6. kapitola

19. ledna 2010 v 19:49 | Amane
Zobudila som sa na gauči prikrytá dekou. Nikto mi nemusel nič hovoriť. Bola som v byte sama. Rovnako ako vtedy, len s tým rozdielom, že bol môj. Znovu sa vyparil a tento krát nenechal ani odkaz. Bolo mi z toho smutno. To som mu vážne nestála ani za toľkú snahu, aby mi napísal lístoček? Hrozné.
Asi o hodinu som už sedela v metre. Dnes bolo prekvapivo prázdne, ale bolo to pravdepodobne tým, že všetci boli v práci. Chvíľu som sa len tak motala po Aoyame a nakoniec zašla do lekárne. Napadlo mi, že by som si mala kúpiť krabičku prezervatívov a niake pilulky proti tehotenstvu. Samozrejme, som sa ja krava vyspala s chlapom bez použitia ochrany. Som ja ale blbá! A tak hneď ako som prišla domov, som do seba hodila jednu pilulku.
Bolo jedenásť a nemalo zmysel zapínať laptop. Tak som sa podujala robiť obed. Znovu som uvarila polievku miso a k tomu sa pokúsila urobiť rezance. Dne to už viac pripomínalo japonský obed. Potom som strávila tri hodiny písaním.
O štvrtej som sa stretla s Himurom v bare.
,,Pôjdeme ku mne,´´ vyhlásila som a zaviedla ho k sebe.
Sadli sme si nad učebnice pokúsila sme sa urobiť niake tabuľky a grafy. Keď som otvorila jeho zošit, pobavene som nadvihla obočie.
,,Kde máš poznámky?´´ spýtala som sa.
,,No, ja si nepíšem,´´ priznal.
,,Už chápem kde je problém. Ty sa vôbec neučíš,´´ zhrnula som. Himuro zahanbene sklopil oči.
,,Začneme teda od začiatku. Začne š si písať poznámky. Pomôžem ti a poznačím ti do učebnice, čo si máš napísať. Potrebuješ, aby ťa niekto viedol.´´
A tak sme začali.
Prečítala som - alebo skôr prelúštila - odsek, ceruzkou podčiarkla dôležité riadky a on ich prepísal. Takto to trvalo asi tri hodiny, kým sa nám podarilo spoznámkovať prvé dve kapitoly, ktoré prebrali.
Keď odišiel, urobila som si večeru. Obyčajné chleby so syrom. Sadla som si pred televízor a pozerala koniec správ. Zrazu som pri dverách začula šramot. Vstala som a podišla k nim.
Ležal tam kúsok papiera. Zdvihla som ho. Bola to vstupenka do divadla Kabukiza na zajtra večer o siedmej. Mali hrať Princa Genjiho.
Vstala som z dobrou náladou. Naliala som si čaj a s mimovoľným úsmevom hľadela na vstupenku. Zamýšľala som sa nad tým, čo asi ľudia nosia na predstavenia kabuki (japonské divadlo pozn. autora). Nemyslela som si, že je veľký rozdiel medzi naším SND a Kabukizou. Samozrejme v rifliach tam nepôjdem, a tak som naskočila na metro a odviezla sa do Aoyami.
Behala som hore-dolu ako šialenec a hľadala niečo, čo by som si mohla dať večer na seba. V jednom obchode som našla pekný čierny kostým. Bože, však v tomto by si vyzerala ako stará rašpľa, pomyslela som si. Pokračovala som v hľadaní. Keď som si už myslela, že nič nenájdem, zrazu som ich uvidela. Bola to láska na prvý pohľad.
Vo výklade stáli červené saténové šaty. Neváhala som ani sekundu. Vbehla som do obchodu a vyskúšala si ich. Sedeli na mne ako uliate. Hlavne sa mi páčilo, ako mi zvýrazňujú prsia. Kúpila som k nim ešte čierne doplnky a vrátila sa domov.
Poobede som nemohla ani poriadne písať, tak veľmi som sa tešila. Objednala som si taxík na štvrť na sedem a vyrazila na rande. Mikami odišiel pätnásť minút predomnou. Sledovala som ho z okna.
Taxík zamieril do centra Tokia na Harumi-dóri. Zastavil pred Kabukizou, zaplatila som a vystúpila von. Ľudia sa začali húfne hrnúť dnu. Rozhliadla som sa okolo.
Uvidela som ho stáť pri jednom zo štyroch stĺpov. Videla som, ako sa na mňa usmieva.
,,Mikami-san!´´ zvolala som a vrhla sa mu do náručia. Privinul si ma na hruď a vášnivo pobozkal.
,,Vyzeráš nádherne,´´ povedal a ja som sa začervenala. Ponúkol mi rameno a vstúpili sme dnu. Prešli sme preplnenou chodbou a dostali sa do divadelnej sály. Sadli sme si na svoje miesta.
,,Dúfam, že sa ti to bude páčiť, pretože to bolo na rýchlo,´´ ozval sa neisto.
,,To je v poriadku. Kabuki som ešte nevidela,´´ povedala som. Zrazu zhasli svetlá.
Na javisko vybehli herci a rozprávač nás začal uvádzať do deja. Javisko bolo krásne vyzdobené a plné farieb. Počas dvojhodinového predstavenia sa kulisy dva - tri krát zmenili.
,,Bolo to naozaj krásne,´´ vyhlásila som, keď sme vychádzali zo siene. Všade naokolo sa ľudia bavili o predstavení.
,,To teda áno. Naposledy som bol na predstavení, keď som mal pätnásť. Bol som tým úplne nadšený a chcel som tam ísť ešte raz, ale nedostal som sa k tomu. A keď som mal konečne čas, to už som skončil právo a nechcelo sa mi tam. Tak to už proste chodí.´´
,,Viem o čom hovoríš.´´
Zastavil nám taxík a odviezli sme sa domov. Pred dverami môjho bytu ma chytil za ruku a otočil k sebe.
,,Na niečo som zabudol,´´ povedal a podal mi krabičku skoro tak veľkú ako moja dlaň. Naozaj neviem, kde to schovával.
,,Ďakujem, to si naozaj nemusel,´´ poďakovala som a zobrala si ju od neho.
,,Dobrú noc,´´ zaželal a pobozkal ma.
Zavrela som dvere a oprela sa o ne. Mimovoľne som sa usmievala. Bol to krásny večer, pomyslela som si.
Sadla som si na gauč a na stôl položila krabičku. Chvíľu som sa na ňu pozerala a potom som ju otvorila.
Bol v nej nádherný hrebeň do vlasov. Zelená na ňom plynulo prechádzala do hnedej a na hornej ploche na oboch stranách, bol namaľovaný veľký oranžoví kvet.
Upravila som si vlasy do drdola a zastrčila do nich hrebeň. Spokojne som sa obzerala v zrkadle. Veľmi sa k mojim šatom nehodil, ale inak to bolo OK.
Rozpustila som si vlasy, vyzliekla šaty a rozložila futon.
Pre nezasvätených. Ide vlastne a japonskú posteľ. Rýchlo sa rozloží a rýchlo zloží, a pohodlne ho narvete do skrine. Jednoducho si predstavte, že na zemi rozprestriete jednu deku, hodíte na ňu vankúš a druhou sa prikryjete. Asi toľko.
Ležala som - budem sa pridŕžať výrazu posteľ, aj keď to nie je veľmi výstižné - v posteli nahá, ruky založené za hlavou a pohľad uprený na strop.
Nevedela som veľmi čo si mám o dnešku myslieť a tak som radšej zaspala. Zrazu mi chýbalo Mikamiho vrelé objatie.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama