Březen 2010

8. Slučka, ktorá škrtí

28. března 2010 v 20:57 | Amane
,,Ty si ho fakt presvedčil?!´´ zvolal Ron ráno pri raňajkách a prekvapene pozeral na Harryho. Selene sa začala smiať a Hermiona sa uškŕňala.
,,No iste. Dalo mi to trochu zabrať, musel som ho doslova prosiť na kolenách, ale vyšlo,´´ povedal hrdo a naložil si na tanier.
,,Divím sa, že ťa nevyrazil z pracovne, keď si si tak vehementne pred ním kľakol,´´ povedala Selene. ,,Pokiaľ viem, tak sa mu väčšinou takéto správanie protiví, ale na teba asi musí mať slabosť.´´
,,Povedal som mu, že moja posledná možnosť.´´
,,Tak to si trafil citlivú strunu,´´ poznamenala čiernovlasá a ďalej sa venovala svojim raňajkám.
Už to boli skoro dva týždne od nehody a život na hrade sa pomaly vracal do starých koľají.

Harry zatiaľ robil presne to, čo mu Snape povedal. Každý večer pred spaním sa pokúšal si vyprázdniť si myseľ, ale ako čoskoro zistil, bol to úkon nad jeho sily. Vôbec netušil ako na to. Hermiona sa mu pokúšala s tým pomôcť, zašla do knižnice aby niečo o legilimencii našla ,ale bezvýsledne.
A tak v pondelok večer Harry stál pred pracovňou profesora Elixírov. Z hlboka sa nadýchol a zaklopal.
,,Vstúpte,´´ ozvala sa strohá odpoveď a Harry otvoril dvere.
Za masívnym stolom sedel Snape a opravoval písomky. Zdvihol hlavu od práce a pozrel na chlapca.
,,Cvičili ste, Potter?´´
,,Áno pane. Snažil som sa,´´ odpovedal Harry.
,,Uvidíme, ako ste sa snažili,´´ povedal profesor, odsunul písomky nabok a vstal.
,,Vyberte si prútik Potter a postavte sa oproti mne.´´
Harry sa postavil s prútikom v ruke na miesto, kde stával pred rokom. Vedel čo má čakať.
,,Takže na tri. Raz, dva, tri...Legilimens!´´
Na Harryho sa hnali dementori zo všetkých strán...bežal chodbou Oddelenia záhad... sledoval svojho bratranca ako sa napcháva čokoládou, keď pocítil v kolene ostrú bolesť.
Ležal na zemi a pri páde si narazil koleno o tvrdú dlážku. Prudko dýchajúc sa postavil a pozrel na Snapea. Ten sa naňho mračil.
,,Naozaj ste cvičili?´´ spýtal sa pochybovačne.
,,Povedal som predsa, že som sa snažil,´´ odsekol Harry.
,,Snaha nestačí,´´ schladil ho Snape. ,,Znovu. Raz, dva, tri...Legilimens!´´
Bežal v Tajomnej komnate pred baziliskom...videl Voldemorta ako sa k nemu blížil na cintoríne...Selene sedela vo vlaku a čítala knihu...Diggoriho meravá tvár.
Znovu otvoril oči na zemi. Keď vstal, videl, že sa Snape mračil ešte viac. Nemusel dlho rozmýšľať o dôvode.
Skúšali to ešte hodinu, keď to Harry nevydržal a zavrčal. ,,Neviem si vyprázdniť myseľ. Nejde mi to. Skúšal som to každú noc, ešte aj Hermiona sa mi pokúšala s tým pomôcť. Jednoducho mi to nejde.´´
Nastalo ticho.
,,A to mi hovoríte až teraz!´´ zahrmel Snape a Harry sa podvedome prikrčil. Naozaj, prečo mu to nepovedal na začiatku? Pretože by vyznel ako blbec. Veď aj som, nadával sám sebe.
,,Keby ste mi to povedali hneď, všetko by sa zjednodušilo,´´ vrčal muž.
,,Prepáčte pane,´´ snažil sa zachrániť situáciu Harry. Snape naňho nepekne pozrel, ale nakoniec si unavene vzdychol.
,,Sadnite si na stoličku, Potter,´´ povedal už pokojným hlasom.
,,To ako za váš stôl?´´ spýtal sa Harry zarazene.
,,A kam inde. Nešpekulujte a hýbte sa.´´
Harry sa usadil do profesorovho kresla za stolom a v duchu skonštatoval, že je veľmi pohodlné.
,,Zavrite oči a zhlboka dýchajte,´´ povedal Snape a transfiguroval si stoličku, na ktorú si sadol.
Harry zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.
,,Teraz si predstavte plameň sviečky a sústreďte sa iba naňho. Nevnímajte nič iné. Sledujte ako žiary, ako sa mihoce.´´
Harry počúval mužov hlas a uvedomil si, že si až teraz všimol, aký ho má pekný. Ako tečúcu čokoládu. Ale tiež to mohlo byť tým, že naňho nekričal, neposmieval sa, alebo neironizoval. Vlastne si vedel predstaviť, ako sa nakláňa k Seleninej matke a niečo jej hovorí týmto zmyselným hlasom. Merlin! Na čo to zase myslí? Rýchlo si predstavil plameň sviečky a snažil sa naň sústrediť.
V hlave videl čiernu stenu a na nej sa ako svätojánska muška mihal plamienok sviečky. Zhlboka dýchal a zameriaval vlastnú myseľ na plameň. Z času na čas sa plameň zachvel a chvíľami mal pocit, že na viečkach cíti jeho teplo. Nemohlo to byť predsa také ľahké!
,,Otvorte oči Potter,´´ ozval sa profesor a Harry sa prebral.
Rozlepil oči a díval sa profesorovi do tváre.
,,Toto je len také malé cvičenie na upokojenie myšlienok. Preto ho budete praktikovať každý večer pred spaním. Dokonca aj rýchlejšie zaspíte a ráno sa nebudete cítiť ospalo. Samozrejme za predpokladu, že to robíte správne.´´
,,Áno pane.´´
,,Budúci týždeň o tom istom čase,´´ povedal profesor a prepustil ho.
Harry vyšiel zo žalárov celkom v dobrej nálade. Rozhodne nečakal, že to dopadne tak dobre. Vyzeralo to, že Snapeovi celkom záležalo na tom, aby sa to Harry naučil. Zrazu sa zarazil v polovici schodiska.

,,Ako ti to išlo včera so Snapeom?´´ spýtal sa ho druhý deň ráno Ron cestou na raňajky.
,,Dobre. Vlastne ma akosi namiesto neverbálnych zaklínadiel učil oklumenciu.´´
,,Bastard. Tušil som, že ťa bude chcieť týrať.´´
,,Nemyslím. Možno len zabudol, alebo ja neviem.´´
,,Počujem dobre? Ty sa ho zastávaš?´´ žasol Ron.
,,Možno trochu. Každopádne sa mi zdalo, že sa naozaj ma snaží niečo naučiť a záleží mu na tom, aby som to pochopil.´´
,,Tak to by bolo asi prvý krát,´´ povedal Ron keď si sadli za stôl a začal sa venovať svojim raňajkám.
Nasledujúce dni si Harry každý večer vyprázdňoval myseľ spôsobom, akým mu kázal Snape. Rýchlo zistil, že to nie je až také ťažké a ako sa každé ráno mohol presvedčiť, vždy zaspal medzi prvými v izbe a ráno sa cítil sviežo a odpočinuto na rozdiel od ostatných. To len svedčilo o tom, že to robil správne a išlo mu to, ako skonštatoval v duchu počas hodiny transfigurácie.
Vo štvrtok sa vybral po večery so Slene do knižnice, pretože ani jeden z nich nemal úlohu z čarovania.
,,Vidíte, keby ste si to urobili už včera, keď sme si nemuseli písať žiadne úlohy, nemuseli ste to robiť dnes,´´ ozvala sa za nimi Hermiona, keď sa zberali do knižnice.
,,Práce na poslednú chvíľu bývajú najlepšie,´´ zahundrala Selene tak, aby to Hermiona nepočula.
Ona aj Ron už úlohu mali, aj keď Ron si ju od nej potajomky prepísal, takže Hermiona o tom nevedela.
Usadili sa v knižnici za stôl a striedavo odbiehali po knihy, alebo si ich vymieňali, či odkazovali si dobré typy. Harry dokončil úlohu ako prvý, čo bolo nezvyčajné a listoval si knihou z elixírov, čo bolo ešte podivnejšie. Selene zatiaľ behala hore dolu po knižnici, pretože sa rozhodla napísať viac než mali zadané a tak usilovne hľadala kde sa dalo. Úlohu sa jej podarilo dokončiť tesne pred tým, než ich mrzutá knihovníčka vyhodila, aby mohla zatvoriť knižnicu.
   Ponáhľali sa chodbami a načúvali za každým rohom, či niekto nejde. Nestretli však nikoho.
,,Zdá sa, že nikto tu nie je. Asi všetci už išli spať,´´ poznamenala Selene a vyšli spoza rohu, keď sa pred nimi zjavil nepríjemný výjav.
Z jedného z trámov podopierajúcich strop chodby, viselo lano a na ňom sa hompáľalo telo študentky.
Obaja zostali strnulo stáť na mieste. V chodbe trochu fúkalo a tak obesenej študentke povieval plášť. Z úst jej trčal jazyk a hlavu mala naklonenú na stranu. Dívala sa niekam pred seba vypúlenými očami.
,,Kto...´´
,,Whinterová,´´ zhíkla Selene a zakryla si ústa. Harry ju konečne spoznal. Bolo to presne to dievča, ktoré vravelo, že videlo skočiť z okna mladú Slizolinčanku.
Ako zhypnotizovaný civeli na mŕtvu spolužiačku. Harry sa rozhliadol okolo, ale nenašiel žiadne miesto, na ktoré by mohlo dievča vyliezť a skočiť. Lano si síce mohla kúzlom pripevniť na trám, ale zbytok už s prútikom nebol možný. Divné.
,,Čo myslíš, prečo to urobila?´´ ozvala sa potichu Selene stále civiac na dievča.
,,Neviem, ale mali by sme to ohlásiť,´´ uvažoval Harry nahlas. Selene len prikývla, ale nehýbala sa. Harry ju musel z chodby odtiahnuť a vybral sa smerom k najbližšiemu kabinetu - kabinetu profesora Obrany.
Harry veľmi nedúfal, že tam ešte bude, ale mal šťastie. Profesor po zaklopaní otvoril dvere a znechutene si ich premeriaval.
,,To je teda večer. Vyrušujú ma moji najneobľúbenejší študenti,´´ zafrflal a Selene tie slová prebrali.
,,Pán profesor, niečo sa stalo. Mali by ste tam ísť,´´ povedal Harry rýchlo, aby mu dievča nestihlo niečo odseknúť.
Profesor sa zamračil.
,,Našli sme obesenú žiačku.´´
Táto jediná poznámka rozhodla. Profesor ich naliehavo vyzval nech mu to miesto ukážu a oni ho tam rýchlo zaviedli. King rýchlo odčaroval lano a pribrzdil žiačkin pád. Snažil sa jej nahmatať pulz, ale nič necítil. Obrátil sa na Harryho a Selene.
,,Choďte do klubovne a nikomu nič nehovorte. Rýchlo,´´ súril ich profesor s vážnou tvárou a oni poslúchli.
Rozbehli sa do chrabromilskej veže a do svojich izieb.
Len čo Harry rozrazil dvere na spálni, všetcia prítomný sa strhli a pozreli naňho.
,,Stalo sa niečo?´´ spýtal sa Newille zvedavo a premeriaval si kamaráta.
,,N-nie. Idem spať,´´ vyhlásil, zobral si pyžamo a zavrel sa v kúpeľni. Rýchlo sa prezliekol, umyl si zuby a zaliezol do postele. Ešte predtým než zaspal, zatiahol závesy na posteli, aby mu dali všetcia pokoj.

Zaspal tej noci veľmi ťažko a snažil sa ukľudniť Snapeovím cvičením, ale nešlo mu to. Nadránom sa prudko zobudil z nočnej mory. Snívalo sa mu o obesenom dievčati a stále mal pred sebou jej tvár.
Na raňajky prišiel nevyspatý a podráždený. Selene na tom bolo podobne. Všetcia okolo sa bavili alebo ospalo pojedali cereálie, keď Dumbledore odrazu vstal. Hluk v sieni utíchol.
,,S poľutovaním vám musím oznámiť, že včera zomrela študentka Whinterová. Zdá sa, že ide o ďalšiu sebevraždu,´´ povedal riaditeľ a sadol si.
Okamžite sa v sieni rozpútal hovor. Ron s Hermionou sa tvárili zaskočene a Harry pozrel na Selene. Tá nebadane zavrtela hlavou. Bolo zvláštne, že riaditeľ nespomenul, že žiačku našli oni dvaja. Aspoň Harrymu sa zdalo.
,,Ďalšia sebevražda? To znamená, že sem zase prídu aurori, však?´´ ozval sa Ron.
,,Toto nie je dobré,´´ povedala Hermiona vystrašene. ,,Trochu sa to podobá na situáciu s Tajomnou komnatou, čo znamená, že Ministerstvo by mohlo požadovať zatvorenie Rokfortu.´´
Harry len prikývol.
Keď vychádzali z Veľkej siene, Selene ho odtiahla nabok. Ron na ňu podozrievavo pozrel, ale nechal to tak.
,,Harry, mi o tom nemôžeme hovoriť. Preto nás Dumbledore nespomínal,´´ vybafla naňho Selene okamžite.
,,Prečo?´´ nechápal. ,,Ronovi a Hermione by sme to mohli povedať.´´
,,Nie. Čím menej ľudí o tom bude vedieť, tým lepšie. Harry, Dumbledore sa nás snaží chrániť pred ostatnými. Teba preto, pretože ťa už raz podozrievali z toho, že si Slizolinov potomok a mňa proste len preto, že som Snapeová.´´
,,Chápem. Ticho ako hrob.´´
Selene prikývla a vybrali sa na hodinu.

Úplne nahý 2/2

20. března 2010 v 8:34 | Amane
"Vážení, aspoň raz v živote ma počúvajte," volal na nás v triede dejepisár.
Po niekoľkých rokoch učenia na gymnáziu sa vo svojom zamestnaní chvíľami nudil a tento svoj stav na hodinách vyvažoval drobnými úletmi. Za to sme ho zbožňovali. Navyše, ako učiteľ sa nebral tak vážne, preto sme ho brali vážne my. Nesklamal ani tentoraz.
,,Zajtra si nenoste učebnice, pôjdeme na výstavu Anny Frankovej. Do jedenástej budeme v Starom meste, potom môžete ísť domov."
Všetci zajasali radosťou. Ja s nimi, pretože by som sa mohol stretnúť s Filipom. Tomu sa hovorí šťastie.
Ráno naklusali všetky dievčatá s kabelkami na pleciach a chalani s peňaženkami v bundách.
Otaku fanúšičky si cestou doberali Yukiho, ktorý sa držal v mojej blízkosti. Aby som s ním nemusel hovoriť, zamestnával som sa telefonovaním z mobilu. Hnevalo ma, že sa neviem k Filipovi dovolať. Po stom pokuse som mu aspoň nechal odkaz.
Na výstave sme museli mať mobily vypnuté a tak som chodil za ostatnými ako bez duše. Keď som konečne mohol telefón zapnúť, žiadny neprijatý hovor som si na ňom nenašiel. To sa Filipovi podobalo. Vždy som to bol ja, kto sa musel prispôsobovať jeho biorytmu. Nedokázal som sa už ani tešiť na obed v Mekáči, kam sa celá trieda po výstave nahrnula.
Deň sa nevyvíjal dobre, preto ma vôbec neprekvapilo, keď si vytrvalec Yuki Takoku prisadol so svojím podnosom k môjmu stolu. No výborne, a sme kompletní. Ja, Yuki Takoku a Monika, ktorá dala košom svojmu otaku klubu pri druhom stole. Nemtavého, ktorý stál pri pulte v rade posledný a už sa mu inde neušlo voľné miesto, som nerátal. Sedel s nami náhodne. Okrem jedla ho nič nezaujímalo a súboj vzťahov zúriaci v rámci nášho trojuholníka, mu, šťastlivcovi, unikal.
Yuki Takoku využil chvíľu, keď sa Monika musela povinne pripojiť k hlúčiku svojich odchádzajúcich spolužiačok (skupina musí držať spolu) a Nemtavý si odskočil dokúpiť ešte jeden hamburger.
"Urazil som ťa, keď sa so mnou odmietaš rozprávať?"
Nechápal som, ako na to prišiel, veď sme pri stole doteraz asi hodinu všetci vášnivo rozoberali posledné diely seriálu Death Note.
"Nie."
"Odmietaš mňa a odmietaš aj Moniku," pokračoval Yuki. "Ty si nikoho nikdy nepustíš k telu, ľadová líška? Lenže ja sa ti páčim."
To síce bola pravda, ale takému čomusi som nechcel dať voľný priechod.
"Mrzí ma to, Yuki. Ja už mám priateľa, dobrého priateľa, ak mi rozumieš."
"Hontó desu ka? (To vážne?)" zvolal neveriacky.
Pochopil som, že ak nemám vyznieť v jeho očiach ako klamár, musím predložiť dôkaz. Bez rozmýšľania som vyhľadal v mobile Filipovu fotku (veľmi som sa musel ovládať, aby som ju nemal nastavenú ako pozadie) a ukázal mu ju.
"Kawaii! (Rozkošný!)" prikývol uznanlivo. "Na takého samotára ako si ty, máš šťastie."
Hneď som oľutoval, že som sa mu zveril s niečím, čo netušila ani moja rodina. Veď som ho nepoznal, nevedel som odhadnúť, ako sa bude jeho ego správať. Čo ak sa preriekne? Alebo ma začne vydierať? Nečestné konanie by malo mať za následok stratu jeho tváre. Lenže, čo ak sa na to v Japonsku už nekladie taký dôraz?
x x x x x
Víkend bol pre mňa mučivý. Náladu mi nezlepšila ani Filipova esemeska, ktorou ma pozval na nácvik novej pesničky. Nepozdával sa mu jej refrén, preto chcel, aby som si ju osobne prišiel vypočuť. Nechápal som prečo. Hudba ma nikdy nebrala a moje názory poslucháča skazeného komerčnými stanicami ho dosť rozčuľovali. Chcel ma však mať pri sebe a ja som mu chcel ukázať, ako veľmi mi na ňom záleží.
Odovzdane som presedel tri hodiny neďaleko zostavy bicích a vnútornosti mi poskakovali v rytme nekonečne sa opakujúcej hudobnej vety, s ktorou Filip ako frontman nebol spokojný. Škriepil sa so zvyškom skupiny a neustále ju upravoval. Ja som pokojne mohol byť aj inde, nič by nezbadal.
V pondelok som nechcel ísť do školy. Bránil som sa ráno vstať, až kým ma moja osemročná sestra nezhodila z postele. "Vstávaj, prídeš neskoro a mama kázala, že ma máš odviesť do školy, lebo ona dnes nestíha!"
Dúfal som, že aspoň Yuki Takoku nebude v škole. Už v šatni, kam som na poslednú chvíľu dobehol, mi jeho visiaca bunda signalizovala opak. Bol však, našťastie, ku mne viac než milosrdný.
"Saori, ja vzťahy rešpektujem," pošepol mi uprostred hodiny a moja vnútorná naježenosť zo mňa vyfučala ako vzduch z prepichnutej lopty.
Hej, Yuki Takoku bol skrátka stelesnením dokonalosti. Otaku fanúšičky to odhadli ihneď, ja som sa k tomuto poznaniu dopracúval postupne.
Vďaka Yukimu som napríklad zistil, že moja predstava o Japonsku (doposiaľ živená len médiami) je nevierohodná a môj japonský prízvuk smiešny. Mal dve tváre - európsku, ktorá mu umožňovala splynúť s novým okolím, a tú vlastnú, ktorú ukazoval len v kruhu svojej rodiny. Vždy keď som bol uňho na návšteve, cítil som sa ako v inom svete a kládol si otázku, či by som taký štýl života dokázal prijať natrvalo. V tomto smere som jeho mamu, ktorá sa do Japonska vydala, obdivoval.
Napriek tomu, že niektoré moje názory boli jeho zmýšľaniu vzdialené práve tak ako chuť sushi podávaného u nás v reštaurácii tomu "ich", bol som s ním rád. Yuki mal zásadnú schopnosť donútiť ma, aby som sa cítil uvoľnene. Bol nevtieravý a dobrý poslucháč. Dokázal zo mňa vytiahnuť všetky nahromadené pocity, ktoré by som inak v sebe musel dusiť, a ten tlak by ma na zbláznenie rozčuľoval.
Yuki prenikal do môjho mikrosveta čoraz viac a jediné, čomu som sa čudoval bolo, že mu to opakovane dovoľujem. Keď som rozmýšľal nad dôvodom, dospel som k záveru, že mi to neprekáža, lebo ma tým oslobodzuje.
Našu spriaznenosť si v triede rýchlo všimli, ale nepripisovali jej žiadny osobitný význam. Yukiho šarm bral každého a ja som sa viezol na vlne spoločenského úspechu spolu s ním.
Raz keď v hlúčiku rozprával vtip, zistil som, že ho nepočúvam. Uprene som mu hľadel na pery a rozmýšľal o ich dokonalosti. Bola to síce len chvíľka, on však musel mať v tele zabudované nejaké extra senzory, o ktorých som dovtedy netušil, lebo ma pristihol.
Keď som zbadal jeho šťastný úsmev, ktorým odpovedal na moju výzvu, pochopil som, že som obyčajný úbožiak. Porušil som dohodu, obsah ktorej som sám určil. Bol najvyšší čas vymotať sa z bludného kruhu.
x x x x x
Sedel som v Monikinej izbe, jedol koláč, ktorý mi z vďačnosti naservírovala jej babka, a rozmýšľal o svojom probléme.
Monike sa konečne podarilo vylákať ma k sebe pod zámienkou, že ju mám doučiť chémiu. Ten predmet ma bavil. Od prvého ročníka som mal jasno v tom, že po maturite pôjdem na farmaceutickú fakultu. Môj zámer výnimočne podporovala aj matka; nadchýnala ju myšlienka, že by som po vysokej škole robil u nej v lekárni a jej dlhoročné skúsenosti by tak nevyšli nazmar.
Asi po hodine vysvetľovania som dospel k presvedčeniu, že chemikárka má pravdu, ak jej chce dať na polroku štvorku. Moniku však jej budúce vysvedčenie netrápilo, viac ju zamestnávala moja prítomnosť.
Keď som mimovoľne cúvol pred dotykom jej rozpustených vlasov, chvíľu podráždene čarbala vzorce do zošita a potom sa ozvala: ,,Saori? Môžem sa ťa na niečo spýtať?"
,,Samozrejme," odpovedal som mysliac na chémiu.
,,Mám takú teóriu a chcem si ju overiť."
,,Ideš."
"Páči sa ti viac Yuki Takoku než ja?"
Horúčkovito som premýšľal, čo povedať. "Ako si na také niečo prišla?"
"Nie som predsa slepá. Na rozdiel od teba si ľudí všímam."
Keď som zarazene mlčal, sklonila hlavu a tlmene povedala: "Vieš, mne by to neprekážalo, aj keby si so mnou chodil."
Ostal som hotový. Nenapadlo by mi, že by sa bola ochotná deliť o niekoho, na kom jej záleží. Musela byť dosť zúfalá, ak také čosi navrhla.
Došlo mi jej ľúto. Nechcel som, aby kvôli mne stratila posledné zvyšky sebavedomia a preto som sa rozhodol ísť do rizika.
"Monika, nikdy to nebolo o tebe a o mne. Som gay a mám stáleho priateľa. Nikomu to, prosím ťa, ale nepovedz."
"Myslela som, že ty a Yuki..." vydýchla.
"Nie," odsekol som. "Budeme túto tému ešte rozvíjať?"
Tému sme už síce ďalej nerozvíjali, ale náš rozhovor bol pre mňa dôležitý, lebo mi pomohol rozhodnúť sa. Hneď v ten istý deň som poslal Filipovi esemesku, v ktorej som mu oznámil, že sa s ním už nebudem stretávať.
Neodpovedal mi na ňu a ani mi nezavolal, aby zistil dôvod. Načo aj, keď by sa nedokázal o mňa s nikým deliť.
x x x x x
Ešte nikdy som sa tak veľmi netešil do školy. Cítil som skrátka, že som vykonal správnu vec a chcel som to Yukimu povedať osobne. Jeho reakcia však bola iná, než som očakával, taká podivne zdržanlivá. Čo dočerta... Yuki sa nadýchol, aby mi čosi povedal, ale vyrušila nás Zuza.
"Saori, máme problém," oprela sa rukami o našu lavicu. "Vraj si gay, je to pravda? Podľa mňa si Monika vymýšľa, aby neprehrala stávku."
"Akú stávku?" spýtal som sa nechápavo a srdce mi bilo až kdesi v hlave.
"No, pred polrokom sa s nami stavila, že ťa zbalí, lenže akosi sa jej to nedarí a teraz všade rozpráva, že to preto, lebo si teplý."
Fľochol som smerom k zvyšku otaku klubu, ktorý nás napäto (na čele s vyzývavo sa usmievajúcou Monikou) pozoroval. Cítil som, ako blednem. Yuki však situáciu s prehľadom vyriešil. So širokým úsmevom (ktorý si nasadzoval vždy, keď chcel zakryť svoje skutočné pocity) presvedčivo povedal: "Saori nie je gay. Vedel by som to."
"Vďaka," povedala Zuzana spokojne a víťazoslávne odpochodovala späť k otaku fanúšičkám.
"Prečo si klamal?" spýtal som sa Yukiho. Ešte som nezažil, aby porušil niektorú zo svojich zásad.
"Monika si nezaslúžila vyhrať," odvetil.
Chcel som mu priateľsky položiť ruku na ramená, ale jeho gesto ma včas zastavilo. Hovorilo: Nerob to. Nechápal som.
"Sumimasen (Veľmi sa ospravedlňujem), chcel som ti to povedať," vysvetľoval so sklopenými očami. "Firma môjho otca zasa preložila. Od budúceho týždňa začne pracovať v Berlíne. My sa sťahujeme za ním. Mama mi už vraj našla anglické gymnázium. Maturovať budem tam."
Tak toto bol koniec môjho sna... Vzťahy na diaľku nefungujú. Vedel som síce, že raz by sme sa aj tak rozišli, dúfal som však, že sa tak stane až po maturite, prípadne aj neskôr, podľa toho, ako dlho sa rozhodnú Yukiho rodičia zostať na Slovensku. Oni sa však nerozhodli, rozhodla za nich firma, ktorá ich živila. S tým sa nedalo nič urobiť, poznal som to z vlastnej skúsenosti. Aj moja matka podriaďovala život našej rodiny chodu svojej lekárne.
Posledné dni pred Yukiho odchodom sme mali skazené narážkami spolužiakov a ich významnými úškľabkami.
Všetko však malo byť ešte horšie.
"Samuel!" zavolala ma matka do kuchyne, kde krájala chlieb na večeru. Tomuto mechanickému úkonu venovala viac pozornosti než zvyčajne. Hneď som vytušil, že sa čosi stalo. "Vieš mi, prosím, vysvetliť tie reči, čo sa okolo teba šíria? Dnes prišla tvoja sestra zvonku a plakala, či zomrieš na vírus, keď si na chlapcov."
Zhrozil som sa. Ak by mame nejaká zákazníčka niečo vytárala v lekárni, to by som ešte chápal, ale na takéto čosi som nebol pripravený. Vždy som mal sestru rád, bola úprimná a ešte tak milo detská. Nemali právo zatiahnuť ju do môjho problému!
"Nie sú to len reči," zamumlal som a čakal na ďalší z matkiných záchvatov zúrivosti.
Žiadny sa však na moje prekvapenie nekonal. Predsa len sme v ten večer riešili zásadnejšiu tému než boli moje čisté ponožky alebo ďalšia zbytočná trojka z biológie.
x x x x x
V pondelok zostala stolička vedľa mňa v lavici prázdna. Znovu som si mohol na ňu vykladať nohy.
Monika ma nevedela vystáť a vyhýbala sa mi. Mama sa na mňa hnevala, lebo som pred ňou zatajil dôležitú vec a teraz potrebovala tento môj prejav nedôvery voči jej osobe rozchodiť (poznanie, že som gay zvládala oveľa lepšie). Bolo tiež zrejmé, že môj vzťah s Filipom nedám dohromady (okamžite zrušil hovor, keď som sa mu pokúšal dovolať).
V škole ma nič nebavilo. Jediné čo som chcel, bolo zmaturovať a rýchlo zmiznúť na vysokú školu. Tam, v novom kolektíve, by som mohol začať znovu. Do maturít však chýbali tri mesiace.
Keď som sa cez veľkú prestávku nudil na školskom dvore, zbadal som Nemtavého. Bolo ešte chladno, on sa však potil na celom tele od toho, ako sa snažil hodiť loptu do basketbalového koša.
Podišiel som k nemu nedbanlivo s rukami vo vreckách: "Tak čo, veľmi ti to nejde."
Zadychčaný chytil loptu do oboch rúk, aby mu neodskákala a hodnotiaco si ma premeral: "Ahoj, to si ty? Takmer som ťa bez tých tvojich modrých vlasov nespoznal... Otaku baby budú nešťastné," dodal a znovu sa rozbehol smerom ku košu.
Lopta sa odrazila od dosky a ja som ju chytil. "Ak by si chcel, mohol by som ti ukázať niekoľko trikov," poznamenal som mieriac na kôš. "Telocvikárka by od radosti nad tvojím pokrokom zamdlela."
"To by si fakt pre mňa urobil!?" zažiaril, vzápätí sa však zháčil. "Ale...," poškrabal sa roztržito na brade, "nehovoríš to len preto, lebo som, ehm, tvoj typ, že nie?"
Hodil som loptu. Dzunkla o dosku a poslušne preletela cez sieť. "Nie," usmial som sa a čudoval som sa, že ma jeho otázka nevyviedla z miery.
"Tak dohodnuté, ideme na to," plesol si spokojne do rúk. "Prihraj!"
Hodil som mu loptu a v duchu som sa snažil spomenúť, ako sa vlastne volá. Spolu s ostatnými spolužiakmi som ho totiž nikdy nevolal inak než Nemtavý.
Tak po dlhej dobe pridávam do tejto rubriky ucelenú poviedku. Dokončenie Hlasu srdca je ešte v nedohľadne, ale dúfam, že ma za to nestiahnete z kože. J

Úplne nahý 1/2

20. března 2010 v 8:34 | Amane
,,Samuel, vypočítaj, prosím, príklad B." Matikárka víťazoslávne zaťukala kriedou - robila to vždy, keď niekoho prichytila nesústredeného.
Váhavo som podišiel k tabuli a s vypätím všetkých síl príklad vypočítal. Profesorka súhlasne prikývla a poslala ma sadnúť si. Bol som úprimne rád, že mi nedala vyrátať aj príklad C - ďalší jej zlozvyk uplatňovaný voči tým, ktorí spali na jej nezáživných hodinách.
O minútu zazvoní na prestávku. Moja duša zajasala. Tri, dva, jedna... cŕŕŕn!
Všetci ako na povel zaklapli učebnice. Matikárka zakričala zadanie domácej úlohy, ktoré si poznačili len bifľoši, kým my, ostatní, sme sa hrnuli na chodbu.
Kliesnil som si cestu davom bielo-sivých uniforiem do učebne slovenského jazyka. Slovenčina nebola mojím obľúbeným predmetom. Učila ju naša triedna. Mala štyridsať, pohľad šialenca a nosila kostýmčeky kobercoidného vzhľadu. Hneď ako k nám na začiatku školského roka nastúpila, vedel som, že ju nebudem mať rád.
Spolužiaci ma prezývajú Saori Kicuwa, lebo som z presvedčenia Japonec. Nie je to však jediný dôvod, pre ktorý ma považujú za akúsi raritu, ku ktorej treba pristupovať opatrne. Som totiž samotár a individualista.
Aby som im túto skutočnosť pripomínal, zafarbil som si vlasy na modro. Tým som sa aspoň opticky vyčlenil z uniformovaného zástupu, začali sa však o mňa zaujímať triedne otaku fanúšičky. "Ach, Saori," vzdychali, "vyzeráš teraz presne ako Alto z Macross frontier!"
Nech ich čert vezme! Všimli si ma len preto, lebo som sa podobal ich vytúženému animovanému idolu. Ďakujem, o také niečo nestojím. Svoju úlohu autsajdra som mal rád a náležite som si ju pestoval.
Dnešný príchod slovenčinárky do učebne výnimočne vyvolal ohlas, lebo spolu s ňou vošiel nový jedinec.
Pozorne som si ho premeral. Bol trochu nižší než ja, mal detskú tvár a krátke čierne vlasy.
,,Toto je váš nový spolužiak, Yuki Takoku," referovala triedna a všetci sa na mňa významne pozreli. "Bude zaujímavé sledovať, či si rodený Japonec, ktorého mama je Slovenka žijúca v Tokiu, poradí s gramatikou lepšie, než tí z vás, čo si pol roka pred maturitou nevedia zapamätať rozdiel medzi vzorom pekný a cudzí."
Fakticky bola protivná, ale vzory prídavných mien pekný a cudzí prišelcovi dokonale pristali. Postrehli to aj otaku fanúšičky a nadšene sa vrteli v laviciach.
Rodený Japonec sa pred tým, než sa na triednej pokyn pobral sadnúť, zdvorilo svojej novej profesorke uklonil. To v triede vyvolalo ďalšiu vlnu vzrušenia. Bolo mi jasné, že Yuki Takoku si v tom okamihu získal jej srdce (ktoré, podľa mňa, nemala) a bol na najlepšej ceste stať sa hviezdou školy, prípadne zresetovať moju úlohu triedneho exota.
Ihneď som voči nemu zaujal obranný postoj, ale aj tak si ku mne prisadol. Logické, v celej triede bola voľná stolička len pri mne. Dofrasa, tak rád som si na ňu vykladal nohy.
Po vyučovaní som sa ponáhľal domov. Chcel som sa vyhnúť Monike prahnúcej po informáciách, ktoré by posunula zvyšku otaku klubu. Ju však nezastavili ani dvere trolejbusu, ktoré jej privreli školský batoh, keď na poslednú chvíľu za mnou naskočila. Aj tak sa nič nedozvedela, lebo som sa s mojím spolusediacim o ničom nerozprával.
Nálada sa mi zlepšila až keď mi v noci zazvonil mobil. Snažil som sa v tme nahmatať svietiaci telefón skôr, než by Koda Kumi a jej pesnička Candy zobudila v byte ostatných.
,,Filip! To už si späť?" šepkal som nadšene do slúchadla.
,,Hej, a mali by sme sa preto stretnúť! Čo takto zajtra, okolo druhej? Vtedy u vás ešte nik nie je doma, dobre si pamätám?"
Dobre si pamätá, matka zatvára lekáreň o šiestej a sestra je v školskom klube do pol štvrtej, to je železná istota.
"Hai (Áno), dohodnuté."
,,Dobre," rozlúčil sa a zložil.
Hneď som dostal novú chuť do života. Štvrťročná písomka z biológie a Yuki Takoku sa mi už nezdali byť neprekonateľnými problémami.
x x x x x
Keď som ráno vošiel do učebne biológie, Yuki Takoku už tam bol a samozrejme sedel v mojej súkromnej lavici. Taká drzosť! Bol som zvyknutý sedávať sám a tak to aj malo zostať.
Odhodlane som k nemu zamieril, aby som ho z lavice vyšmaril. On sa však uklonil a priateľsky sa usmial.
,,Ohaió (Dobrý deň). Včera si nemal dosť času na to, aby som sa ti poriadne predstavil," povedal váhavou slovenčinou. "Som Yuki Takoku. V preklade by to mohlo znamenať zasnežená cudzia zem."
Tak toto ma dostalo. Okamžite som zabudol na svoj plán poslať ho jednosmerne späť do Tokia. Naopak, rozhodol som sa ukázať mu, že aj osoba žijúca na Slovensku vie, čo sa podľa japonských zvyklostí považuje za spoločensky slušnú odpoveď. Nadýchol som sa a tiež som sa uklonil: "Mňa spolužiaci volajú Saori Kicuwa, lebo neznášam svoje skutočné meno. Znamená to ľadová líška."
Moja kostrbatá japončina, ktorá bola výsledkom dvojročného nadšeneckého samoštúdia, ho úprimne potešila. ,,Hm, to je pekné meno," poznamenal a zoširoka sa zazubil.
V duchu som sa zarazil. Na môj vkus sa vyjadroval až priveľmi žensky.
Nová myšlienka ma zaujala. Napokon, určité príznaky tu boli. Bavil sa hlavne s dievčatami, ktoré ho nadšene obliehali, pokukoval po jednom z mojich spolužiakov - mimochodom, podľa mňa bol šeredný - a niektoré tie jeho pohyby...
Cez obed som si v jedálni vypočul kúsok dievčenského rozhovoru. Baby sa jednomyseľne zhodli na tom, že Yuki Takoku je dokonalý.
Zo školy som odchádzal ešte otrávenejší než deň predtým, navyše obkolesený otaku fanúšičkami.
"Videli ste horor Uzumaki?" zvolala jedna z nich. Zbystril som pozornosť, pretože horory mám rád.
"Áno, videla. Bolo to úplne nechutné. Týždeň som z toho nespala!", kontrovala druhá.
"Týždeň?! Ja som mala nočné mory ešte mesiac!" triumfovala Zuza, ich šéfka.
Keď zbadali Yukiho, ktorý sa práve chystal prejsť cez cestu, zborovo mu zamávali. Kamarátsky im zakýval a oni z toho zostali úplne namäkko.
Zrazu sa zo zákruty vyrútilo auto.
"Pozor!" zakričal som, čo ho prinútilo obzrieť sa.
Neváhal som ani sekundu. Priskočil som k nemu a strhol ho späť. Auto prešlo popri nás a pokračovalo ďalej bez toho, aby spomalilo.
"Všetko v poriadku?" spýtal som sa.
Yuki prikývol a vďačne sa dotkol mojej ruky. Pokožku dlane mal neuveriteľne jemnú, ten Japonec so slovenskými koreňmi zrejme ešte nikdy fyzicky nepracoval.
"Saori, je hrdina!" zahučali otaku fanúšičky.
"Uf, ste celí?" dobehla nás prehliadnuť Monika a so svojím typickým temperamentom pohrozila päsťou vzďaľujúcemu sa terénnemu autu s ešpézetkou končiacou na dve nuly: "Darebák, bodaj by ti zobrali vodičák!"
Ja som sa pobral k zastávke nechávajúc Yukiho Takoku napospas otaku fanúšičkám, lebo som mal pocit, že Monikin prehnaný záujem o moju osobu už neznesiem. Práve prišiel trolejbus a tak som naň nastúpil. Našťastie to bol ten správny.
Len čo som prišiel domov, zazvonil zvonček. Ako som predpokladal, bol to Filip. Keď som ho vpustil do činžiaku, takmer svetelnou rýchlosťou sa objavil pri dverách.
Filip mal dvadsaťštyri rokov, bol blondiak a do neba volajúci roker.
"Ako bolo v Londýne? Musíš mi rozprávať," viedol som ho nadšene do obývacej izby.
,,V novembri hlavne mokro. Ak ťa zaujíma Big Ben, kráľovský palác a dvojpodlažné autobusy, sú mi ukradnuté. Ja som tam šiel robiť muziku. Jediné čo si pamätám, sú steny toho treťotriedneho baru, kde sme vystupovali, a výraz majiteľovej tváre, ktorý zjavne nepochopil moju hudbu. Ja ale inú hrať neviem a ani nechcem, chápeš ma predsa. Tak sme sa s chalanmi zabalili skôr, ako som mu to tam porozbíjal. Hm, letenky nás stáli viac, než sme zarobili. A ty čo?" opýtal sa hádžuc si nedbanlivo do úst solené arašidy, ktorým nikdy nedokázal odolať.
"Nič výnimočné. Akurát včera k nám prišiel nový žiak. Yuki Takoku."
"Áále pozrime sa, tak to budeš mať s kým precvičovať tú tvoju japončinu! Je to Japonec, no nie?"
Neviem prečo, ale zrazu som pocítil potrebu vyviesť ho z tej jeho kúlovosti, ktorú som na ňom inak vždy obdivoval.
"Je to gay," poznamenal som akoby mimochodom.
To zabralo. Ruka plná arašidov sa zastavila v polceste. "Vážne? Si si istý?"
"Nie, ale dokážem to vycítiť. Mimochodom, dnes ho takmer zrazilo auto. Zachránil som ho."
"Si ešte väčší dobrodruh než ja," poznamenal Filip uznanlivo a ďalšia hrsť arašidov skončila v jeho ústach. "Dúfam, že ma neplánuješ s ním podvádzať?" spýtal sa.
"Samozrejme, že nie," uistil som ho rýchlo.
Filip bol žiarlivec a mohol si vyberať. Okrem toho také niečo by v triede rýchlo prasklo. To som si nemohol dovoliť, lebo moja matka sa mi v určitých veciach zdala byť konzervatívna.
x x x x x
,,Včera som sa ti nestihol poďakovať. Teraz to môžem napraviť," povedal Yuki Takoku.
Keď som sa k nemu otočil, zdesil som sa. V ruke držal malú bonboniéru v tvare srdca!
,,To nič nebolo. Nemusíš mi ďakovať vecne. Stačí slovne," drmolil som a cítil ako mi na čelo stúpa pot.
,,Slovné poďakovanie nie je pre mňa dostatočné. Prijímaš?" uklonil sa a položil bonboniéru predo mňa na lavicu.
,,Dobre," zavrčal som a rýchlo hodil bonboniéru do tašky. Snáď si nikto nič nevšimol...
,,Máš ICQ?" zaujímal sa.
,,Nie, nemám," zaklamal som. Dalo by sa povedať, že mi bolo nanič, lebo Filip radšej telefonoval ako písal.
,,A dáš mi aspoň číslo na mobil?"
Dofrasa, dofrasa! Nemôžem sa predsa vyhovoriť, že telefón nemám, keď mi leží na lavici. O čo mu, dopekla, ide?
,,Tu je moje," posunul mi papierik, na ktorom bolo v rohu nakreslené srdiečko. "Ak by si ho nemal už kam uložiť."
To, samozrejme, nebol prípad pamäte môjho mobilu. Svoj súkromný svet som mal ohraničený len na niekoľko nevyhnutných čísel. Unavene som si povzdychol a aby som sa ho zbavil, strčil som si papierik do vrecka nohavíc.
Poslednú hodinu sme mali telocvik. Hrali sme vybíjanú a profesorka ma určila za kapitána.
Yuki Takoku sa tváril, že neexistuje, ale veľmi dobre som vedel, ako veľmi chce byť u mňa v družstve. Povyberali sa ľudia, až zostal len Yuki, ktorý bol ako hráč pre všetkých neznámy, a Nemtavý. Bez váhania som si vybral Nemtavého. Nakoniec sme prehrali, pretože sa ukázalo, že Yuki Takoku je schopný športovec.
Telocvikárka odpískala koniec hodiny.
"Všetci do spŕch!" zavelila.
Nechcel som stretnúť Yukiho v šatni a tak som bol v sprche tak dlho, ako sa len dalo. Nakoniec som to vzdal a vypol vodu. Keď som prichádzal ku skrinkám, do pol pása nahý Yuki Takoku tam ešte stál a zúrivo si šúchal uterákom mokré vlasy.
Keď si ma všimol, prestal. Uprene na mňa hľadel a zhlboka dýchal. Svetlo žiarovky sa mäkko odrážalo na jeho matnej pokožke.
,,Čonto matte! (Počkaj chvíľu!)" povedal sprisahanecky.
Našťastie, do šatne vošiel Nemtavý a neviditeľné spojenie medzi nami sa pretrhlo. Za to som bol nič netušiacemu spolužiakovi, ktorý si nadávajúc vytriasal vodu z ucha, nesmierne vďačný.

7. Pomoc

14. března 2010 v 21:10 | Amane
,,Nejde mi do hlavy pán Potter, ako je možné, že sa to nedokážete naučiť,´´ povedal mrazivo King na hodine Obrany.
Harry sedel na mieste a scvrkával sa pod profesorovým pohľadom. Väčšinou mával takýto pocit len pri Snapeovi, ale v duchu musel uznať, že King bol presvedčivejší.
,,Tiež tomu nechápem, pán profesor,´´ zahundral podráždene.
,,Nebuďte drzí Potter,´´ zavrčal King a zagánil na Harryho. Mladík mu pohľad vrátil.
,,Máte trest Potter! Dnes o siedmej u mňa v pracovni. Na mňa tu gániť nikto nebude,´´ zajačal King a odplával ku katedre. Všetcia sa ľútostivo pozreli na Harryho a Seamus ukázal profesorovmu chrbtu prostredník.
Harry bol jediný, kto ešte stále nedokázal zvládnuť neverbálne zaklínadlá. Teda, ak do toho nerátal Nevilla.
,,Harry, keby si minulý rok poctivo pracoval na oklumencii so Snapeom, nemal by si takéto problémy,´´ povedala Hermiona po hodine.
,,Ty si mával hodiny oklumencie so Snapeom?´´ spýtala sa Slene prekvapene. ,,Prečo si nič nepovedal?´´
,,Kto vie prečo,´´ zašomral Ron a Harry naňho zagánil.
,,Hej mal som. Hermiona, veľmi dobre vieš, že bolo nemožné sa to pri ňom naučiť.´´
,,Harry nezačínaj zase tie svoje scestné teórie o tom, že sa Snape snažil sprístupniť tvoju myseľ Voldemortovi,´´ odbila ho Hermiona. Selene sa podozrievavo zamračila. Harryho zamrzelo, že to počula.
,,Fajn, tak čo navrhuješ, aby som urobil?´´ spýtal sa Harry kamarátky.
,,Skúsim ťa to naučiť,´´ povedala rozhodne a Selene s Ronom sa začali uškŕňať. Obaja považovali za nemožné, to Harryho naučiť.
,,A vy sa čo smejete,´´ zavrčal na nich Harry podráždene.
,,Však to poznáš. ´Vyčisti si myseľ.´ Nehovoril ti to náhodou minulí rok?´´ smiala sa Selene.
Keď si spravili domáce úlohy, Hermiona sa rozhodla, že je ten praví čas začať s výukou.
,,Ale nezabudni, že mám byť o siedmej u Kinga,´´ pripomenul jej nervózne.
,,Neboj sa stihneš to,´´ ubezpečovala ho. ,,Teraz si sadni oproti mne.´´
Sedeli na zemi oproti sebe a dívali sa navzájom do očí.
,,Teraz zavri oči a skús na nič nemyslieť,´´ povedala a on tak urobil. Zavrel síce oči, ale ukľudniť myseľ nedokázal. Stále na niečo musel myslieť a bohužiaľ, sa jeho myšlienky sústredili hlavne na Selene.
,,Hermiona, nedá sa to,´´ zavrčal a otvoril oči.
,,Vždy som pohorel hlavne na tom, že som si nevedel vyprázdniť myseľ. Nedokázal som sa sústrediť,´´ povedal porazene a pozeral všade inde len nie na Hermionu.
,,Musíš to skúšať stále. Tvoj mozog ešte nechápe, čo po ňom chceš. Musíš na to proste prísť sám. Navrhujem, aby si cvičil každý večer pred spaním, ako ti Snape vždy hovoril.´´
Harryho niečo napadlo.
,,Nemohla by si ma to ty učiť?´´ obrátil sa na Selene a Ron prevrátil očami. Čiernovlasá sa smutne usmiala.
,,Netuším, ako by som ťa to mohla naučiť. Ja si proste viem uzavrieť myseľ bez rozmýšľania.´´
Harry len kývol a otočil sa späť k Hermione, ktorá ho znovu nútila si uzavrieť myseľ. A keby mu Ron nepripomenul, že má ísť za Kingom, aj by na to zabudol.
Celý zadýchaný, s taškou cez rameno, dobehol asi päť minút pred Kingovu pracovňu a zaklopal.
,,Idete neskoro,´´ vyštekol naňho profesor na uvítanie.
,,Prepáčte, musel som si robiť úlohy.´´
,,No čo už. Sadnite si tam a začnite pracovať. Budete opravovať písomky prvákov.´´
Harry si sadol za malí stolík a pritiahol si kopu písomiek. Nezdali sa mu veľmi ťažké, ale prváci sa na ne zjavne neučili a tak buď len škrtal, alebo dopisoval.
Asi po dvoch hodinách dokončil posledný list a odovzdal ich Kingovi. Ten mu len kývol a poslal ho preč. Keď vyhádzal z dverí, tak si pomyslel, že nemal tak zlý trest.
Teraz sa mohol plne venovať svojmu problému s neverbálnymi zaklínadlami. Vedel, že Hermiona ho to nenaučí, ani keby sa na hlavu postavila. Potreboval niekoho iného.
Zastal uprostred chodby a rozmýšľal. Nakoniec si rezignovane vzdychol a zamieril rovno k žalárom.
Zostupoval do podzemia v úplnom tichu. Pomaly sa došuchtal až ku kabinetu profesora Elixírov a zastal. Zhlboka sa nadýchol a zaklopal. Chvíľu bolo ticho a zrazu sa dvere otvorili.
,,Čo...´´ začal Snape ale nedokončil. Šokovane civel na Harryho a on naňho. Staršieho muža zjavne prekvapilo, že o deviatej večer mu Harry klope na dvere. Nakoniec, Harry bol tiež prekvapený sám sebou.
,,Potter, nepamätám si, že by som vám dal trest,´´ povedal Snape hneď, ako sa spamätal zo šoku.
,,Nedal, ale mám jednu prosbu. Vlastne vás chcem poprosiť i pomoc.´´
Ak bol Snape prekvapený predtým, tak teraz sa nachádzal na hranici infarktu.
,,Asi som zle počul. Vy chcete, aby som vám pomohol?´´ overoval profesor.
,,Dobre ste počuli. Viete, nejdú mi neverbálne zaklínadlá a potrebujem niekoho, kto by ma naučil si uzavrieť myseľ.´´
,,A čo vševediaca slečna Grangerová?´´
,,Snažila sa, ale nešlo to. Tiež som sa pýtal Selene, ale odmietla,´´ povedal Harry a pri Seleninom mene sa mierne začervenal. Neisto pozrel na Snapea.
,,No a potom mi napadlo, že by som sa spýtal vás a pravdu povediac, ste moja posledná nádej. Teda, pokiaľ sa nerozhodnem dať roztrhať profesorom Kingom, ak mi rozumiete.´´
Snape naňho hľadel a Harryho malá dušička sa začala scvrkávať ešte viac. Zabije ma, napadlo mu.
,,Viete, celkom s profesorom Kingom, aj keď ho nemám rád, súhlasím. Nie ste nič iné, než lenivec, Potter.´´
Harryho zachvátilo hotové zúfalstvo. Hodil sa pred Snapeom na kolená a prosebne vzopäľ ruky.
,,Na kolenách vás žiadam, pomôžte!´´ zvolal Harry a zúfalo hľadel profesorovi do očí. Snape naňho šokovane pozeral a dlho sa nezmohol na slovo. Toto od mladého Chrabromilčana nečakal. Ale predsa len Chrabromilčanove správanie dojalo chladné srdce profesorovo.
,,A budete to ulievať, ako minulí rok?´´ spýtal sa Snape odrazu. Harry prekvapene zažmurkal očami. Snape sa rozhodol mu s tým pomôcť? Neudrel sa cestou do žalárov do hlavy?
,,N-nie,´´ vykoktal zo seba prekvapene. Snape kývol.
,,Od dnes si každú noc pred spaním, budete vyprázdňovať myseľ, teda sa o to budete pokúšať a uvidím sa budúci týždeň v pondelok o ôsmej v mojej pracovni. Je vám to jasné, Potter?´´
,,Áno, pane,´´ odpovedal Harry. Snape sa už otočil, keď Harry ešte dodal: ,,Ďakujem pane, že ste ochotný ma to naučiť.´´
,,Máte za čo,´´ zahundral Snape a zavrel dvere.
Harry tam ešte chvíľu kľačal, ale nakoniec vstal a zamieril do klubovne. Nemohol uveriť, že sa mu podarilo presvedčiť Snapea, aby ho naučil neverbálne zaklínadlá. Bol to hotový zázrak.

V tejto kapitole nič prevratné ale viac som nestihla tak som to dala do takejto krátkej kapitoly. Ďalšia ale bude určite akčnejšia:)

Vždy je tu nádej - druhá ária

9. března 2010 v 21:27 | Amane
Žáner: sci-fi
Hlavná postava: Severus Snape

,,Kde to som?´´ spýtala sa Lily Potterová šeptom. Lekár, ktorí sa nad ňou nakláňal ju chlácholivo pohladil po vlhkých vlasoch.
,,Ste v Ústave zmrazovania. Pamätáte si niečo?´´
Lily pomaly prikývla.
,,Sestra, prineste niake oblečenie, nech sa pani Potterová trochu zohreje,´´ obrátil sa lekár na ženu vedľa seba a tá niekam odbehla.
Lekár pomohol Lily sa posadiť. Bola ešte trochu mimo a tak si neuvedomovala, že je úplne nahá.
,,Pani Potterová, viete, ako sa voláte?´´ spýtal sa lekár.
,,Lily Potterová.´´
,,Dobre,´´ povedal lekár sám sebe a obrátil sa na kolegov. ,,Teraz ma prosím nechajte s pani Potterovou o samote,´´ prikázal a všetci prítomný sa poslušne vytratili z miestnosti. Lily sa za nimi obzrela a neprítomne si objala plecia.
,,Nebojte sa. O chvíľu vám donesú oblečenie. Teraz mi povedzte, čo si pamätáte zo svojho života.´´
Lily mu venovala letmí pohľad a zadívala sa do zeme.
,,Rodená som ako Evansová a mám staršiu sestru Petuniu. Chodila som od svojich jedenástich rokov na Rokfortskú čarodejnícku školu a vydala som sa za Jamesa Pottera. Mám syna Harryho...´´ Lily sa zrazu rozšírili oči strachom.
,,K-kde je Harry?´´ zašepkala.
Lekára na toto upozornili už pred dvadsiatimi rokmi. Ten muž, čo ju sem doniesol, povedal, aby ju vyliečili a keď bude všetkému koniec, nech len pošlú na túto adresu ( ako to hovoril vtisol lekárovi lístoček do ruky aj s hrubou obálkou) a na účet im budú poslané peniaze.
Náš lekár si vtedy ako jediný ten list prečítal. Bolo mu oznámené, že žena, ktorú majú vyliečiť, je čarodejnica a nikto sa nesmie dozvedieť, že je u nich. Tiež mu bolo oznámené, že celá jej rodina je pravdepodobne vyvraždená. Na túto povinnosť sa lekár tešil najmenej. Nechcelo sa mu pacientke hovoriť, že je na svete sama.
Ďalej zo začiatku listu nechápal, prečo, keď je vraj čarodejnica, ju nemôžu vyliečiť jej ľudia, ale nakoniec mu bolo vysvetlené, že keby sa tak stalo, táto žena by mohla byť v smrteľnom nebezpečenstve. Tomu už lekár chápal. Preto sa celých dvadsať rokov snažil utajiť pred všetkými, okrem jeho spolupracovníkov, že je žena tu. Preto dal presadiť zákon o dôvernosti informácii o počte pacientov ústavu. Našťastie bol zákon prijatý.
,,Kde je môj synček?´´ vyzvedala, teraz už plačlivo. Lekár si smutne vzdychol.
,,Pani Potterová, je mi to veľmi ľúto, ale...´´
Žena odrazu zoskočila z kvádra a vybehla z miestnosti. Počul ako stále opakovala jednu a tú istú vetu: ,,Kde je môj syn?´´
Muž sa okamžite za ňou rozbehol. Nesmela vyjsť z budovy dovtedy, kým ju plne nezoznámi so situáciou.
Vybehol za ňou z miestnosti a videl, ako mu mizne za rohom. Rozbehol sa za ňou. Žena bežala chodbami a zjavne si neuvedomovala, čo sa deje. Lekári, ktorí stáli na chodbách na ňu vyjavene pozerali.
,,Nenechajte ju ujsť!´´ zakričal náš lekár, pretože nič lepšie ho nenapadlo.
Niaky praktikant sa na ňu vrhol, ale Lily sa mu šikovne vykrútila z rúk a bežala ďalej. Obaja muži sa za ňou pustili a kričali na ostatných, aby ju chytili.
Ďalší lekár ju chytil za ruku, ale Lily ho kopla do holene a pokračovala v behu. Vyhýbala sa lekárom a bežala všade tam, kde sa jej uvoľnilo miesto.
,,Beží smerom k východu! Nesmiete ju pustiť!´´ kričal lekár. Chránil túto ženu dvadsať rokov. Nedovolí, aby jeho dlhodobá námaha vyletela oknom.
Lily zbehla po schodoch s lekármi za pätami a namierila si to priamo cez recepciu.
,,Luis, zamkni dvere!´´ zakričal praktikant na vrátnika. Ten stlačením gombíka na pulte vzduchotesne uzavrel budovu.
Lily však prebehla okolo neho a lekári zastali. Vedeli, že sa cez nepriestrelné sklo nedostane. Ó ako veľmi sa mýlili!
Žena bežala po šmykľavých kachličkách a pred sebou mala len pár metrov a hrubú tabuľu skla. KRACH! Sklo sa rozletelo asi meter pred ňou na tisíc kúskov a drobné úlomky sa jej vyhli. Cestu mala voľnú. Lekári len v úžase ostali stáť. Ako prví sa prebral Lilyin lekár.
,,Za mnou! Nesmie zdrhnúť!´´ zreval a všetci vybehli za ňou z budovy.

Hneď ako sa Lily dostala na ulicu, uvedomila si, že niečo nie je v poriadku. Doteraz jej po rozume behal jediný cieľ: Nájsť Harryho.
Teraz si však začala uvedomovať svoje okolie a rýchlo sa poobzerala. Okolo nej sa týčili vysoké mrakodrapy, vo vzduchu a na zemi lietali autá a na uliciach bolo plno ľudí. Zrazu za sebou začula výkrik a tak sa obzrela.
Bežali za ňou lekári a pripomínali jej splašené biele kone. Dostala strach, že ju tie kone rozdupú. Urobila tú najprirodzenejšiu vec. Rozbehla sa hore ulicou.
Odstrkovala ľudí z cesty a tí jej buď nadávali, alebo udivene na ňu hľadeli. Lily bola totižto stále nahá. Ale nevšímala si to a statočne si to razila davom. Musela ujsť prenasledovateľom.
Lily zabočila do tichšej uličky v nádeji, že ju nechytia. Zmýlila sa. Lekári v bielych plášťoch zabočili ako jeden do tej istej uličky ako ona. Bežala však neúnavne ďalej, keď si všimla muža pred sebou. Nestihla spomaliť a vrazila doňho.
,,Dávajte pozor ženská!´´ zavrčal. Ona naňho rýchlo pozrela s úmyslom sa ospravedlniť, ale bola tak dezorientovaná, že nič nepovedala a len bežala ďalej.
Ulička bola veľmi dlhá a plná zákrut. Každopádne v nej už nebolo ani živej duše. Lily už začala pociťovať únavu a adrenalín jej začal klesať, keď ju niekto chytil a stiahol na bok.

Severus ešte chvíľu stál na mieste a sledoval zmenšujúcu sa Potterovu siluetu. Znechutene potriasol hlavou a vykročil opačným smerom.
Svet sa musel definitívne zblázniť. Práve ma požiadal o pomoc Harry Potter, pomyslel si pobavene a siahol do vrecka. Nahmatal v ňom mešec s galeónmi. Buck mal pravdu. Teraz si môže dovoliť dlhú dovolenku, ale až vtedy, keď Potterovi pomôže zabiť Voldemorta.
Pche! Keď mu s tým pomôže, je veľmi vysoká šanca, že pri tom pokuse zomrie a tú odmenu si neužije. No, stále lepšie umrieť v boji, než na niaku trápnu nekromantickú kliatbu. Samozrejme, môže tú prácu odmietnuť, však peniaze by mu zostali a on by si mohol pred smrťou užiť život. Ale tiež to bola otázka hrdosti a cti. Už dal slovo a on ho málokedy poruší. Nuž, zásadový ľudia si dlho nepožijú.
S takýmito myšlienkami sa vracal nočným mestom domou. Ľudí bolo dnes večer v meste dosť. Väčšinou masu tvorili úradníci, zamilované páriky alebo prostitútky. Dve sa doňho chceli zavesiť, ale nepekne na ne pozrel a rozmysleli si to. Dokonca sa mu zdalo, že zazrel svoju známu s orientálnou čelenkou zo včera.
Ľudí už mal plné zuby a tak, keď sa dostal do známejšej časti mesta, zabočil do zašitejšej uličky. Bola dlhá a kľukatá a na konci sa rozdvojovala, ale ako sa zdalo, nikto tam nebol. Konečne doňho nikto nestrkal a nemusel sa báť vreckových zlodejov. V tejto časti mesta boli zvlášť rozšírený a poväčšine išlo o deti prostitútok.
Pokojne si kráčal, keď začul za sebou rýchle kroky a zrazu doňho niekto vrazil.
,,Dávajte pozor ženská!´´ zavrčal a pozrel sa na ženu v náručí.
Žena s červenými vlasmi zdvihla hlavu a zadívala sa naňho prenikavo zelenými očami. Severusovo srdce vynechalo jeden úder. To predsa nebolo možné! Tá žena vyzerá presne ako...
Ryšavá sa mu vytrhla a bežala ďalej. Okolo neho ako stádo rozzúrených slonov prebehli lekári v bielych plášťoch.
Severus tam ešte chvíľu stál a nakoniec sa zvrtol smerom, ktorým bežala ryšavá a jej prenasledovatelia. Poznal túto uličku veľmi dobre a tak vedel, kadiaľ pobežia.
Rýchlo sa pretiahol úzkou štrbinou medzi budovami a ponáhľal sa priamejšou cestou. Ulica, po ktorej ryšavá bežala, sa oblúkovito stáčala a koniec uličky, po ktorej išiel Severus končila kúsok pred rozdvojením tej prvej. Jeho cesta bola kratšia a keď prišiel na jej koniec, stúpol si do tmavého výklenku a čakal.
V diaľke sa ozval hluk a tak mu stačilo len natiahnuť ruku, a keď ryšavá bežala okolo, tak ju chytil za predlaktie a stiahol k sebe. Pritlačil ju k studenej stene za sebou a zakryl ju vlastným telom. Lekári s krikom prebehli okolo bez toho, aby si všimli niečo podozrivé.
Na konci ulice zastali.
,,Ach nie, ono sa to rozchádza! Ako máme teraz vedieť, kade bežala?´´
,,Neskuč Gibbons! Rozdelíme sa. Vy idete doľava a mi doprava. Vpred!´´
Skupinka sa rozdelila a nastalo ticho.
Severus ešte chvíľu počkal a nakoniec vystúpil z výklenku. Žena ho nasledovala a tak si ju mohol pozornejšie obzrieť.
Až teraz si všimol, že je nahá a tak sa so začervenaním odvrátil. Inak vyzerala presne ako Lily. Dlhé červené vlasy ( teraz takmer do pása ), jasne zelené oči a štíhla atletická postava. Vyzerala takmer rovnako, ako keď ju videl naposledy.
A ona tam pred ním stála nahá a snažila sa pozakrývať. Nakoniec sa mu jej uľútostilo a hodil jej svoj kabát. Chytila ho a hneď si ho obliekla. Neskoro si uvedomil, že tam má peniaze od Pottera. Nuž, ale ona ich bude skôr potrebovať.
,,Vezmi si kabát a zmizni,´´ precedil cez zuby a vykročil od nej, keď ho chytila za rukáv.
,,Ja viem kto si. Ty si môj kamarát z detsva, Severus Snape. Však áno?´´ zašepkala a Severus sa zastavil. Takto mu už roky nikto nepovedal a jeho to čudne zabolelo pri srdci.
,,Nechaj ma na pokoji. Neverím, že si ona,´´ povedal a vytrhol sa jej. Lily tam chvíľu zaskočene stála, ale okamžite ho nasledovala.
Nepriblížila s k nemu úplne, udržiavala niekoľko metroví odstup, ale tiež sa snažila ho nestratiť.
Severus pridal do kroku. Najskôr Potter a teraz toto. Nie je predsa možné, aby sa len tak zjavila uprostred ulice. Boh ho musí veľmi nenávidieť, keď mu toto robí. Spomienka na tie zelené oči bola až príliš bolestivá. Zastal.
,,Povedal som, aby si za mnou nedoliezala,´´ zavrčal a otočil sa.
Lily tam stála v jeho kabáte a upierala naňho tie svoje smaragdy. Ó ako ich on len miloval!
,,Posledné čo si pamätám,´´ začala, ,,je zelený záblesk. Mala som zomrieť, ale predsa som tu. Prečo?´´
Severus na ňu nemo hľadel. Naozaj, prečo ešte žije?
,,Na to neviem odpovedať,´´ povedal a zahanbil sa sám pred sebou. Nevedel odpovedať na otázku. Potter by sa potešil.
Lily sa rozhliadla okolo.
,,Kde to som?´´
,,Si v muklovskom Londýne. Dnes už čarodejnícky svet splýva s tým muklovským. Pre mnohých je ťažké v ňom prežiť.´´ Pri týchto slovách si spomenul na Voldemortov plán. Veľmi sa mu nečudoval. Ani on tomuto novému svetu nerozumel.
,,Povedz, ako dlho som mŕtva?´´ Severus prehltol.
,,Dvadsať rokov.´´
Lily len prikývla. Nastalo ticho.
Severus na ňu dlho hľadel. Bola jej tak podobná. Nie, bola to ona! Nakoniec si rezignovane vzdychol.
,,Poď, vezmem ťa k sebe,´´ povedal a podal jej ruku. Vďačne ju prijala a on si ju pritiahol k sebe. Objal ju okolo pliec a viedol ju hore ulicou.
,,Sev, čo máš v tej taške,´´ spýtala sa a on ignoroval zdrobnelinu, ktorou ho nazvala. Pevnejšie stisol popruh v ruke.
,,To sú len veci z práce,´´ začal opatrne.
,,A kde pracuješ?´´
,,To je jedno,´´ odsekol. Lily sa ho už viac nič nepýtala.
Vyšli z uličky medzi ľudí. Severus sa cieľavedome prebíjal davom a Lily ho pevne držala za ruku. Nemala v úmysle sa v tomto cudzom Londýne stratiť.
Ako tak držala Severusa za ruku, začala sa jej pamäť vyjasňovať. Spomínala si, ako sa prvý krát stretli na ihrisku ešte ako deti. Na ich spoločné letá, ktoré trávili spolu. Keď boli menší, často krát sa držali za ruku, ale to bolo len také priateľské.
Lily sa pozrela mužovi do tváre. Podvedome očakávala, že bude mať na nej niake zranenie, ale bola celkom čistá. Bez reznej rany, alebo modriny. Cez prázdniny a niekedy aj počas školy na nej mal aspoň jednu ranu. Cez prázdniny od svojho krutého otca a cez školu od spolužiakov.
Zo snenia ju vytrhlo buchnutie dverí. Zmätene sa rozhliadla okolo. Stála v predsieni Severusovho bytu a uvedomila si, že ju už Severus nedrží. Muž sa vyzul a viedol ju do obývačky.
Ocitla sa uprostred útulnej izby s jedným kreslom a gaučom, pred ktorým bol konferenčný stolík a televízor. Lily sa v duchu uškrnula nad predstavou Severusa Snapea, ako pozerá televízor.
,,No, môžeš si sadnúť a ja ti skúsim zohnať niečo na oblečenie,´´ povedal Snape a vedľa jedného kresla hodil svoju čiernu tašku, v ktorej to buchlo.
Lily si sadla na gauč a Severus sa zatiaľ začal hrabať v skrini. Červenovlasá sa pozrela na tašku. Netušila, čo v nej môže byť. Musí to čo najskôr zistiť.
,,Lepšie som nenašiel,´´ ozval sa zamatový barytón. Lily pozrela na Severusa a ako vždy si pomyslela, že najpozoruhodnejšou vecou na Severusovi, bol jeho hlas.
,,Ďakujem,´´ povedala a vzala si od neho čierne nohavice a modrú košeľu. Chvíľu sa na to len dívala akoby nevedela čo s tým a nakoniec jej pohľad znovu zablúdil k Severusovi. Ten sa mykol a mierne sčervenal.
,,Ehm...môžeš sa prezliecť v spálni keď chceš.´´
Lily kývla a otvorila dvere, na ktoré jej Severus ukázal. Spálňa bola o polovicu menšia než obývačka. Hneď ako prvú si všimla posteľ, na ktorej by sa mohli vyspať aj dvaja. Na jednej strane bol nočný stolík aj s lampou a vchod do kúpeľne.
Lily zo seba zhodila kabát a obliekla sa do požičaných vecí. Prehodila si kabát cez ruku a vrátila sa k Severusovi. Ten si ho od nej vzal a z jedného vrecka vybral kožený mešec.
,,Od koho to máš?´´ spýtala sa Lily a sadla si do kresla. Severus zavesil kabát v predsieni na vešiak a mešec uložil do jedného zo šuflíkov skrine.
,,Mám to od...jedného zákazníka,´´ povedal pomaly. Rozhodol sa, že jej nepovie o tom, kde pracuje, nechcel ju predsa vystrašiť, a zvlášť by sa jej nepáčilo, ako je do toho zapojený jej syn. Ach Potter, robíš mi problémy aj vo svojej neprítomnosti, pomyslel si podráždene a otočil sa k Lily.
,,Spať by si mohla zatiaľ tu v obývačke, ak ti to nevadí. Máš niake otázky?´´ prešiel hneď k veci.
,,Kde pracuješ?´´ spýtala sa prvé čo ju napadlo.
,,To nie je podstatné,´´ zaznela nekompromisná odpoveď. Lily si vzdychla.
,,Nezmenil si sa. Stále si zaťatý ako mulica, ale načo sa trápiť. Keď nechceš tak nechceš.´´
Severus na ňu prekvapene pozrel.
,,Ale mám ďalšie otázky,´´ pokračovala Lily. ,,Čo sa stalo s Londýnom?´´
,,Ako som ti už povedal, stále je to Londýn, len modernejší. Dnes staré splýva s novým, muklovský svet sa prekrýva s tým našim. Taký je bohužiaľ tento svet. Všetko sa tu zmenilo.´´
,,A čo Voldemort? Čo je s ním?´´
,,No...keď prišiel vtedy k vám do domu, stala sa mu jeho smrtiaca kliatba osudnou. Zmenila ho na niečo štruktúrovo podobné myšlienke. Ale o niekoľko rokov znovu povstal a dnes má ešte väčšiu moc než vtedy. Aspoň ako som pochopil z toho, čo som počul.´´
,,A Harry?´´ spýtala sa Lily potichu a uprela oči na Severusa.
Severus zaťal zuby. Nahlas by to nepovedal, ale táto otázka ho desila celý čas. Nevedel , ako to Lily vysvetlí, ale nakoniec sa rozhodol jej povedať pravdu.
,,Žije.´´
Lily sa zatvárila ohromene a o chvíľu sa na jej tvári objavil úsmev. Severusa to ranilo. Vedel, že o chvíľu zmizne.
,,Vyviazol z toho útoku len s jazvou, ale dnes...´´
,,Čo?´´ spýtala sa Lily podozrievavo.
,,Po útoku spred troch rokov, sa pridal k Voldemortovi. Nechal si vypáliť znamenie a zmizol z očí spoločnosti.´´
Lily sa uprene zadívala na vlastné topánky. Nemohla tomu uveriť. Jej vlastný syn sa postavil na stranu, ktorá zapríčinila smrť jeho rodičov. Nešlo jej to do hlavy.
Severus na ňu hľadel a podišiel k nej. Čupol si a ocitol sa na jej úrovni. Lily mu pozrela do očí.
,,To, že sa k nemu pridal, ešte neznamená, že je zlý. Pridal sa k Voldemortovi s jasným cieľom. Chce ho definitívne zničiť,´´ povedal jej chlácholivo.
,,A odkiaľ to ty vieš?´´ odsekla Lily. Severus sa zarazil. Vyzerá tak, že jej to bude musieť povedať a pekne všetko.
,,Nuž, začnem od začiatku. Aby som pravdu povedal, som nájomný vrah.´´
Lily sa rozšírili oči šokom.
,,A Potter, teda Harry, sa so mnou dnes večer stretol a ponúkol mi menšiu prácičku. V skutočnosti sa mám podieľať na Voldemortovom zavraždení,´´ uzavrel Severus.
,,Takže...on nie je zlý?´´ spýtala sa s nádejou Lily. Severus sa musel nad jej detskou otázkou usmiať.
,,Nie, nie je. Ale nie je to ľahké mu slúžiť bez toho, aby si sa prezradila.´´
,,On to zvládne,´´ povedala Lily sebaisto. Severus sa nemohol ubrániť pocitu, že sa snaží
utešiť seba samú. Nahol sa k nej ešte bližšie a objal ju. Pomaly ju stiahol k sebe na zem do náručia. Lily bola najskôr prekvapená, pretože pokiaľ ona vedela, tak Severus málo koho objíma, ak vôbec niekoho.
Severus si ju pritiahol ešte bližšie a ona mu položila hlavu na rameno. Pohladil ju po vlasoch. Zrazu mal pocit, že mu niečo zamokrilo rameno. Odtiahol Lily na dĺžku paží a pozrel sa na ňu. Po tvári sa jej kotúľali slzy.
,,Ty plačeš?´´ zvolal prekvapene a Lily si hánkou utrela slzy.
,,Myslím, že je toho na mňa priveľa. Nezomrela som, Londýn sa zmenil na nepoznanie a môj jediný syn sa pridal na stranu vraha.´´
,,Moja matka vždy vravela, že sa z problémov treba vyspať.´´
,,Prečo do toho prosím ťa pletieš vlastnú matku?´´ spýtala sa Lily nechápavo. Nastalo chvíľkové ticho.

,,Ani neviem,´´ povedal pomaly Severus a Lily sa zasmiala.
,,Myslím, že by sme mali ísť spať obaja,´´ povedala Lily. ,,Pretože o chvíľu tu začneš spomínať na letá, ktoré sme väčšinu trávili spolu.´´
Severus len prikývol a zdvihol ju zo zeme.
,,Môžeš spať tu v obývačke, ak ti to nebude vadiť.´´
Lily prikývla.
,,Potrebuješ ešte niečo?´´ spýtal sa Severus. Lily zavrtela hlavou.
Severus sám pre seba prikývol a doniesol Lily deku. Tá si ju od neho vzala. Nastalo ticho.
,,Dobrú noc Severus,´´ povedala Lily a rozprestrela deku na gauč.
,,Dobrú noc...Lily,´´ povedal Severus a jej meno takmer zašepkal. Lily naňho pozrela a usmiala sa.

V tichu lesa

7. března 2010 v 19:14 | Amane
Pár: HP/SS
Poznámka: Skúšam po dlhej dobe niaku jednorázovku a k tejto ma inšpiroval trailer k filmu Antichrist. Konkrétne koniec traileru. Ten kto videl pochopil, ten kto nie, nech sa nechá prekvapiť. J Ale hlavne by som chcela tuto poviedku venovať Michelle, ktorá mala narodeniny a ja som jej jednu sľúbila. Nuž, síce to asi nie je úplne čo si chcela, každopádne, všetko naj k narodeninám J.

Nočný vzduch bol teplí a voňal zeminou. Harry rozopol prvý gombík na mužovom habite. Ešte jeden a ukázal sa mu kúsok Severusovho hrdla. Lačne sa naň vrhol a začal bozkávať ten kúsok nahej pokožky.

Severus pod jeho vášnivými bozkami zavzdychal. Vnoril ľavú ruku do chlapcových vlasov a pritiahol si ho bližšie. Harry ďalej odhodlane rozopínal gombíky. Nemohol si nechať ujsť jedinečnú príležitosť byť konečne zo svojom milencom osamote. Všetci sú preč. Ron s Hermionou sú v Brlohu a väčšina žiakov je tiež preč. Na prázdniny zostalo len pár profesorov a oni dvaja.


Posledný gombík na čiernom kabátci bol rozopnutý a Harry ho stiahol z mužových pliec. Ukázala sa biela naškrobená košeľa. Ach, prečo len musel mať toľko vrstiev.

,,Aby bola hra vzrušujúcejšia,´´ zašepkal mu Severus Snape do ucha.

,,Ty mi čítaš myšlienky?´´ spýtal sa Harry a začal rozopínať košeľu.

,,Na niečo takéto nepotrebujem oklumenciu, Potter,´´ odpovedal muž a pobozkal mladíka do vlasov.

Harry sa dostal do polovice košele, keď mu Severusove ruky vkĺzli pod tričko. Muž sa dotkol jeho pravej bradavky a začal ju masírovať. Harry sa prudko nadýchol a na chvíľu ustal v činnosti.

,,Nemôžeš chvíľu počkať?´´

,,Nie, mne sa to páči takto,´´ ozval sa zamatový barytón. ,,Okrem toho, baví ma sledovať tie tvoje vzrušené výrazy.´´

Bastard jeden, pomyslel si Harry a pokračoval v činnosti.

Konečne rozopol posledný gombík a košeľa skončila tam, kde čierny kabátec - čiže na zemi. Severus sa načiahol k Harrymu a jediným plavným pohybom mu strhol tričko.

,,Hej! Prečo sa ja musím trápiť s gombíkmi a ty to máš hotové behom chvíľky.´´

,,Nauč sa používať hlavu Potter,´´ odbil ho majster elixírov a jeho ďalším argumentom zabránil tak, že ho pobozkal.

Severusov jazyk prepátraval Harryho ústa. Mladý muž zavrel oči a objal Severusa okolo krku. Severusova ruka mu kĺzala po hrudi, po cestičke čiernych chĺpkov a zastala na jeho rozkroku. Nohavice mu už dlhšie boli tesné a po tomto dotyku sa celý napol. Pritlačil sa bližšie na Severusa, aby mu ukázal, ako po ňom túži.

,,No, bez toho, aby si si dal dole gate to nepôjde,´´ zapriadol pokojne Snape.

Harry pochopil a vstal. Severus mu rozopol zips a stiahol mu nohavice aj s trenkami. Potom stiahol mladíka na zem a začal mu bozkávať ohryzok.

,,A ty si gate nedáš dole?´´

,,Potter, veľmi dobre vieš, že si ťa musím ešte pripraviť.´´

,,Ako rybu na ražeň?´´

,,Keď chceš. Ale tej by som nevenoval toľko pozornosti ako tebe.´´

,,Ó Severus, myslel som, že sentimentálny som iba ja.´´

,,Sklapni Potter,´´ zavrčal muž a naslineným ukazovákom mu začal prenikať medzi polovice. Harry vzdychol a zaťal zuby. Severus prenikol hlbšie a Harry sklonil hlavu k mužovej hrudi. Spomedzi zaťatých zubov mu unikol ston.

Severusov prst sa obratne dotkol jeho prostaty a druhou rukou sa dotýkal jeho erekcie. Na špičke sa objavilo pár kvapiek a Severus ich palcom zotrel. Prst olízal a znovu začal Harryho bozkávať.

Harry rozopol Severusovi nohavice a vkĺzol mu pod trenky. Dotkol sa jeho vzrušenia a Severus mu dovolil ho úplne vyzliecť.

,,Severus, daj si záležať,´´ uškrnul sa mladík a muž ho pretočil na chrbát. Roztiahol mu nohy, zdvihol ich a vyložil na svoje plecia, a pomaly doňho začal vstupovať. Keď už ho vyplňoval úplne, zľahka prirazil. Harry zastonal.

Severus začal pravidelne prirážať. Pomaly zrýchľoval. Harry stonal a oči sa mu zahmlili vzrušením.

Počul ako muž nad ním vzdychá a všade okolo cítil vôňu zeme a ich potu.

,,Severus!´´ vykríkol a postriekal mužovi hruď. Obaja privreli oči a zotrvali v nehybnej polohe.

Severus z neho nakoniec vykĺzol a zložil si Harryho nohy z pliec. Ľahol si vedľa neho na jeho kabátec a pritisol si mladíka k sebe.

,,Dáme ešte jedno kolo?´´ zašepkal Harry.

,,Prosím ťa Potter, veď to nevydržíš,´´ poznamenal muž. Harry sa uškrnul.

,,Však si sa nespravil a ja ti chcem pomôcť uvoľniť ten tlak,´´ povedal Harry s úsmevom a vymanil sa z mužovho objatia.

Severus sa podprel lakťami a díval sa , čo Harry robí. Ten sa presunul k jeho intímnym partiám a vzal jeho mužstvo do úst.

Končekom jazyka obkrúžil špičku a začal si ho zasúvať do úst. Začal sať.

Severus vzdychol a zavrel oči. Celým telom vnímal, ako sa ho Harry dotýka, ako ho saje. Muž zaklonil hlavu a stisol zuby. Vlna orgarmu sa cez neho prevalila ako tsunami a počul sám seba kričať Potterovo meno. Vystriekal sa Harrymu priamo do úst a mladík statočne prehĺtal.

Harry sa odtiahol s úmyslom, že si utrie kútiky, keď ho Severus chytil za ruku a pritiahol si ho bližšie.

,,Chcem ťa,´´ zašepkal a Harry pochopil.

Rozkročmo dosadol na Severusa a začal rytmicky hýbať panvou. Severus sa prestal podopierať lakťami a začal Harrymu hladiť stehná. Harry pridal. Obaja vzdychali a Harry už čoskoro už druhý krát postriekal mužovi hruď. Za chvíľu ležali obaja vedľa seba a Harry sa hravo pritúlil k Severusovi.

,,Vidíš, a ty si mi neveril, že druhé kolo vydržím.´´

17. kapitola - end

2. března 2010 v 10:19 | Amane
Zavrela som dvere od bytu, vyzliekla si kabát a sadla si na gauč. Civela som pred seba, keď mi zazvonil telefón. Otrávene som vstala a zdvihla slúchadlo.
,,Prosím.´´
,,Viktoria, tu mama. Musíš sa okamžite vrátiť.´´
,,Prečo?´´
,,Umrela ti sesternica.´´
,,Ktorá?´´
,,Kata.´´
,,Tú nepoznám.´´
,,To nie je podstatné. Je to rodina a aspoň zo slušnosti, by si mala prísť.´´
,,A ako dlho mám byť doma?´´
,,Pár dní.´´
,,No dobre. Tak teda prídem, ale varujem ťa, hneď ako budem môcť, odchádzam.
,,To mi je jedno, hlavne príď.´´
,,Ok. Maj sa.´´
Okamžite som si rezervovala zajtrajší let a išla spať.
Ráno som začala baliť. Chcela som zavolať Mikamimu, ale nezdvíhal. Do hodiny som bola zbalená.

Mikami stál pred výlohou a obzeral tovar. Vo výklade stáli vystavené strieborné šperky. Nemusel nad týmto rozhodnutím dlho rozmýšľať. S jasným cieľom vošiel do obchodu.

Okolo jednej sa mi podarilo dovolať Mikamimu.
,,Dneska o štvrtej mi to letí do Viedne,´´ povedala som na rovinu. Na dráte zavládlo šokované ticho.
,,Deje sa niečo?´´ opýtala som sa.
,,Nie. Prečo musíš odísť?´´
,,Musím ísť na pohreb. Umrela mi sesternica.´´
,,To mi je ľúto.´´
,,Nemusí. Nepoznala som ju.´´
,,Aha. Tak ťa pôjdem aspoň odprevadiť.´´
,,Netreba. Som predsa už veľká.´´
,,Kedy odchádzaš?´´
,,O tretej a vedz, že na teba nebudem čakať.´´
,,Aby to nebolo naopak.´´
Ako sme sa dohodli, tak sme aj urobili. Asi desať minút pred štvrtou sa ozvala výzva k nástupu do lietadla. Bol čas sa rozlúčiť.
,,Budem preč len pár dní. Vrátim sa. Ani si nevšimneš, že som tu nebola,´´ utešujem ho, ale mám pocit, že utešujem skôr seba.
,,To je dobre,´´ odpovie. Snaží sa to nedramatizovať. Pekné od neho.
,,Tak sa maj,´´ rozlúčim sa a zberám sa preč. Mikami ma chytí za ruku a pritiahne si ma k sebe. Chvíľu na mňa hľadí, v očiach nevyslovená otázka a pobozká ma. Zaznie druhá výzva k odletu a ponáhľam sa do lietadla. V lietadle si sadnem k oknu - dala som si to do rezervácie. Zapchám si uši slúchadlami a hľadím z okna. Podo mnou plávajú oblaky a spomína na všetko krásne, čo som v Tokiu zažila.

Mikami sedel zhrbený na sedačke v letiskovej hale. Vravela síce, že sa čoskoro vráti, ale tušil, že to bez nej nevydrží. Až príliš si na ňu zvykol. Nie, nebol to zvyk. Bola to láska. Beznádejne hľadel na strieborný prsteň, ktorí mal položený na vystretej dlani.

Nevrátila som sa za pár dní. Pohreb sa konal v deň, keď som priletela. Účasť bola celkom slušná a najlepšie bolo, že som drvivú väčšinu ľudí ani nepoznala. Hlavne, že oni poznali mňa. Bola som prešťastná, keď sa obrad skončil.
Neviem, ako sa vydavateľka dozvedela, že som tu, ale okamžite príležitosť využila a vrhla sa na mňa ako harpya. Pretrpela som s ňou sedenie, na ktorom mi oznámila, že by som mala napísať niake sci-fi, pretože to teraz letí. Potom ma poslala na jednu autogramiádu, z ktorej som bola na prášky - fakt nechápem, prečo tú ženskú poslúcham.
Aj keď som mala toho veľa, neprešiel deň, keď by som si aspoň raz nespomenula na Mikamiho. Pripomínala mi ho hlavne strieborná retiazka, ktorú som od neho dostala, a ktorú som neustále nosila. Jeho neprítomnosť som si hlavne uvedomovala v noci. Bolo mi divné ležať v posteli odrazu sama. A ráno, keď som sa zobudila, som bola tiež sama. Jediným mojim spoločníkom mi bola Scullyová, ktorú som nakoniec zobrala zo sebou. Myslím, že bola jediná, kto bol nadšený z návratu - ak do toho nepočítam vydavateľku.
Týždeň po pohrebe som sa stretla s Alicou, ktorá sa mi posťažovala, že jej anglický priateľ jej nevolal už týždeň. Skutočná tragédia.
Dni plynuli a plynuli. Prešiel týždeň, potom druhý a nakoniec aj tretí. Mala som pocit, že sem nepatrím, že sa mám vrátiť. Tento pocit silnel zo dňa na deň, až som to nevydržala a rozhodla som sa vrátiť.
Rezervovala som si letenku, zbalila len to najnutnejšie a bežala na letisko. To bežanie berte z rezervou, pretože som sa musela dostať do Viedne a uznajte, ísť tam pešo, to by urobil len blázon. Aj keď v mojom prípade... Skrátka, pri mne sa aj nemožné stane možným. A tak sa stalo, že som sa presne o ôsmej odlepila od zeme.
Sedela som v lietadla celá vynervovaná. Ani spať som nemohla. V duchu som odpočítavala hodiny, ktoré ma delili od môjho milovaného. Za tie tri týždne som pochopila, ako je pre mňa dôležitý. Bohužiaľ, dôležitosť niekoho si uvedomíme až vtedy, keď ho stratíme. A ja som ho stratiť nechcela! Už nikdy!
Keď letuška oznámila, že sme už o chvíľu v Tokiu, vybrala som z vrecka mobil. Ja viem, že ba sa to nemalo, ale nemohla som si pomôcť. Zavolala som Mikamimu. Vyzváňalo to dlho, veľmi dlho. Myslela som si, že to nikdy nezdvihne.
,,Prosím,´´ ozvalo sa nakoniec. Myslela som, že neprehovorím.
,,Mikami.´´
,,Viktoria? Viktoria si to ty?´´
,,A-áno.´´
Nastalo šokované ticho.
,,Kde si?´´
,,Momentálne sedím v lietadle, ale o dvadsať minút by som mala pristáť na letisku Narita, druhý terminál.´´
,,Fajn, budem tam,´´ sľúbil a zložil. Oprela som sa.
Myslela som si, že keď mu zavolám, tak sa ukľudním. Bola som ale nervóznejšia. Možno by bývalo lepšie, keby to nezdvihol.
Z lietadla som sa vyhrnula prvá a potom som rovno bežala k prepážke. Keď ma konečne odbavili a opečiatkovali, zamierila som rovno do letiskovej haly.
Na môj vkus sa tam motalo až nezdravo veľa ľudí. Ale čo, Murphiho zákon. Keď niekoho hľadáte, zaručene sa vám stratí v dave. Nakoniec som to nevydržala a postavila som sa na železnú sedačku.
Ľudia na mňa pohoršene pozerali, ale ja som si ich nevšímala. Hľadala som jedinú dôležitú osobu. A nakoniec som ho uvidela na opačnom konci haly. Všimol si ma a zamával mi. Odkývala som a zoskočila na zem.
Začala som sa davom predierať smerom k nemu. Nebola som si celkom istá, že sa neminieme, ale snažila som sa na to nemyslieť. Chcela som ho čím skôr vidieť a vrhnúť sa mu do náručia. Nakoniec som ho uvidela pár metrov pred sebou. Pozreli sme si do očí a dalo by sa povedať, že sme sa k sebe rozbehli.
Chytila som jeho ruku, ktorú ku mne vystrel a pritiahol si ma k sebe. Oprela som s i hlavu o jeho hruď a objala ho. Položil si svoju hlavu na moju a tiež ma objal. Takto sme tam stáli a vychutnávali si prítomnosť jeden druhého.
Pozreli sme si znovu do očí a to úplne stačilo, aby sme pochopili. Naše pery sa našli.
Okolo idúci si nás nevšímali, teda, aspoň sa tak tvárili.
Mikami sa o chvíľu odtiahol a pozrel mi do očí. Mal niečo v pláne.
,,Chcel som to urobiť už dávno,´´ povedal nakoniec a pokľakol. Z vrecka nohavíc vytiahol prsteň a chytil ma za ruku.
Ľudia sa teraz začali zastavovať, pretože im to už prišlo divné. Neisto som pozrela na Mikamiho. Stále sa usmieval.
,,Mám na teba otázku, Viktoria. Vezmeš si ma?´´
Napadlo mi, že sa to spýta, potom, čo vytiahol ten prsteň. Ale aj tak sa mi zaliali oči slzami. Nemusela som nad tým dlho rozmýšľať.
,,Áno. Vezmem si ťa,´´ povedala som a Mikami mi nasadil prsteň. Zrazu sa dav nadšene roztlieskal. Mikami vstal a pobozkal ma. A v tej chvíli som vedela, že ma nikdy neopustí.


KONIEC

16. kapitola

1. března 2010 v 10:01 | Amane
Nemohla som tomu uveriť. Neverila som, že to urobil on!
,,Prekvapená?´´ zaškeril sa. Nebola som schopná mu odpovedať. Zrazu sa na mňa zamračil.
Ty kurva jedna zasraná. Prečo si mi to urobila?!´´ zavrešťal podráždene.
,,Urobila čo?´´ nechápala som.
,,Využila si ma! Využila si ma, aby si získala jeho!´´
,,Však som ti to povedala. Bol by si radšej, keby som s tebou spávala ďalej a až po niekoľkých týždňoch, by si zistil, že je v hre aj niekto iný? Ako by si sa cítil po takomto zistení? Čo by si urobil?´´
,,Zabil by som ho,´´ povedal ľahostajne. Ohromene som naňho civela.
,,A vieš čo je najlepšie? Dnes som mu volal a povedal som mu, že ak mi dnes nedonesie desať miliónov, tak mu pošlem tvoju hlavu.´´
,,A keď sem príde s políciou, tak čo?´´
Himuro sa nepríjemne usmial.
,,Tak ťa zabijem pred ním. Myslím, že sa mu to nebude páčiť.´´
,,Ty zasran podrazácky! ´´ zakričala som. Himuro sa rozosmial. Uvedomila som si, že sa nebojím o seba.
,,Poviem ti ešte niečo. Tvoj milovaný, by mal doraziť o šiestej. Čo je vlastne o pol hodinu.´´
,,A čo urobíš, keď tie peniaze zoženie?´´
,,O to sa nebojím,´´ uškrnul sa a odtiahol posuvné dvere. V druhej miestnosti sedeli moji traja únoscovia a hrali karty. Američan sa na mňa pozrel a zamával mi. Zamračila som sa. Himuro nechal dvere otvorené a pridal sa k nim.
Pol hodina nie je ani dlhý ani krátky časový úsek. Ale zdalo sa mi, že som tam sedela rok. Vedela som, že Mikami dorazí presne - pedant sa v ňom nezaprie. Iba som netušila, s akou parádou. Nikto z nás netušil, čoho bol schopný. Každopádne to bolo efektívne.
Chlapci kľudne hrali karty, keď sa jedna z drevených stien roztrieštila. Chlapi vyľakane vyskočili a svorne zajačali. Rozvírený prach opadol a naskytol sa mi výhľad na Mikamiho, ktorí na nich mieril...mojím glockom!
,,Ruky hore inak tu všetkých zastrelím!´´ Nuž, čo, človek trepne v strese kde akú blbosť. Podstatné je, že niečo povie.
,,Tým myslíte seba aj vašu milú?´´ rýpal Himuro.
,,Drž hubu,´´ zavrčal Mikami a položil prst na spúšť. Pomaly sa začal presúvať ku mne, nespúšťajúc Himura z očí. Ten tam s stál so zdvihnutými rukami a netváril sa dvakrát priateľsky.
Mikami sa postavil za moju stoličku, vybral z vrecka povrazy, ktorými ma zviazali. Keď sa mi konečne uvoľnili - nohy mi nezviazali - vstala som a Mikami sa postavil predo mňa ako štít. Glock stále namierený na Himura.
,,Keď ste ju teraz oslobodili, čo mienite robiť?´´ spýtal sa Himuro. To bola dobrá poznámka. Mikami mlčal.
,,Neviete. Prišli ste ju zachrániť a ani neviete, čo urobíte potom. Predpokladajme, že ju odvediete domov. Bohužiaľ, to iba predpokladajme, pretože ja vás nenechám odtiaľto odísť živých.´´ Zatiaľ čo rozprával, všetci traja jeho strážcovia zdvihli zbrane a namierili ich na Mikamiho. Sme v riti.
,,Prečo toľko nenávisti?´´ ozval sa odrazu Mikami. ,,Povedz, čo ti také strašné urobila?´´
Himuro zavrčal.
,,Využila ma a okrem toho ju milujem.´´
,,Ľudia sa navzájom využívajú bežne. To nie je nič nové. A že ju miluješ? Chlapče, keby si ju naozaj miloval, všetko by si jej odpustil. Ty miluješ len sám seba, ale taký už sebci sú.´´
,,Ty...´´ Himuro zo zadného vrecka nohavíc vytiahol zbraň a zamieril. Mikami bol rýchlejší.
Guľka síce Himura minula ,ale spoľahlivo sa zavŕtala do jednej z goríl.
Takmer okamžite sa miestnosťou začali ozývať výstrely. Z vonku som začula dupot a do miestnosti vtrhlo asi dvadsať mužov. Namierili na nás zbrane a strnulo čakali na povel.
Vstali sme a rozhliadli sa okolo. Muži vytvorili okolo nás kruh, v ktorom okrem nás, stál ešte Himuro aj svojimi ľuďmi. Spoza mužov sa ozvali kroky. Do kruhu vošiel asi päťdesiat ročný muž.
,,Otec!´´ vyhŕkol Himuro odrazu. Muž sa k nemu pomaly otočil a chvíľu naňho hľadel.
,,Si poriadny hlupák, Himuro. Nechať sa ovládať citmi. V našom remesle to nerobí dobre.´´ Himuro naňho ukrivdene pozrel.
,,Ale moju matku predsa miluješ,´´ zakňučal. Muž sa zasmial.
,,Kľudne si to naivne mysli ďalej.´´ Muž sa teraz obrátil k nám. Chvíľu nás pozoroval.
,,Zložte zbrane,´´ povedal. ,,A povedzte mi, kto strieľal na koho.´´
S Mikamim sme na seba neisto pozreli.
,,Len som sa bránil. Keby som to neurobil, kto vie, ako by to dopadlo,´´ začal Mikami. ,,Ale ako vidíte, vášho syna som nezranil.´´
,,To je len dobre. Možno je môj syn dementný, ale je to jediné dieťa, čo mám.´´
So záujmom som muža počúvala. Bolo mi jasné, že máme do činenia s Yakuzou. Samozrejme, niečo také sa môže stať len mne.
,,No, keď že sa nič vážne nestalo, myslím, že vás môžem aj pustiť,´´ rozmýšľal starec nahlas. V duchu som horlivo prikyvovala.
,,To nás necháte len tak ísť?´´ ozval sa Mikami. Preboha, načo sa pýta?
,,Syna ste mi nezabili, tak čo? Pokiaľ nič z toho nenahlásite na polícii, tak sa vám nič nestane,´´ usmial sa starec. Bolo mi jasné, že sa to snaží elegantne uzavrieť.
,,A teraz vás prosím, aby ste odišli.´´
Súhlasne sme prikývli, prešli okolo mužov so zbraňami a vyšli von. Niekoľko desať metrov od čajového pavilónu parkovali tri dodávky. Mikami si zatiaľ schoval glock do vrecka.
V tichosti sme sa vymotali z parku a zamierili na najbližšiu zástavku metra. Celá situácia bola veľmi divná a istým spôsobom komická. Celkom som nechápala, prečo nás pustili, ale veľmi ma to netrápilo. Jedno som ale vedela naisto. Na políciu s tým určite nepôjdem. Niežeby ma starec vystrašil, to fakt nie. V svojej podstate sa nám nič nestalo, len sme utrpeli mierny šok. Toď vše.
Vystúpili sme z metra a pobrali sa domov. Míňali sme davy ľudí, ale nevšímali sme si ich. Za celú dobu sme nepovedali ani slovo. Nakoniec sme každý zaliezli do svojho bytu.

Na záver kapitoly by som len chcela dodať, že čajový pavilón Nakadžima je historická pamiatka. Takže si viete predstaviť, aká škoda sa stala, keď ho takto zničili. Môžeme len dúfať, že Yakuza prispeje na jeho opravu. :D