare.
,,Pôjdeme ku mne,´´ vyhlásila som a zaviedla ho k sebe.
Sadli sme si nad učebnice pokúsila sme sa urobiť niake tabuľky a grafy. Keď som otvorila jeho zošit, pobavene som nadvihla obočie.
,,Kde máš poznámky?´´ spýtala som sa.
,,No, ja si nepíšem,´´ priznal.
,,Už chápem kde je problém. Ty sa vôbec neučíš,´´ zhrnula som. Himuro zahanbene sklopil oči.
,,Začneme teda od začiatku. Začne š si písať poznámky. Pomôžem ti a poznačím ti do učebnice, čo si máš napísať. Potrebuješ, aby ťa niekto viedol.´´
A tak sme začali.
Prečítala som - alebo skôr prelúštila - odsek, ceruzkou podčiarkla dôležité riadky a on ich prepísal. Takto to trvalo asi tri hodiny, kým sa nám podarilo spoznámkovať prvé dve kapitoly, ktoré prebrali.
Keď odišiel, urobila som si večeru. Obyčajné chleby so syrom. Sadla som si pred televízor a pozerala koniec správ. Zrazu som pri dverách začula šramot. Vstala som a podišla k nim.
Ležal tam kúsok papiera. Zdvihla som ho. Bola to vstupenka do divadla Kabukiza na zajtra večer o siedmej. Mali hrať Princa Genjiho.
Vstala som z dobrou náladou. Naliala som si čaj a s mimovoľným úsmevom hľadela na vstupenku. Zamýšľala som sa nad tým, čo asi ľudia nosia na predstavenia kabuki (japonské divadlo pozn. autora). Nemyslela som si, že je veľký rozdiel medzi naším SND a Kabukizou. Samozrejme v rifliach tam nepôjdem, a tak som naskočila na metro a odviezla sa do Aoyami.
Behala som hore-dolu ako šialenec a hľadala niečo, čo by som si mohla dať večer na seba. V jednom obchode som našla pekný čierny kostým. Bože, však v tomto by si vyzerala ako stará rašpľa, pomyslela som si. Pokračovala som v hľadaní. Keď som si už myslela, že nič nenájdem, zrazu som ich uvidela. Bola to láska na prvý pohľad.
Vo výklade stáli červené saténové šaty. Neváhala som ani sekundu. Vbehla som do obchodu a vyskúšala si ich. Sedeli na mne ako uliate. Hlavne sa mi páčilo, ako mi zvýrazňujú prsia. Kúpila som k nim ešte čierne doplnky a vrátila sa domov.
Poobede som nemohla ani poriadne písať, tak veľmi som sa tešila. Objednala som si taxík na štvrť na sedem a vyrazila na rande. Mikami odišiel pätnásť minút predomnou. Sledovala som ho z okna.
Taxík zamieril do centra Tokia na Harumi-dóri. Zastavil pred Kabukizou, zaplatila som a vystúpila von. Ľudia sa začali húfne hrnúť dnu. Rozhliadla som sa okolo.
Uvidela som ho stáť pri jednom zo štyroch stĺpov. Videla som, ako sa na mňa usmieva.
,,Mikami-san!´´ zvolala som a vrhla sa mu do náručia. Privinul si ma na hruď a vášnivo pobozkal.
,,Vyzeráš nádherne,´´ povedal a ja som sa začervenala. Ponúkol mi rameno a vstúpili sme dnu. Prešli sme preplnenou chodbou a dostali sa do divadelnej sály. Sadli sme si na svoje miesta.
,,Dúfam, že sa ti to bude páčiť, pretože to bolo na rýchlo,´´ ozval sa neisto.
,,To je v poriadku. Kabuki som ešte nevidela,´´ povedala som. Zrazu zhasli svetlá.
Na javisko vybehli herci a rozprávač nás začal uvádzať do deja. Javisko bolo krásne vyzdobené a plné farieb. Počas dvojhodinového predstavenia sa kulisy dva - tri krát zmenili.
,,Bolo to naozaj krásne,´´ vyhlásila som, keď sme vychádzali zo siene. Všade naokolo sa ľudia bavili o predstavení.
,,To teda áno. Naposledy som bol na predstavení, keď som mal pätnásť. Bol som tým úplne nadšený a chcel som tam ísť ešte raz, ale nedostal som sa k tomu. A keď som mal konečne čas, to už som skončil právo a nechcelo sa mi tam. Tak to už proste chodí.´´
,,Viem o čom hovoríš.´´
Zastavil nám taxík a odviezli sme sa domov. Pred dverami môjho bytu ma chytil za ruku a otočil k sebe.
,,Na niečo som zabudol,´´ povedal a podal mi krabičku skoro tak veľkú ako moja dlaň. Naozaj neviem, kde to schovával.
,,Ďakujem, to si naozaj nemusel,´´ poďakovala som a zobrala si ju od neho.
,,Dobrú noc,´´ zaželal a pobozkal ma.
Zavrela som dvere a oprela sa o ne. Mimovoľne som sa usmievala. Bol to krásny večer, pomyslela som si.
Sadla som si na gauč a na stôl položila krabičku. Chvíľu som sa na ňu pozerala a potom som ju otvorila.
Bol v nej nádherný hrebeň do vlasov. Zelená na ňom plynulo prechádzala do hnedej a na hornej ploche na oboch stranách, bol namaľovaný veľký oranžoví kvet.
Upravila som si vlasy do drdola a zastrčila do nich hrebeň. Spokojne som sa obzerala v zrkadle. Veľmi sa k mojim šatom nehodil, ale inak to bolo OK.
Rozpustila som si vlasy, vyzliekla šaty a rozložila futon.
Pre nezasvätených. Ide vlastne a japonskú posteľ. Rýchlo sa rozloží a rýchlo zloží, a pohodlne ho narvete do skrine. Jednoducho si predstavte, že na zemi rozprestriete jednu deku, hodíte na ňu vankúš a druhou sa prikryjete. Asi toľko.
Ležala som - budem sa pridŕžať výrazu posteľ, aj keď to nie je veľmi výstižné - v posteli nahá, ruky založené za hlavou a pohľad uprený na strop.
Nevedela som veľmi čo si mám o dnešku myslieť a tak som radšej zaspala. Zrazu mi chýbalo Mikamiho vrelé objatie.



5.kapitola

10. ledna 2010 v 19:40 | Amane
Zobudila som sa okolo jedenástej. Rozhodla som sa, že skúsim niečo uvariť. Zobrala som si svoje dve kuchárske knihy a začala v nich listovať. Nakoniec som sa podujala uvariť polievku miso a rezeň so zemiakmi.
Po obede som si sadla pred laptop a uvedomila som si, že príbeh je vlastne veľmi krátky. Bola to skôr taká poviedka. Tak som sa rozhodla, že pre tento krát napíšem súbor krátkych poviedok. Nebol to zlý nápad a keď som sa o tretej vybrala do baru znovu odpočúvať rozhovory, už som vedela čo hľadať. Do teraz som len tápala a v podstate nehľadala nič konkrétne.
Prešla som niekoľko barov a písala si poznámky. Áno, znie to bláznivo, ale chcela som písať skutočné príbehy a nie hlúposti ako mnoho autorov predomnou. Takto som písala vždy, čo sa týka zamilovaných románov. Síce to neboli príbehy typu Rosaura Pilchner, ale neboli umelé.
Odišla som už z dvanásteho baru a rozhodla som sa ísť domov. V poznámkovom bloku som úspešne zapísala pár strán. Mala som teraz slušnú zásobu príbehov. Stačilo už len sadnúť za počítač a písať.
S dobrou náladou som vybehla po schodoch. Vybrala som z vrecka kľúče a už som išla odomknúť, keď sa za mnou otvorili dvere, niekto ma chytil za ruku a vtiahol dnu.
,,Čo to ro...´´ nedopovedala som pretože ma Mikami pobozkal. Pozreli sme si navzájom do očí. Pochopila som a usmiala sa. Konečne!
Odvliekol ma k posteli a jemne ma do nej potisol. Sledovala som ho. Jeho pohľad bol sústredený a ruky sa mu triasli, keď mi rozopínal blúzku. Ale ja som naňho netlačila. Pekne som ho nechala, nech si robí svojím tempom.
Konečne sa mu podarilo rozopnúť posledný gombík. Pobozkal ma na krk, potom na hruď a medzi prsia. Ja som sa zatiaľ pokojne venovala rozopínaniu jeho košele a nakoniec som ju z neho stiahla. Pohladila som ho po pleci a pobozkala na čelo. Dívali sme sa chvíľu na seba a odrazu nás začala spaľovať túžba ako oheň.
Ani neviem ako, ale odrazu sme sa obaja ocitli nahý. Bozkávali a hladili sme sa navzájom po celom tele. On to robil s panickou zdržanlivosťou ale mne to nevadilo. Vlastne ma to podivným spôsobom vzrušovalo. Bola to príjemná zmena mať sex s panicom a nie so starým harcovníkom.
Keď sa vo mne ocitol, zaklonil hlavu a túžobne vzdychol. Urobil tak ešte tri krát a nakoniec sa unavene zvalil vedľa mňa. Panici majú jednu veľkú nevýhodu. Ľahko sa unavia.
,,Tak, aké to bolo?´´ spýtal sa potichu. Otočila som sa k nemu s úsmevom.
,,Na panica, to vôbec nebolo zlé,´´ uistila som ho. Vážne to nebolo zlé.
Len prikývol a zavrel oči. Zaspal veľmi rýchlo.
Dívala som sa na jeho spiacu tvár. Pohladila som ho po vlasoch. Nemal ani tušenia, že som sa doňho zamilovala.
Zamilovala som sa doňho a možno som to ani nechcela. Bolo to skrátka tu a ja ani neviem prečo. Bola to láska bez dôvodu. Už som to raz zažila a nedopadlo to dobre. Bola to láska silná, bezdôvodná a možno aj nezmyselná.
,,Spi sladko,´´ zašepkala som a pobozkala ho na čelo.
Môže byť snáď táto láska iná?

Zobudila som sa okolo deviatej. Zazívala som a rozhliadla sa okolo.
,,Moment. Toto nie je môj byt,´´ povedala som sama sebe a vyliezla z postele. Super. Bola som nahá.
Na rohu postele som našla poskladané svoje veci. Obliekla som sa a všimla si, že Mikamiho posteľ je dosť veľká pre dvoch. Akoby si to vôbec neotestovala, pomyslela som si a vybrala sa na prieskum bytu.
Zistila som, že tu okrem mňa, nikto nie je. Ocitla som sa úplne sama v cudzom byte.
Na kuchynskom stole som našla odkaz od Mikamiho, v ktorom písal, že mu je to ľúto, ale musel odísť do práce a nechcel ma budiť. Stačí len keď za sebou zavriem dvere.
Zhúžvala som odkaz a zmizla z jeho bytu. U seba som si urobila raňajky a aj ja som začala pracovať.
Z kabelky som vytiahla poznámky, prečítala ich, niečo vybrala a zapla laptop. Okamžite som sa pustila do písania.
Dnes mi to išlo. Chrlila som so seba stranu za stranou a už o jednej som mala druhú poviedku hotovú. Bola trochu kratšia než prvá, ale to nevadilo. Naobedovala som sa a pokračovala ďalej.
Písala som veľmi dlho. Keď som skončila, pozrela som na hodinky. Bolo sedem hodín. Mikami bol už doma. Zvláštne, že sa neozval, pomyslela som si. Možno mal veľa práce. Navečerala som sa a pobrala som sa do ulíc štvrti Roppongi. Chvíľu som sa prechádzala a nakoniec som zakotvila v bare, v ktorom som stretla Himura. Ani ma veľmi neprekvapilo, keď som ho tam videla. Sedel za barom a popíjal alkohol. Zase. Bez rozmýšľania som si sadla k nemu.
,,Ahoj,´´ pozdravila som. Pozrel na mňa a zamračila sa.
,,Čo tu robíte?´´ spýtal sa. Žartovne som ho šťuchla do pleca.
,,Presne čo ty,´´ odpovedala som a objednala si vodku s citrónom.
,,Zasa piješ. Čo oslavuješ tento krát?´´ nadhodila som a odpila si. Himuro pozrel do svojho pohára.
,,Päťku z literatúry. Už ďalšiu,´´ vysvetlil.
,,Wow! Ty prepadáš z literatúry?! Pochopím, keď niekomu nejde matematika, ale literatúra? Moment. Ako môžeš prepadať z literatúry, keď chodíš na vysokú?´´
,,No, ja študujem literatúru. Chcel by som ju učiť. Veľmi rád totiž čítam,´´ zveril sa.
,,Niečomu nechápeš alebo si to nevieš zapamätať
,,Zapamätať
,,Nerobíš si tabuľky a grafy
,,Neviem ako.´´ Zamyslela som sa.
,,Nie som síce odborník do literatúry, ale mohla by som ti pomôcť,´´ ponúkla som sa. Himuro si ma chvíľu premeriaval.
,,Ako sa voláte?´´
,,Viktoria.´´
,,Je to od vás veľmi milé Viktoria a prímam to.´´
,,OK. Tak sem zajtra príď o štvrtej,´´ povedala som a rozlúčili sme sa.
Ani poriadne neviem, prečo som to urobila. Asi preto, že mi ho bolo ľúto. Každopádne mi za to bol vďačný.
Doma som si ani kabát nevyzliekla a už ktorí klopal na dvere. Rýchlo som kabát zavesila na vešiak a otvorila. Bol to Mikami.
,,Môžem ďalej?´´ spýtal sa neisto. Prikývla som.
Sadli sme si ako vždy do obývačky. Dlho ani jeden z nás neprehovoril a ani sme na seba nepozreli. Tušila som o čom chcel hovoriť.
,,Ďakujem, že si sa včera nebránila,´´ povedal nakoniec. Prekvapene som naňho pozrela. Díval sa do zeme a kŕčovito zatínal ruky v päsť. Napadlo mi, že mu navrhnem, aby o tom nehovoril, ale došlo mi, že bojuje sám so sebou a bolo lepšie nechať ho tak. Nech si povie čo má na srdci.
,,Ešte...ešte som to nikdy nerobil.´´ Začervenal sa a ja som premáhala smiech.
,,Ale páčilo sa mi to. Bolo to príjemné.´´ Vraví sa tomu rozmnožovanie zlatý môj, chcela som povedať, ale včas som si zahryzla do jazyka.
,,Nemohli by sme to urobiť niekedy ešte raz,´´ spýtal sa.
,,Aj sto krát,´´ vykríkla som a zakryla si ústa. Teraz som sa červenala ja. Nervózne sme na seba pozerali a rozosmiali sa.
Synchronizovane sme vstali a začali sa bozkávať. Stiahla som ho na zem a postŕhali sme so seba oblečenie. Dnes už neváhal a za chvíľu už bol vo mne. Pravidelné pohyby jeho panvy ma katapultovali do stále vyšších sfér rozkoše. Objala som ho nohami a končekom jazyka som mu prešla po hrudi. Prsty pravej ruky mu zablúdili do mojich vlasov a zavzdychal. Potom som si naňho sadla a keď prenikol do mojich útrob, dlho som vzdychla a zaklonila hlavu dozadu. Cítila som ako mi hladí boky. Trochu som sa nadvihla a znovu dosadla. Naraz sme zavzdychali a pocítila som ako vystrekol.


4. kapitola

8. ledna 2010 v 12:22 | Amane
Zobudila som sa v obývačke na gauči. Zívla som. Povystierala som sa a začala robiť raňajky.
Keď som si spomenula na včerajší večer, prišlo mi to celé veľmi komické. Celá situácia vyzerala asi takto: Naivná krava sa nasťahovala do cudzej krajiny a zabuchla sa do svojho suseda. Ten sa ju pokúša v jeden večer zviesť a keď príde na lámanie chleba, nepriamo sa priznáva, že je panic a zdrhá preč.
Jednoducho, situácia viac než úbohá. Musela som s tým niečo veľmi rýchlo urobiť.
Chcela som Mikamiho, čo je hádam jasné, a on chcel mňa. Takže, záujem bol obojstranný. Jediný problém bol v tom, že bol panic. Ale ani to už po chvíľke premýšľania nebolo ťažké obísť.
V pondelok okolo piatej som sa usadila v malom bare vo štvrti Roppongi. Cestou domou som nehľadala nič konkrétne. Proste len niečo tichšie, než boli bary na okolí.
Objednala som si jedno mochyto a popíjala. Znovu som behala po meste a načúvala rozhovorom. Túto činnosť som už vykonávala automaticky.
Zrazu sa neďaleko mňa rozrehotala skupinka vysokoškolákov.
,,Naozaj som jej tú sukňu nadvihol pravítkom! Mali ste vidieť ako vrešťala!´´ vykrikoval jeden z nich.
,,Si opitý Himuro. Nevieš čo hovoríš,´´ ozval sa ďalší, ktorí už na prvý pohľad vyzeral triezvo.
Skupinka sa po piatich minútach rozišla a v bare zostal len Himuro. Sadol si za baroví pult a objednal si vodku.
Hodila som na stôl Päťsto jenov a pobrala sa za ním.
,,Ahoj. Je tu voľné?´´ spýtala som sa. Pozrel na mňa rozšírenými zornicami, neklamný znak opitosti, premeral si ma a potom sa mňa zazubil.
,,Samozrejme zlato,´´ zacukroval a ja som sa vyšvihla vedľa neho na stoličku.
Obrátil do seba vodku a zadíval sa na mňa.
,,Hľadáš spoločnosť mica?´´ zachrapčal a chytil ma okolo pliec. Oprela som sa oňho. Výborne. Bol dosť opitý na to, aby si nevšimol, že ho balí dvadsaťšesť ročná ženská.
,,Počuj, nechcel by si ísť niekam, kde budeme sami?´´ navrhla som a barmanovi som potisla pár yenov. Mladý sa len uškrnul a bez slova ma vyvliekol von.
Keďže bol značne opitý, bolo trochu zložité ho nasmerovať ku mne do bytu. Bola neskorá jeseň a už o tomto čase bola riadna tma. Z času na čas som mrkla na hodinky. Výborne stíham.
Vliekla som Himura hore schodmi a úzkostlivo som sa začala modliť k Amaterasu.
Keď sme sa ocitli na poschodí, na druhom konci som zbadala Mikamiho. Položila som si Himurovu ruku okolo pliec a ja som ho objala okolo pása. Takto sme sa pobrali k môjmu bytu.
Mikami tam stál ako primrazený. Nepozerala som sa naňho. Vylovila som kľúče z vrecka a odomkla. Vliezli sme dnu a skôr než som stihla zavrieť dvere ma Himuro začal bozkávať. Nedalo mi to a po očku som pozrela na Mikamiho.
Jeho tvár bola bez výrazu, ale vedela som, že to v ňom vrie. S povzneseným pocitom som zabuchla dvere. Himuro ma k nim pritlačil a začal ma bozkávať vo výstrihu.
,,počkaj chvíľu. Donesiem niečo na pitie,´´ hlesla som. Odstrčila som ho ale on ma chytil zozadu okolo pása a pritisol sa na mňa.
,,Kašli na to mica,´´ zašepkal a pobozkal ma na šiju.
Rázne som strhla jeho ruky z môjho pása. Chytila som ho za ruku a posadila na gauč.
..Počkaj tu,´´ prikázala som a zmizla v kuchyni. Naliala som do pohára minerálku a zo skrinky nad sebou vybrala krabičku.
Boli to lieky na spanie. Z vlastnej skúsenosti som vedela, že fungujú okamžite. Jeden som hodila do pohára a poriadne zamiešala.
Priniesla som ho Himurovi a podala mu ho.
,,Vypi to,´´ prikázala som.
,,Na čo?´´
,,Vyčistí sa ti hlava.´´
Mykol plecom a vypil pohár do dna. Položil ho na stôl a sadla som si vedľa neho. Pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma do vlasov. Bože, ako dlho to bude trvať?
Potisol ma dozadu a pohladil mi prsia. Zavzdychal a potom sa zarazil.
,,Som niaky unavený,´´ zazíval a tvárou sa mi zvalil do výstrihu.
Celá ohromená som ležala na gauči a on na mne začal chrápať. Opatrne som sa spod neho vyvliekla tak, aby som ho nezhodila z gauča.
Hodila som na zem vankúš a zapla laptop. Preháňala som internet a pustila som niaku hudbu, lebo sa mi nechcelo počúvať Himurovo chrápanie.
Nakoniec aj to ustalo a tak som otvorila svoj noví súbor s názvom ,,Neviem´´ a začala písať príbeh o žene, ktorá sa vyspala s mužom, ktorého stretla v bare. Nevedela som, ako to bude ďalej pokračovať, ale naisto som vedela, že spolu budú mať dieťa.
Himuro sa zobudil o pól jednej ráno.
Rozlepil oči a poobzeral sa naokolo.
,,kde to som?´´ spýtal sa a ja som odtrhla oči od počítača.
,,Dobré ráno. Bol si opitý, tak som ťa zobrala k sebe.´´
Nechápavo zažmurkal očami.
,,Prečo?´´
,,To si chcel ísť domov v takom stave?´´ Výborne. Nič si nepamätal.
,,Nie. Ja len...že, je to trochu divné.´´
,,Možno. Nepáčilo sa mi, že Ťa tam kamaráti nechali. Tak som ťa zobrala k sebe a dala ti prášky na spanie. A kto vie, možno som ti dnes zachránila život.´´
,,Smiem vedieť, prečo ste mi dali tie prášky?´´ opýtal sa podozrievavo.
,,Za mojich časov, keď sme chodili s partou piť, sa to bežne robilo. Dáš si silné prášky, pár hodín pospíš a potom môžeš kľudne aj šoférovať. A teraz už choď, nech si doma aspoň o druhej,´´ povedala som a podávala mu kabát.
,,Môžem byť doma kedy chcem! Mám už dvadsať! (v Japonsku sú plnoletý až v 20)´´ vykríkol znechutene. Pochopila som o čo tu išlo.
,,Ahá. Tak to bola oslava dospelosti? Rozumiem. Povedal si rodičom, že budeš oslavovať s kamarátmi do rána, ale mladý pán zabudol, že aj keď má dvadsať, tak môže skončiť pod kolesami auta. Aká irónia!´´
,,Vás do toho nič!´´
Himuro schmatol kabát a vybehol von z bytu. Sama pre seba som sa usmiala. Decko, pomyslela som si.
Vypla som počítač a ľahla som si na gauč. Zaspala som takmer okamžite.

3. kapitola

8. ledna 2010 v 12:21 | Amane
,,Prečo ste prišli do Japonska?´´ spýtal sa.
,,Ach prosím, môžete mi tykať.´´
,,Keď myslíte. Takže, prečo si prišla do Japonska?´´
,,Som spisovateľka. Prišla som si sem oddýchnuť a nájsť nový príbeh.´´
,,Spisovateľ. Okrem toho čo ešte robíš?´´
,,Nič. Som proste spisovateľ.´´
,,Máš odvahu. Nemajú väčšinou dlhú životnosť.´´
,,To si myslíš ty,´´ odsekla som. Mikami sa uškrnul.
,,Vieš, tiež som napísal knihu.´´
,,Vážne?´´
,,Áno, právnický slovník.´´
,,No, to je zaujímavé,´´ povedala som s miernou iróniou.
Čo je na tom zlé?´´ zavrčal.
,,Nič, len moja matka tiež písala právnické knihy.´´
,,Nie, ja len...´´ bojazlivo som naň pozrela. Bol bez výrazu. Dívala som sa do jeho očí, ktoré pripomínali roztopenú čokoládu.
,,Trochu ma to prekvapilo.´´
,,Aha,´´ bolo jediné čo na to povedal a napil sa čaju. Kaď sa naťahoval po čaj, rukáv košele sa mu vyhrnul a ukázali sa značkové hodinky.
,,Aké druhy kníh píšeš?´´ spýtal sa.
Jeho nečakaný záujem ma prekvapil.
,,Čo príde. Fantasy, zamilované romány, dobrodružné. Výber je široký. Len sci-fi a horory nie. Sci-fi ma nebaví a horory sú dosť ťažké.´´
,,Ťažké?´´
,,V horore ide hlavne o vystihnutie situácie. Musíš pomocou opisu vyvolať v čitateľovi pocit napätia až strachu.´´
,,Mne slohy nikdy nešli. Bral som ich ako nutné zlo. Matka mi ich pomáhala písať. Keď som zmaturoval, bol som veľmi prekvapený, keď som sloh napísal na výbornú,´´ spomínal nostalgicky.
,,Radšej som čítal než písal.´´
,,Ja mám rada oboje. A aké knihy si čítal?´´
,,Rôzne. Najradšej som mal tie historické. Asi najradšej som mal Alexandra Dumasa.´´
,,To ja som už od puberty zbožňovala Murakamiho. Mám všetky jeho knihy a jednu aj podpísanú. Vždycky ma fascinoval. Je to môj veľký vzor.´´
,,Ja žiadny vzor nemám a ani som nikdy nemal.´´
,,Ehm. Smiem sa spýtať? Čo vlastne robíš?´´
,,Som prokurátor.´´
,,Nie je to tak trochu...´´ zaváhala som.
,,Nudné?´´ doplnil.
,,Presne.´´
,,Mňa to baví, veď koniec-koncov, kto už by len chcel robiť nudnú prácu. Veď aj teba písanie baví.´´
,,Áno,´´ súhlasila som. ,,Kto už by len chcel robiť nudnú prácu.´´
,,Páčiš sa mi. Si zaujímavá osoba,´´ povedal s úškrnom a vstal.
,,Už pôjdem a keby si potrebovala zase niečo zapojiť, stačí zazvoniť.´´
Zobral si veci a zmizol.
Veľmi rýchlo sme sa spriatelili. Ráno sme spolu chodili metrom a bavili sa o všetkom možnom. Čoskoro som zistila, že som sa doňho zamilovala.
V sobotu som sa vybrala na čaj k susedom. Privítali ma a posadili sme sa v obývačke.
,,Ako sa vám páči v Japonsku?´´ spýtala sa Yukiko a naliala mi čaj.
,,Ujde to. Rozhodne to tu je iné než u nás.´´
,,A ako sa vám páči Mikami?´´ Vdýchla som trochu čaju a rozkašlala som sa.
,,Na prokurátora sa dosť vyzná v elektronike,´´ povedala som diplomaticky.
,,No vidíte! Ten môj zase nevie vymeniť ani žiarovku,´´ sťažovala sa Yikiko. Ešteže sa Mikami ponúkol, inak by to bol trapas.
,,Kenta-san, poviete mi kde pracujete?´´
,,V jednej programátorskej firme. A nepočúvajte moju ženu. Rada preháňa a stará sa do ostatných.´´
,,Ach nie. To nevadí.´´ takých máme aj u nás, pomyslela som si.
,,Povedzte, píšete teraz niaku knihu?´´ zmenila tému Yukiko.
,,Nie, hľadám inšpiráciu.´´
,,Tu ju určite nájdete,´´ usmiala sa Yukiko.
,,To dúfam.´´
Rozprávali sme sa ešte dlho. Dozvedela som sa, že majú dvadsaťpäťročného syna, ktorí žije v Osake aj s priateľkou. Nechcelo sa mi tam už dlhšie trčať a tak som sa vyhovorila.
Keď som vyťahovala kľúča, počula som ako sa za mnou otvorili dvere. Otočila som sa.
,,Počúvaj, pokazil sa mi televízor a ...´´
,,Vážne a ja som ťa akurát chválila ako sa vyznáš v elektronike, ´´ podpichla som Mikamiho.
,,Ehm. Nevadilo by ti...´´
,,Keby si pozeral telku u mňa?´´ doplnila som a otvorila dvere.
,,Snáď to niaku dobu vydržím,´´ uškrnula som sa a ustúpila na bok. Vošiel dnu, vyzul sa a sadli sme si do obývačky. V telke nešlo nič iné len futbal. Kvôli tomuto chcel ísť ku mne pozerať telku? Navyše sa mi nezdalo, že by ho to veľmi bavilo.
,,Nechceš radšej pozerať niaky film?´´ spýtal som sa. Zavrtel hlavou a ja som otrávene vzdychla.
,,Môžem urobiť čaj?´´
,,Áno,´´ odpovedal nespúšťajúc z obrazu oči. Bola som rada keď som zaliezla do kuchyne. Vrátila som sa k nemu až vtedy, keď čaj trochu vychladol.
,,Môžem ponúknuť len čaj, lebo som ešte nič iné nezohnala,´´ ospravedlňovala som sa.
,,To nevadí.´´ Pozrela som naňho a videla, že futbal ani nesleduje.
,,Prečo si sem vlastne prišiel?´´ vyzvedala som. Pomaly sa ku mne otočil a zahľadel sa mi priamo do očí. Zrazu sa ku mne naklonil a pobozkal ma priamo na ústa.
Bola som úplne šokovaná! Odrazu mi historka s pokazeným televízorom neprišla veľmi pravdivá.
Pritisol sa ku mne bližšie a začal ma bozkávať na krku. Jeho ruky mi začali kĺzať po pleciach, zrazu sa ocitli na páse a vkĺzli pod tričko. Prevliekol mi ho cez hlavu a hodil na zem. Inštinktívne som sa dala do rozopínania košele. Stiahla som ju z neho a rukou ho potisla dozadu. Keď ležal na chrbte, pomaly som priblížila svoju tvár k jeho a pobozkala ho. Potom som ho začala bozkávať na hrudi a pomaly postupovala smerom dolu. Odrazu som zacítila ako ma odtisol.
,,Nemôžem,´´ povedal a vstal. Zdvihol zo zeme košeľu a obliekol si ju. Preboha, však on je panic!
,,Prepáč,´´ ospravedlnil sa odišiel.
Stále ohromená som polonahá sedela na gauči.
,,Za čo sa mi to ospravedlnil?´´

2. kapitola

7. ledna 2010 v 11:08 | Amane
Schmatla som batožinu a vyšla z letištnej haly. Boly dve hodiny ráno a aj keď som spala v lietadle, tak sa mi zatvárali oči. Nasadla som do taxíka a odviezla sa do Roppongi (jedna z Tokijských štvrtí, poznámka autora).
Vystúpila som pred malým činžiakom. Budova bola tmavá a tichá. Jediná vec ktorá upozorňovala na prítomnosť ľudí, bola na jednom z balkónov vyvesená bielizeň. Prehodila som si tašku cez plece a ťahala za sebou kufor.
Odomkla som vchodové dvere, vyvliekla kufor čo najtichšie na prvé poschodie a vybrala mobil z vrecka, ktorím som si svietila na cestu. Prišla som na koniec krátkej chodby a otvorila dvere svojho bytu. Vtrepala som doň batožinu a zavrela za sebou.
Zapálila som svetlo. Byt bol len o trošku väčší než ten bratislavský. Bol zariadený veľmi stroho. Dohodila mi ho kamarátka, ku ktorej som chodievala, keď som sa dostala do Tokia.
Bola som z celej cesty nehorázne unavená a tak som sa pobrala ku gauču v obývačke. Zvalila som sa naň a zaspala.
Keď som sa zobudila, bolo už dobrích desť preč. Uvarila som si čaj a začala vybaľovať. Keďže som mala zbalené len tie najnutnejšie veci, vybalená som bola veľmi rýchlo. V kufri som nechala len jeden uterák, v ktorom som mala schovaný glock - pre prípad núdze. Potom som sa dala do obhliadky bytu.
Bolo tam prakticky všetko, len zútulniť ho trebalo. Mala som na to celý deň. Hodila som na seba kabát a schmatla tašku. Rozhodla som sa najskôr zájsť do obchodu s drobnosťami a cestou som si kúpila aj jedno jablko. Síce som to mala do Aoyami (módna nákupná štvrť v kt. nájdete úplne všetko, pozn. autora) jednu, dve zástavky metrom, ale nechcelo sa mi behať kilometre ďaleko.
Prešla som pár obchodíkov a domov sa vrátila s typickým japonským riadom. Potom som skočila do neďalekých potravín. Veci som poukladala do chladničky a pobrala sa na sushi, pretože sa mi nechcelo variť.
Okolo jednej som sa vrátila a zapojila laptop. Sadla sm si pred neho a civela na obrazovku. Založila som si nový súbor. Keď sa mi zobrazila nová ikonka, systém odomňa hcel názov. ´´Neviem´´ , napísala som a otvorila ho. Znovu som civela na obrazovku. Stále som nevedela o čom to má byť a tento fakt bol skľučujúci. Nakoniec som sa oprela o stoličku a rozmýšľala o tom, čo budem robiť zajtra.
Alica vravela, že si mám oddýchnuť. Tak fajn. Rozhliadla som sa po obývačke. Pohľad mi padol na televízor. Niečo mu chýbalo. Spomenula som si na pár filmov, čo som si so sebou priniesla. No, trebalo by zohnať jeden DVD prehrávač. Dobrí dôvod ísť konečne do Aoyami. Mohla by som zohnať ešte niečo na seba. Potom sa niekde najesť a pozorovať ľudí. Hlavne o to mi išlo. Možno medzi nimi nájdem svoj príbeh.
Okolo štvrtej som sa bezradne odlepila od laptopu a pobrala sa zoznámiť so susedmi. Orem mojich dverí tam ešte bolo ďalších dvojo. Zazvonila som na tých najvzdialenejších. Niekto za nimi zakčilal a o chvíľu sa otvorili.
Stála v nich žena s krátkymi vlasmi a v zástere.
,,Dobrí deň, som Viktoria Osmijská a dnes ráno som sa prisťahovala. Dúfam, že neruším, ale chcela som sa len zoznámiť s mojimi susedmi.´´
,,Vy ste tá spisovateľka?´´ opýtala sa.
,,Áno som.´´
,,Ach to je úžasné! Mám všetky vaše knihy. Bože môj, nikdy som si nemyslela, že sa tu objavíte! Poďte ďalej.´´
,,Nie to nie je nutné, možno inokedy. Keď budem mať viac času.´´ Času máš veľa ty krava.
,,Yukiko, čo sa deje?´´ opýtal sa muž, ktorý sa vynoril z kuchyne. Mal na sebe tepláky a vyťahané tričko.
,,Oh prepáčte, toto je môj manžal.´´
,,Kenta,´´ predstavil sa a podtriasli sme si rukou.
,,Viktoria. No, tak ja už pôjdem. Musím ešte spoznať druhého suseda.´´
,,ˇo ten tu teraz nie je. Chodí domov až o šiestej,´´ povedal Kenta.
,,Aha.´´
,,A v sobotu na čaj, by ste mohli prísť?´´ opýtala sa Yukiko horlivo.
,,Samozrejme, pokiaľ nebudem rušiť.´´
,,Vy nebudete rušiť nikdy.´´ Ticho.
,,Tak, ja teda idem.´´
,,A mimochodom. Ten sused je mladý a ešte stále nezadaný.´´
,,Yukiko, musíš sa do všetkého miešať?´´
,,Ticho starý. Nerozumieš tomu.´´ Nervózne som sa usmiala. Nemusia sa kvôli mne pohádať. Kenta len bezradne zavrtel hlavou a vzdialil sa.
,,Skúste to o tej šiestej.´´
,,Budem na to pamätať,´´ povedala som a rozlúčila sa. Prirodzene som na to zabudla.

Ako som si včera sľúbila, tak som aj urobila. Vstala som skoro ráno a urobila si raňajky. Hodila som na seba kabát a vyšla z bytu. A vtedy som uvidela svojho druhého suseda. Zamkol dvere a otočil sa ku mne. Mal na sebe dlhý čierny kabát a v ruke držal aktovku. Postupne zostrihané vlasy mu padali na plecia a díval sa na mňa cez pólky dioptrie.
,,Ehm. Dobré ráno. Som vaša nová suseda, Viktoria Osmijská,´´ začala som neisto a nenápadne si prezrela jeho tvár. Bola nádherná.
,,Teru Mikami,´´ predstavil sa a podal mi ruku. ,,Takže vy budete bývať v tom byte? Dúfam, že tu zostanete dlhšie než rok.´´
Zaskočilo ma to. To mi dáva návrhy?
,,Prečo?´´
,,Ten byt strieda majiteľov veľmi často. Za rok aj troch, štyroch a ten posledný bol niaky študent, ktorí predával drogy.´´
Drogoví díler? No pekne.
,,No, ale ja už pôjdem. Rád som vás poznal,´´ rozlúčil sa.
,,Ja vás tiež,´´ povedala som rýchlo ale on už bol na druhom konci chodby. Chvíľu som tam ešte stála a potom som sa pobrala na stanicu metra. Veľa ľudí tam nebolo ale keď prišiel vlak, bolo to trochu desivé. Ľudia v ňom boli načganý ako sardinky. Napadlo mi, že by som mohla počkať na ďalší, ale čo ak bude ešte plnší? To vydržíš dievča, len smelo. A tak som sa narvala do vlaku aj ja. Poriadne som si vydýchla, keď som vystúpila v Aoyame.
Vyšla som zo stanice metra a ocitla som sa uprostred rušnej ulice. Môžem odprisahať, že tak rušná nebola ani Bratislava o piatej poobede. Pustila som sa jednou z ulíc prepchatou obchodmi a zakotvila som v jednom s oblečením. Tam som si kúpila dve tričká a začala sa potulovať po obchodoch.
Okolo dvanástej som si sadla do reštaurácie na obed a potom som sa presunula do baru kde som si objednala vodku. Sedela som tam a načúvala rozhovorom. Neďaleko sedeli dve ženy, ktoré veselo kritizovali svojich mužov a vedľa sa konalo priateľské posedenie troch zamestnancov. Nech som tam sedela akokoľvek dlho, nič zaujímavé som nepočula. Nakoniec som to vzdala, zaplatila a vybrala sa zohnať DVD prehrávač. Po skončení nákupov som si zobrala taxík a dve hodiny trčala v dopravnej zápche. Keď som sa konečne dostala domov, bolo pól piatej.
Rozbalila som DVD prehrávač a začítala sa do návodu. Lúštila som ho veľmi dlho. Keď som mala pocit, že som ho dostatočne pochopila, zasunula som prehrávač do poličky pod televízorom. Keď som sa pozrela na zadnú stranu televízora, zistila som , že je doslova prešpikovaná potenciálnymi otvormi pre káble. Bolo ich tam aspoň desať a iróniou bolo, že som držala v ruke dva káble. Pri každej z dier bol nakreslený iný znak. Tak som zobrala návod a podľa neho hľadala totožné znaky. Keď som prehrávač vyskúšala, vôbec nefungoval. Napadlo mi, že som nenašla správne znaky a tak som to skúsila znovu. Skúšala som to ešte tri krát, ale stále nechcel fungovať. Nakoniec som to vzdala a rozhodla sa poprosiť Kentu o pomoc.
Vybehla som z bytu a skoro zvalcovala Mikamiho.
,,Kam sa tak ženiete?!´´
,,Idem poprosiť suseda, aby mi zapojil DVD prehrávač. Skúšam to už cez hodinu, ale tá sviňa nechce ísť.´´ mikami na mňa zamyslene pozrel.
,,Ak chcete, ja vám to urobím,´´ ponúkol sa.
,,Keď chcete.´´
Vošli sme do môjho bytu a zaviedla som ho do obývačky. Odložil si aktovku a vyzliekol si kabát aj sako. Zobral si návod, preletel ho očami a zapojil káble, pravdepodobne na správne miesto.
,,Hm, netušila som, že úradník vie narábať s takýmito vecičkami,´´ povedala som. Mikami na mňa urazene pozrel a mne došlo, že som vyslovila myšlienku nahla.
,,Pardom,´´ ospravedelnila som sa a stiahla sa do úctivej vzdialenosti. Mikami prehrávač skúsil, ale aj tak nefungoval.
,,Od akej firmy to máte?´´
,,Pioneer.´´
,,Aha. Tak to je jasné,´´ povedal a dlaňou treskol po prehrávači. Akoby zázrakom sa rozbehol.
,,Viete, vtip je v tom, že nestačí to len správne zapojiť, ale aj doslova nakopnúť.´´
,,A to už prečo?´´
,,To neviem, ale vždy to funguje,´´ mikol plecom. Zasmiala som sa.
,,Dáte si čaj?´´
,,To nie je zlý nápad,´´ usmial sa.


1. kapitola

6. ledna 2010 v 18:05 | Amane
,,Nastal zmätok a stratila som ho v dave. Zrazu ma niekto chytil za ruku a ťahal preč. Zľakla som sa, no takmer okamžite som zistila, že to bol Dave,´´ dočítala som a zavrela knihu. Miestnosťou sa rozľahol potlesk.
,,Nuž, aby sme pristúpili k podpisom,´´ povedala som rýchlo, pretože nič lepšie mi nenapadlo. Sadla som si za stôl a zobrala do ruky pero.
Volám sa Viktoria Osmijská a som spisovateľka. Neznášala som autogramiády, ale musela som ich absolvovať, aby som uspokojila svojich fanúšikov. Ale na druhú stranu, som ich aj chápala. Tiež som sa kedysi naháňala za podpismi autorov.
Môj najvzácnejší podpis som získala od Murakamiho. Spomínam si, ako som behala s mapou po meste a svojou úbohou japončinou sa snažila zistiť, kde sa nachádza kníhkupectvo, v ktorom mala prebiehať autogramiáda.
Ruka mi lietala po knihách a v duchu som odpočítala minúty do konca. Popri tom som odpovedala na otázky. Mnohé sa opakovali, ale občas boli ľudia veľmi originálny. Napríklad za mnou prišlo malé dievčatko a spýtalo sa ma, či mám rada brokolicu. Pobavene som sa zasmiala a dala jej zápornú odpoveď.
Akcia konečne skončila a pobrala som sa domov. Bol pomaly koniec jesene. Fúkal studený vietor a tak som si okolo krku omotala šál. Cestou som si dala zabaliť pizzu a pokračovala v ceste. Celá uzimená som odomkla dvere. Privítala ma moja mačka, ktorá sa mi začal obtierať o nohy, čo mi veľmi v pohybe nepomáhalo. Hodila som pizzu na stôl v obývačke a išla si vyzliecť kabát. Zo špajze som zobrala kečup a keď som prišla do obývačky, zistila som, že mačka s úspechom objavila moju večeru.
,,Necháš to Scullyová!´´ okríkla som mačku žartovne. Pozrela na mňa zelenými očami a prosebne zamraučala. Zdvihla som ju do náručia, posadila sa na gauč a sledovala televízne noviny, pričom som ju škrabkala za ušami.
Popri správach o znásilneniach, vraždách a politických sračkách, som sa s mačkou delila o pizzu, čo znamená, že som bola ochudobnená o všetky mäsové časti. Potom som si ešte pozrela film a nakoniec zaspala na gauči.

Zobudila som sa na vyzváňanie telefónu. Otrávene som rozlepila oči a doplazila sa k aparátu. Bola to moja vydavateľka.
,,Tá tvoja posledná kniha bola úžasná! Ešte žiadna sa nepredala tak rýchlo. Musíme robiť dotlač. A predstav si, že mi volali z Poľska a Nemecka nech im predám rukopis, aby si ho mohli preložiť. Nie je to úžasné?! Aby si už začala písať niečo nové,´´ rozplývala sa.
,,Hm, jasné. Pokúsim sa.´´
,,Pokúsim? Ty musíš...´´ Položila som. Bola som po včerajšku príliš unavená a už vôbec som nemala náladu počúvať siahodlhé komentáre šéfovej. Ponaťahoval som sa a postavila vodu na čaj. Vedela som, že ma to okamžite preberie.
Veľa som písala a slušne na tom zarobila. Podľa sumy na účte, by ma všetci mohli pokladať za milionárku, ale bez tejto informácie by to nikomu nenapadlo. Bývala som v malom byte s mačkou a veľkou plazmou, plus poriadnou zbierkou kníh a filmov. Celkový súčet môjho majetku. Moja matka nikdy celkom nepochopila, prečo som si za tie peniaze, čo mi na tom účte stále rastú, doteraz nekúpila vilu na Francúzskej riviére.
Mňa nikdy nič také nelákalo. Radšej som sa cez leto vybrala do sveta a po zbytok roka sa túlala po Starom meste.
Spravila som si topinky a popíjala čaj. Bolo deväť hodín a v byte sa vznášala pokojná atmosféra nedeľného rána. Tento pokoj bol prerušený ďalším zvonením telefónu.
,,Prosím?´´
,,Volala som ti na mobil, ale nedvíhaš.´´
,,Mám vybitú baterku,´´ zaklamala som. V skutočnosti som ani nevedela, čo s ním je.
,,Zobudila som ťa?´´
,,Nie, to sa už podarilo mojej vydavateľke.´´
,,Nestalo by sa to, keby vedela, že dáma volá po deviatej.´´
,,A vieš, že v nedeľu sa volá po desiatej, Alica?´´ zavrčala som.
,,To vážne? Nevedela som.´´ Teraz vieš, pomyslela som si sarkasticky.
,,Máš dnes čas?´´
,,Podľa toho čo to bude.´´
Napadlo mi, že by sme mohli zájsť na pohárik.´´
,,Na to vždy. Môže byť poobede?´´
,,Samozrejme.´´
,,Tak sa vidíme,´´ rozlúčila sa.
Okolo dvanástej som vyrazila z domu a na Kamennom som si dala pizzu. Prešla som sa trochu po Starom meste a nakoniec zamierila k Michalskej bráne. Cestou som sa stavila vo Viktorke - zázrak, že ten obchod ešte stále fungoval - a nostalgicky si zaspomínala na staré časy. Začala som sa hrabať medzi CD ečkami spolu s jedným rockerom. Boli tam novinky i stará klasika ako Evanescence či Nirvána. To boli časy! S partou sme brali rockové koncerty útokom. Mi baby gotičky telom i dušou a chalani skalopevný rockery. Dnes namiesto koncertov chodím vysedávať do jazzbaru a staré hity si púšťam doma po večeroch.
Nakoniec som z obchodíka odišla s CD akejsi novej skupiny Spln - tie dnešné kapely fakt nemajú fantáziu - a v duchu dúfajúc, že to zasa nebude niaka fraška.
Hneď vedľa bol spomínaný jazzbar. Ako väčšina kaviarní a reštaurácií v tejto časti mesta, bol otvorený aj v nedeľu. Sadla som si dozadu a objednala si Krvavú Mary. Alica dorazila pár minút po mne. Objednala si vodku s citrónom.
,,Tak, aká bola autogramiáda?´´ opýtala sa veselo.
,,Otrava ako vždy.´´
,,To si myslíš ty. Mne by sa to páčilo, vidieť, ako ťa ľudia zbožňujú a čakajú len na to, aby si kúpili tvoje nápady. ´´
,,Vieš, na začiatku ťa to baví, ale veľmi rýchlo ťa to omrzí a potom sa z toho stáva len rutinná záležitosť. Toľko k fenoménu zbožňovania, ´´ uzavrela som trpko a odpila si z pohára. Alica chvíľu mlčala.
,,A vieš už o čom bude tvoja nová kniha?´´ Podržala som chvíľu pohár v ruke a nakoniec ho položila na stôl.
,,Som teraz v depresii. Neviem totiž o čom by mala byť.´´
,,Ále prosím ťa. Nikto nevymyslí nový námet zo dňa na deň. Chce to trochu času.´´
,,Práveže ja to viem. Vždy som hneď na druhý deň mala vymyslený nový príbeh, ale teraz mi nič nenapadá a to ma znervózňuje. Proste, ja už neviem čo ďalej.´´
Alica na mňa ustarane pozrela.
,,Vieš čo potrebuješ? Dovolenku. Choď na niekoľko týždňou preč. Čo ja viem, trebárs aj do Japonska. Chodíš tam predsa každý rok. Oddýchneš si a možno aj na niečo prídeš.´´
,,Alica ty si génius!´´ zvolala som a chytila ju vďačne za ruku.
,,Ja viem,´´ žmurkla na mňa.
Druhý deň okolo obeda som volala vydavateľke.
,,No čo, už máš nový námet?´´
,,Nie, ale odchádzam na pár týždňov preč,´´ oznámila som.
,,Čože! To mi nemôžeš urobiť!´´
,,Ale môžem. Dnes o siedmej mi to letí z Viedne.´´
,,Ale...ale nemôžeš len tak odísť.´´
,,Už sa stalo. Pôjdem baliť. Volala som len preto, aby ste boli v obraze. A šéfová...´´
,,Áno?´´
,,Nechcete mi postrážiť mačku?´´
,,Blázniš?! Som alergická!´´
,,Haha. Tak dobre, idem baliť. Majte sa.´´
,,Prajem príjemný let,´´ zavrčala a zložila.
Zbalila som sa a o siedmej nasadla na priamu linku do Tokia.

Tak tu máme prvú kapitolku. Asi trochu nuda, ale musela som sa tím prehrýzť. Ďalšie kapitoly nebudú veľmi dlhé, ale je ich zase celkom dosť. Teším sa na komenty :) .

Úvod

6. ledna 2010 v 17:58 | Amane
Rozhodla som sa dať na blog ďalšiu novú sériu. Mám ju celú hotovú a v šuflíku mi leží už dlhšie. Nezverejním ju hneď celú, pretože je ručne písaná a trochu to potrvá, ale budem uverňovať priebežne.

O čo ide: Mladá autorka prišla o inšpiráciu a nevie čo s tým má robiť. Na radu kamarátky odchádza na niaky čas do Tokia. Namiesto inšpirácie tu nachádza životnú lásku.

Možno to znie ako klišé, ale ide mi hlavne o to, aby sa na tom ľudia zabavili. Ide o romantický príbeh s prvkami humoru a akcie, a to celé podčiaknuté sexom.

Som zvedavá ako sa môj príbeh ujme. Povedzme, že je to taký darček odomňa za to, že som tu dlhšie nebola. Za to sa samozrejme ospravedlňujem a už teraz sa púšťam do pokračovania HP poviedok.

Síce tento príbeh nemá s HP svetom nič spoločné, ja však dúfam, že sa bude páčať a teším sa na vaše postrehy.