1. kapitola

6. ledna 2010 v 18:05 | Amane
,,Nastal zmätok a stratila som ho v dave. Zrazu ma niekto chytil za ruku a ťahal preč. Zľakla som sa, no takmer okamžite som zistila, že to bol Dave,´´ dočítala som a zavrela knihu. Miestnosťou sa rozľahol potlesk.
,,Nuž, aby sme pristúpili k podpisom,´´ povedala som rýchlo, pretože nič lepšie mi nenapadlo. Sadla som si za stôl a zobrala do ruky pero.
Volám sa Viktoria Osmijská a som spisovateľka. Neznášala som autogramiády, ale musela som ich absolvovať, aby som uspokojila svojich fanúšikov. Ale na druhú stranu, som ich aj chápala. Tiež som sa kedysi naháňala za podpismi autorov.
Môj najvzácnejší podpis som získala od Murakamiho. Spomínam si, ako som behala s mapou po meste a svojou úbohou japončinou sa snažila zistiť, kde sa nachádza kníhkupectvo, v ktorom mala prebiehať autogramiáda.
Ruka mi lietala po knihách a v duchu som odpočítala minúty do konca. Popri tom som odpovedala na otázky. Mnohé sa opakovali, ale občas boli ľudia veľmi originálny. Napríklad za mnou prišlo malé dievčatko a spýtalo sa ma, či mám rada brokolicu. Pobavene som sa zasmiala a dala jej zápornú odpoveď.
Akcia konečne skončila a pobrala som sa domov. Bol pomaly koniec jesene. Fúkal studený vietor a tak som si okolo krku omotala šál. Cestou som si dala zabaliť pizzu a pokračovala v ceste. Celá uzimená som odomkla dvere. Privítala ma moja mačka, ktorá sa mi začal obtierať o nohy, čo mi veľmi v pohybe nepomáhalo. Hodila som pizzu na stôl v obývačke a išla si vyzliecť kabát. Zo špajze som zobrala kečup a keď som prišla do obývačky, zistila som, že mačka s úspechom objavila moju večeru.
,,Necháš to Scullyová!´´ okríkla som mačku žartovne. Pozrela na mňa zelenými očami a prosebne zamraučala. Zdvihla som ju do náručia, posadila sa na gauč a sledovala televízne noviny, pričom som ju škrabkala za ušami.
Popri správach o znásilneniach, vraždách a politických sračkách, som sa s mačkou delila o pizzu, čo znamená, že som bola ochudobnená o všetky mäsové časti. Potom som si ešte pozrela film a nakoniec zaspala na gauči.

Zobudila som sa na vyzváňanie telefónu. Otrávene som rozlepila oči a doplazila sa k aparátu. Bola to moja vydavateľka.
,,Tá tvoja posledná kniha bola úžasná! Ešte žiadna sa nepredala tak rýchlo. Musíme robiť dotlač. A predstav si, že mi volali z Poľska a Nemecka nech im predám rukopis, aby si ho mohli preložiť. Nie je to úžasné?! Aby si už začala písať niečo nové,´´ rozplývala sa.
,,Hm, jasné. Pokúsim sa.´´
,,Pokúsim? Ty musíš...´´ Položila som. Bola som po včerajšku príliš unavená a už vôbec som nemala náladu počúvať siahodlhé komentáre šéfovej. Ponaťahoval som sa a postavila vodu na čaj. Vedela som, že ma to okamžite preberie.
Veľa som písala a slušne na tom zarobila. Podľa sumy na účte, by ma všetci mohli pokladať za milionárku, ale bez tejto informácie by to nikomu nenapadlo. Bývala som v malom byte s mačkou a veľkou plazmou, plus poriadnou zbierkou kníh a filmov. Celkový súčet môjho majetku. Moja matka nikdy celkom nepochopila, prečo som si za tie peniaze, čo mi na tom účte stále rastú, doteraz nekúpila vilu na Francúzskej riviére.
Mňa nikdy nič také nelákalo. Radšej som sa cez leto vybrala do sveta a po zbytok roka sa túlala po Starom meste.
Spravila som si topinky a popíjala čaj. Bolo deväť hodín a v byte sa vznášala pokojná atmosféra nedeľného rána. Tento pokoj bol prerušený ďalším zvonením telefónu.
,,Prosím?´´
,,Volala som ti na mobil, ale nedvíhaš.´´
,,Mám vybitú baterku,´´ zaklamala som. V skutočnosti som ani nevedela, čo s ním je.
,,Zobudila som ťa?´´
,,Nie, to sa už podarilo mojej vydavateľke.´´
,,Nestalo by sa to, keby vedela, že dáma volá po deviatej.´´
,,A vieš, že v nedeľu sa volá po desiatej, Alica?´´ zavrčala som.
,,To vážne? Nevedela som.´´ Teraz vieš, pomyslela som si sarkasticky.
,,Máš dnes čas?´´
,,Podľa toho čo to bude.´´
Napadlo mi, že by sme mohli zájsť na pohárik.´´
,,Na to vždy. Môže byť poobede?´´
,,Samozrejme.´´
,,Tak sa vidíme,´´ rozlúčila sa.
Okolo dvanástej som vyrazila z domu a na Kamennom som si dala pizzu. Prešla som sa trochu po Starom meste a nakoniec zamierila k Michalskej bráne. Cestou som sa stavila vo Viktorke - zázrak, že ten obchod ešte stále fungoval - a nostalgicky si zaspomínala na staré časy. Začala som sa hrabať medzi CD ečkami spolu s jedným rockerom. Boli tam novinky i stará klasika ako Evanescence či Nirvána. To boli časy! S partou sme brali rockové koncerty útokom. Mi baby gotičky telom i dušou a chalani skalopevný rockery. Dnes namiesto koncertov chodím vysedávať do jazzbaru a staré hity si púšťam doma po večeroch.
Nakoniec som z obchodíka odišla s CD akejsi novej skupiny Spln - tie dnešné kapely fakt nemajú fantáziu - a v duchu dúfajúc, že to zasa nebude niaka fraška.
Hneď vedľa bol spomínaný jazzbar. Ako väčšina kaviarní a reštaurácií v tejto časti mesta, bol otvorený aj v nedeľu. Sadla som si dozadu a objednala si Krvavú Mary. Alica dorazila pár minút po mne. Objednala si vodku s citrónom.
,,Tak, aká bola autogramiáda?´´ opýtala sa veselo.
,,Otrava ako vždy.´´
,,To si myslíš ty. Mne by sa to páčilo, vidieť, ako ťa ľudia zbožňujú a čakajú len na to, aby si kúpili tvoje nápady. ´´
,,Vieš, na začiatku ťa to baví, ale veľmi rýchlo ťa to omrzí a potom sa z toho stáva len rutinná záležitosť. Toľko k fenoménu zbožňovania, ´´ uzavrela som trpko a odpila si z pohára. Alica chvíľu mlčala.
,,A vieš už o čom bude tvoja nová kniha?´´ Podržala som chvíľu pohár v ruke a nakoniec ho položila na stôl.
,,Som teraz v depresii. Neviem totiž o čom by mala byť.´´
,,Ále prosím ťa. Nikto nevymyslí nový námet zo dňa na deň. Chce to trochu času.´´
,,Práveže ja to viem. Vždy som hneď na druhý deň mala vymyslený nový príbeh, ale teraz mi nič nenapadá a to ma znervózňuje. Proste, ja už neviem čo ďalej.´´
Alica na mňa ustarane pozrela.
,,Vieš čo potrebuješ? Dovolenku. Choď na niekoľko týždňou preč. Čo ja viem, trebárs aj do Japonska. Chodíš tam predsa každý rok. Oddýchneš si a možno aj na niečo prídeš.´´
,,Alica ty si génius!´´ zvolala som a chytila ju vďačne za ruku.
,,Ja viem,´´ žmurkla na mňa.
Druhý deň okolo obeda som volala vydavateľke.
,,No čo, už máš nový námet?´´
,,Nie, ale odchádzam na pár týždňov preč,´´ oznámila som.
,,Čože! To mi nemôžeš urobiť!´´
,,Ale môžem. Dnes o siedmej mi to letí z Viedne.´´
,,Ale...ale nemôžeš len tak odísť.´´
,,Už sa stalo. Pôjdem baliť. Volala som len preto, aby ste boli v obraze. A šéfová...´´
,,Áno?´´
,,Nechcete mi postrážiť mačku?´´
,,Blázniš?! Som alergická!´´
,,Haha. Tak dobre, idem baliť. Majte sa.´´
,,Prajem príjemný let,´´ zavrčala a zložila.
Zbalila som sa a o siedmej nasadla na priamu linku do Tokia.

Tak tu máme prvú kapitolku. Asi trochu nuda, ale musela som sa tím prehrýzť. Ďalšie kapitoly nebudú veľmi dlhé, ale je ich zase celkom dosť. Teším sa na komenty :) .
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama