13. kapitola

14. února 2010 v 21:20 | Amane
,,Viktoria vstávaj! Už je moc neskoro!´´ zahučí mi Mikami do ucha a zatrasie mnou. Otvorím oči a vidím ho plne oblečeného. Neďaleko postele ležala zbalená športová taška.
,,Koľko je hodín?´´ zahuhlem a zívnem.
,,Pól jedenástej,´´ odpovie a hodí na mňa oblečenie. Vyškrabem sa z postele a začnem sa malátne obliekať. Mikami odbehne do kuchyne a ja si cez hlavu prevlečiem tričko. Uvedomím si, že som hladná.
,,Choď si po kabát,´´ prikáže a strčí mi do ruky chlieb so šunkou. Bez protestov sa poberiem k sebe do bytu. Hodím na seba kabát, zoberiem fľašu borovičky a zamknem byt.
Na chodbe už stepuje Mikami, fľašu strčí do batoha a prehodí si ho cez plece.
,,Ako sa chceš dostať do Kjóta?´´ spýtala som sa, keď sme kráčali po ulici.
,,Vlakom, ako inak,´´ odpovie a vedie ma na stanicu. Kúpime si lístky a čakáme.
Vlak prihrmí a mi nastupujeme. Sadneme si do kupé, Mikami vyloží tašku na batožinový priestor. Sadne si oproti mne a začne si čítať v knihe. Pozerám z okna na mihajúce sa mesto. Nikomu z nás nie je veľmi do reči.
Vyjdeme z mesta a v diaľke uvidíme horu Fudži a zasnežené hory. Čím viac sa blížime ku Kjótu, tým viac pribúda snehu. Pozorovať krajinu mi nikdy nerobilo problémy, pokiaľ som mala svoju mp3 v ušiach. Momentálne mi v nich hrala Evanescence.
Po hodine ma to prestalo baviť a vybrala som si slúchadlá z uší. Sledovala som potichu Mikamiho. Hýbal i sa na ňom len oči a o chvíľu otočil stránku. Chcelo sa mi spať a tak som si ľahla. Zaspala som takmer okamžite.
,,Už sme tu,´´ povedal mužský hlas a jeho pôvodca sa dotkol môjho ramena. Pomaly som otvorila oči a zadívala sa do tváre milovaného človeka.
Zdvihla som sa zo sedadla a pozrela von cez okno. Stanica bola zasnežená a predpokladala som, že aj zbytok mesta.
Vystúpili sme, vyšli zo stanice a zobrali si taxík. Odviezol nás niekam do Gionu (štvrť gejší pozn. autora). Zastavili sme pred typickým japonským domom. Mikami taxikárovi zaplatil, vystúpili sme a a on zazvonil na medenom zvončeku.
,,Nezľakni sa, keď vyjde,´´ upozornil ma Mikami a ja som naňho nechápavo pozrela.
Začula som, ako sa odsunuli dvere a po nich aj drevené mreže. Predo mnou stála asi šesťdesiatročná žena vo fialovom kimone.
,,Teru, synáčik môj zlatý!´´ zvolala žena, objala svojho syna a pobozkala ho na čelo. Neubránila som sa úsmevu. Pochopila som, čo myslel tou poznámkou.
Žena konečne prestala zahŕňať materinskou láskou svoje jediné a vzpierajúce sa dieťa a obrátila sa ku mne. Pozrela na mňa a mne došlo, že ma odhaduje.
,,Vy musíte byť Viktoria, však? Syn mi o vás veľa hovoril. Naozaj ste taká pekná, ako vravel,´´ usmievala sa. Sčervenala som a nervózne som pozrela na Mikamiho. Ten pozeral všade inde len nie na mňa, v tvári celý červený.
Žena nás zaviedla dnu a vyzuli sme sa.
,,Teru, choďte hore do izby a prezlečte sa. O chvíľu bude obed,´´ povedala žena s úsmevom a zmizla za posuvnými dverami.
Vyšli sme na poschodie a Mikami odsunul jednu zo stien. V izbe veľkosti šiestich rohoží tatami ( jap. mierka izieb pozn. autora), bola skriňa, stolík a dva futony.
Vstúpili sme dnu a Mikami hodil na zem športovú tašku.
,,Opatrne, je v tom tá fľaša,´´ upozornila som ho a začala som sa hrabať v taške. Fľaša to prežila.
,,Chytaj!´´ zvolal a ja som chytila letiacu látku. Bolo to žlté kimono so zeleným pásom. Mikami sa vyzliekol do spodkov a obliekol si modré kimono s hnedým pásom. Urobila som to isté.
Takto oblečený sme zišli dolu a ja som si uvedomila, že som hladná. Bodaj by nie, keď som mala okolo jedenástej jeden chlieb a inak nič.
V obývačke bol nízky stolík s troma vankúšmi namiesto stoličiek. Posadali sme si okolo prestretého stola.
,,Takže, kedy ste sa presťahovali do Tokia?´´ spýtala sa žena a zobrala si malú misku s ryžou.
,,Približne koncom jesene.´´
,,A dôvod?´´
,,Chcela som si trochu oddýchnuť,´´ priznala som. Žena na mňa prekvapene pozrela.
,,Kvôli tomu ste sa sťahovali?´´
,,Uhm,´´ odvetila som a prehltla kúsok ryby. Bola vážne dobrá.
,,Tomu nerozumiem.´´
,,Píšem knihy a tesne pres tým, než som sem prišla, som jednu dopísala. Hneď potom do mňa všetci začali hučať, nech začnem ďalšiu a tak som sem zdrhla. Síce som čoskoro začala písať ďalšiu, ale to len preto, lebo som sa tu zdržala dlhšie než som predpokladala.´´
Z ženinho úsmevu mi bola jasné, že si ten dôvod domyslela aj sama. A dôvod poslušne šrotoval obed a slušne sa nemiešal do rozhovoru.
Obed prebehol bez problémov a po ňom som dala Mikamiho matke fľašu borovičky. Žena ju prijala s miernymi rozpakmi, ale prijala.
Po obede sa Mikami rozhodol, že mi ukáže Gion. Vlasy som mala zopnuté v pevnom uzle a na sebe žlté kimono. Celkom slušne chránilo pred zimou. Vydýchla so si, keď som videla, že nie sme jediný, kto sa prechádza po meste v kimone. Síce to boli staršie ženy, ale ako útecha stačili.
,,Hej, Teru-san!´´ zakričal niekto. Pozreli sme sa smerom, ktorí sa ozvalo volanie. Pred malou čajovňou som zbadala dvoch neznámych mužov v kimonách. Pobrali sme sa za nimi.
,,Takumori, dlho sme sa nevideli,´´ prehovoril Miakami k mužovi vo fialovom kimone a namiesto podania ruky sa navzájom uklonili. Takumori bol vysoký ako ja a mal mierne zženštilé rysy.
,,Ako sa má Čiyo-san?´´ spýtal sa Mikami druhého muža a tiež sa pozdravili úklonom.
,,Má sa dobre, len ju trochu Sora hnevá. Ale ty, ako vidím, si si niekoho priviedol.´´ Druhý muž sa volal Hanai a bol o hlavu vyšší než Takumori.
Mikami sa na mňa usmial a postrčil ma dopredu.
,,Toto je Viktoria, moja známa.´´
,,Veľmi ma teší,´´ uklonila som sa mužom a oni mne tiež.
,,Odkiaľ sa poznáte?´´ spýtal sa zdvorilo Hanai.
,,Sme susedia.´´
,,Takže milenka,´´ poznamenal Takumori s úškrnom. S Mikamim sme naňho zarazene pozreli. Muž sa zasmial.
,,Nakoniec si sa nechal zlákať Európankou? Povedz mi, je dobrá v posteli?´´
,,Čože?´´
,,Určite áno, ale vlastne, teba sa radšej ani nebudem pýtať. Však, všetci vieme, ako je to s tvojou čistotou,´´ podpichol ho Takumori. Mikami sa naňho vrhol a naoko sa začali biť. S Hanaiom sme na nich chvíľu pozerali a nakoniec sme sa začali smiať. Obaja muži o chvíľu prestali.
,,Kam idete?´´ opýtal sa Takumori.
,,Chcel som jej ukázať zasneženú Maruyamu,´´ odpovedal Mikami.
,,Pôjdeme s vami, keď chceš,´´ ponúkol sa Hanai.
,,Veru, aspoň na teba dozrieme, aby sa tvojej milenke nič nestalo. Veď, taká pekná kvetina nenechá žiadneho muža dlho chladným,´´ zasmial sa Takumori a žartovne udrel Mikamiho do pleca. Zasmiala som sa.
,,Nie sme milenci,´´ bránil sa Mikami.
,,Tak je to teda snúbenka, ´´ uzavrel Takumori.
Spoločne sme sa pobrali do parku Maruyama. Aj keď bol zasnežený, veľa zo svojej krásy nestratil.
,,To kimono vám pristane,´´ poznamenal Hanai.
,,Čo v kimone, ale predstav si, ako jej to sekne nahej! O tom by ti vedel rozprávať tuto kolega,´´ povedal Takumori a ukázal za seba na Mikamiho. ,,Na tvojom mieste by som si ju strážil. Môže sa stať, že ti ju niekto ukradne.´´
Chvíľu sme sa spolu ešte rozprávali a obaja muži sa nakoniec pobrali za svojimi povinnosťami.
,,Dúfam, že vás uvidím na Nový rok vo svätyni Jasaka,´´ povedal Takumori, keď odchádzal.
,,No, ja tam budem musieť ísť ja tak,´´ ubezpečil ho Mikami.
,,Syn gejše sa v tebe nikdy nezaprie. Majte sa,´´ Rozlúčil sa Takumori a odišiel. Zostali sme v parku sami.
,,Syn gejše?´´ spýtal som sa a pozrela na Mikamiho.
,,To si nečakala.´´
,,To teda nie. Prečo si mi to nepovedal?´´
,,Napadlo mi, že by si o mňa stratila záujem, keby si sa to dozvedela,´´ priznal.
,,Len preto, že je tvoja matka bývalá gejša? Nebuď smiešny. Vlastne som gejše vždy obdivovala.´´
,,Kecáš.´´
,,Nie vážne. Vždy sa mi zdali nádherné.´´
Mikami pozrel na oblohu.
,,Poď, vrátime sa,´´ povedal a objal ma okolo pliec.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama