15. kapitola

28. února 2010 v 20:57 | Amane
Od Vianoc do Silvestra to vždy býva málo dní a skôr než som čakala, som bola späť v Kjóte. Ako Mikami Takumorimu sľúbil, na Silvestra sme sa dostali do svätyne Jasaka na slávnosť Okera Mairi.
Vo svätyni bol rozložený posvätný oheň a ľudia si z neho brali žeravé uhlíky a odnášali si ich domov, aby si na nový rok mohli zapáliť vlastný oheň.
Dalo by sa povedať, že nás tam poslala Mikamiho matka. Prišli sme tam, Mikami sa pomodlil za seba, za matku a mala som pocit, že aj za mňa. Zobrali sme pár uhlíkov a vrátili sa späť. Na večeru sme jedli rezance soba, aby sme dlho žili - v duchu som o tom sarkasticky zapochybovala. Potom som s Mikamim vyrazila do mesta, kde sa oslavovalo na každom kroku.
,,Tak čo, ešte sa nepokúsil ti ju nikto ukradnúť?´´ privítal nás Takumori namiesto pozdravu, keď sme ho uvideli. Chvíľu sme sa s ním rozprávali a potom sme pokračovali v prieskume mesta. Tesne pred polnocou sme sa vrátili do domu.
Mikamiho matka nás už netrpezlivo čakala a presne o polnoci sme si priťukli so šampanským. Potom sa zapáli novoročný oheň a až do východu slnka sme spomínali na všetko, čo sa nám stalo v minulom roku. Nakoniec sme sledovali novoročný východ slnka, pretože Japonci verili, že im to prinesie šťastie do Nového roka.
Prvých pár dní je zasvätených rodine a tak som pred obedom odišla späť do Tokia. Keď sme sa lúčili, Mikamiho matka len tak medzi rečou spomenula, že ja už tak trochu do rodiny patrím. Nevedela som, čo na to povedať, tak som sa aspoň usmiala. Cestou na stanicu som si kúpila talizman pre šťastie.
Asi štyri dni po mojom odchode do Tokia sa vrátil aj Mikami. Prísť do Tokia, to bolo ako zísť z hôr do nížiny. Ten sneh furt nepadal! No čo, ako na Nový rok, tak po celý rok.
Samozrejme, som musela Nový rok začať trapasom. Keď sa Mikami vrátil, milovali sme sa u mňa. Ráno som sa zobudila a rozhodla sa, že si vyčistím zbraň, popritom zabúdajúc na milenca v posteli. Nikto by si nič nevšimol. Keby sa Mikami nezobudil skôr, než som prácu dokončila. A tak ma pristihol nahú, s rozobratou zbraňou na stole. Okamžite sa ozvali jeho právnické inštinkty.
,,Vieš o tom, že v Japonsku sú zbrane zakázané?´´
,,Zbrane sú zakázané skoro všade,´´ poznamenala som.
,,Načo ti vlastne je?´´
,,Keby niečo.´´
,,To ti ju doteraz nikto neobjavil?´´
,,Nie. Teraz ju skrývam v kufri, zabalenú v uteráku,´´ prezradila som miesto úkrytu bez rozmýšľania. Nič na to nepovedal. Sadol si oproti mne a čakal, kým dočistím zbraň. Asi sa mu to zdalo poetické.
Prázdniny sa skončili - pre mňa sa končia vždy všetky skoro - a Mikami začal zase chodiť do práce. Bolo na čase, aby som aj ja začala niečo robiť.
Vydavateľka mi emailovala, že predaj knihy ide dobre a ako každý svoj email , ktorý mi pošle po vydaní, ukončila otázkou: A už píšeš ďalšiu knihu? So svojou vydavateľkou máme veľmi idylický vzťah.
Dni plynuli, nič som nepísala, stále nesnežilo a vyzeralo to, že ani nebude. Šťastné to dni. Ale ako sa vraví, šťastie netrvá dlho. Skazilo sa behom dvoch minút.
Stalo sa to v sobotu po obede. Mala som trochu času a tak som si išla nakúpiť. Kráčala som po ulici smerom k metru, keď na mňa niekto zavolal.
Obzrela som sa a zbadala čierne auto s dymovými zadnými sklami. Predné okienko bolo spustené a pozeral na mňa niaky muž. Vyzeral ako Američan.
,,Vy ste tá spisovateľka?´´ spýtal sa a usmial sa na mňa.
,,Áno som.´´
,,To je super! Viem, že je to takto divné, ale mohli by ste mi podpísať knihu? Je to pre moju ženu,´´ povedal a ukázal mi knihu. Pristúpila som k jeho autu.
,,Samozrejme.´´
,,Počkajte, niekde by som tu mal mať pero,´´ povedal a začal sa hrabať v priehradke. Vytiahol pero a podal mi ho.
,,Ako sa volá vaša žena?´´
,,Judith.´´ Takže je to naozaj Američan.
Podpísala som knihu a podala mu ju.
,,Ďakujem veľmi pekne. Počkajte, niečo tu pre vás mám,´´ povedal a z priehradky vytiahol...
...pištoľ!
,,Pohni sa a je po tebe zlato,´´ uškrnul sa. Zadné dvere sa otvorili a vybehol z nich opálený svalovec. Chytil ma za krk a skrútil mi ruku za chrbát. Nemilosrdne ma nacpal do auta vedľa ďalšej gorily a tá mi prikryla tvár bielym kapesníkom. Párkrát som sa nadýchla a stratila vedomie.

Mikami ležal na gauči a civel do stropu. Tešil sa na ďalšie stretnutie s Viktoriou. Nešiel niečo zaujímavé a už sa nevedel dočkať, kedy to vyskúša. Z myšlienok ho vyrušilo zvonenie telefónu.
Najskôr mu napadlo, že to nezdvihne, ale možno to bola matka. A tú je nebezpečné ignorovať.
Rezignovane vstal a zdvihol.
,,Prosím.´´
,,Teru Mikami?´´ spýtal sa hlas neisto.
,,Áno. Kto ste?´´
,,To nie je podstatné. Radšej by som sa zaujímal, čo je s mojou milenkou.´´ Mikami sa zamračí.
,,Čo chcete?´´
,,To je jednoduché. Chcem desať miliónov jenov, alebo vám pošlem jej hlavu,´´ zasmial sa hlas. Keď tak nad tým Mikami rozmýšľal, tak sa mu ten hlas zdal skôr chlapčenský než mužský.
,,Očakávam vás dnes večer o šiestej. Príďte aj s peniazmi do záhrady paláca Hama. Výmena prebehne v čajovom pavilóne Nakadžima.´´
,,A kde mám podľa vás, zohnať toľko peňazí?´´
,,Ale to je iba váš problém. Buď zoženiete desať miliónov, alebo...´´ človek na druhom konci zložil a koniec vety nechal hrozivo visieť vo vzduchu.

Pomaly som začala prichádzať k sebe. Rozlepila som oči a zistila, že sa nachádzam v niakej miestnosti a som priviazaná o stoličku. Predo mnou niekto stál. Mal modré rifle a čierno-šedé pásikavé tričko. Pozrela som mu do tváre. Zrak som mala zahmlený. Zdala sa mi akási známa, akoby som ju už raz videla.
,,Dobré ráno,´´ povedal povedomí hlas. A vtedy som ho spoznala.
Ten, kto stál predo mnou, bol Himuro.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama