16. kapitola

1. března 2010 v 10:01 | Amane
Nemohla som tomu uveriť. Neverila som, že to urobil on!
,,Prekvapená?´´ zaškeril sa. Nebola som schopná mu odpovedať. Zrazu sa na mňa zamračil.
Ty kurva jedna zasraná. Prečo si mi to urobila?!´´ zavrešťal podráždene.
,,Urobila čo?´´ nechápala som.
,,Využila si ma! Využila si ma, aby si získala jeho!´´
,,Však som ti to povedala. Bol by si radšej, keby som s tebou spávala ďalej a až po niekoľkých týždňoch, by si zistil, že je v hre aj niekto iný? Ako by si sa cítil po takomto zistení? Čo by si urobil?´´
,,Zabil by som ho,´´ povedal ľahostajne. Ohromene som naňho civela.
,,A vieš čo je najlepšie? Dnes som mu volal a povedal som mu, že ak mi dnes nedonesie desať miliónov, tak mu pošlem tvoju hlavu.´´
,,A keď sem príde s políciou, tak čo?´´
Himuro sa nepríjemne usmial.
,,Tak ťa zabijem pred ním. Myslím, že sa mu to nebude páčiť.´´
,,Ty zasran podrazácky! ´´ zakričala som. Himuro sa rozosmial. Uvedomila som si, že sa nebojím o seba.
,,Poviem ti ešte niečo. Tvoj milovaný, by mal doraziť o šiestej. Čo je vlastne o pol hodinu.´´
,,A čo urobíš, keď tie peniaze zoženie?´´
,,O to sa nebojím,´´ uškrnul sa a odtiahol posuvné dvere. V druhej miestnosti sedeli moji traja únoscovia a hrali karty. Američan sa na mňa pozrel a zamával mi. Zamračila som sa. Himuro nechal dvere otvorené a pridal sa k nim.
Pol hodina nie je ani dlhý ani krátky časový úsek. Ale zdalo sa mi, že som tam sedela rok. Vedela som, že Mikami dorazí presne - pedant sa v ňom nezaprie. Iba som netušila, s akou parádou. Nikto z nás netušil, čoho bol schopný. Každopádne to bolo efektívne.
Chlapci kľudne hrali karty, keď sa jedna z drevených stien roztrieštila. Chlapi vyľakane vyskočili a svorne zajačali. Rozvírený prach opadol a naskytol sa mi výhľad na Mikamiho, ktorí na nich mieril...mojím glockom!
,,Ruky hore inak tu všetkých zastrelím!´´ Nuž, čo, človek trepne v strese kde akú blbosť. Podstatné je, že niečo povie.
,,Tým myslíte seba aj vašu milú?´´ rýpal Himuro.
,,Drž hubu,´´ zavrčal Mikami a položil prst na spúšť. Pomaly sa začal presúvať ku mne, nespúšťajúc Himura z očí. Ten tam s stál so zdvihnutými rukami a netváril sa dvakrát priateľsky.
Mikami sa postavil za moju stoličku, vybral z vrecka povrazy, ktorými ma zviazali. Keď sa mi konečne uvoľnili - nohy mi nezviazali - vstala som a Mikami sa postavil predo mňa ako štít. Glock stále namierený na Himura.
,,Keď ste ju teraz oslobodili, čo mienite robiť?´´ spýtal sa Himuro. To bola dobrá poznámka. Mikami mlčal.
,,Neviete. Prišli ste ju zachrániť a ani neviete, čo urobíte potom. Predpokladajme, že ju odvediete domov. Bohužiaľ, to iba predpokladajme, pretože ja vás nenechám odtiaľto odísť živých.´´ Zatiaľ čo rozprával, všetci traja jeho strážcovia zdvihli zbrane a namierili ich na Mikamiho. Sme v riti.
,,Prečo toľko nenávisti?´´ ozval sa odrazu Mikami. ,,Povedz, čo ti také strašné urobila?´´
Himuro zavrčal.
,,Využila ma a okrem toho ju milujem.´´
,,Ľudia sa navzájom využívajú bežne. To nie je nič nové. A že ju miluješ? Chlapče, keby si ju naozaj miloval, všetko by si jej odpustil. Ty miluješ len sám seba, ale taký už sebci sú.´´
,,Ty...´´ Himuro zo zadného vrecka nohavíc vytiahol zbraň a zamieril. Mikami bol rýchlejší.
Guľka síce Himura minula ,ale spoľahlivo sa zavŕtala do jednej z goríl.
Takmer okamžite sa miestnosťou začali ozývať výstrely. Z vonku som začula dupot a do miestnosti vtrhlo asi dvadsať mužov. Namierili na nás zbrane a strnulo čakali na povel.
Vstali sme a rozhliadli sa okolo. Muži vytvorili okolo nás kruh, v ktorom okrem nás, stál ešte Himuro aj svojimi ľuďmi. Spoza mužov sa ozvali kroky. Do kruhu vošiel asi päťdesiat ročný muž.
,,Otec!´´ vyhŕkol Himuro odrazu. Muž sa k nemu pomaly otočil a chvíľu naňho hľadel.
,,Si poriadny hlupák, Himuro. Nechať sa ovládať citmi. V našom remesle to nerobí dobre.´´ Himuro naňho ukrivdene pozrel.
,,Ale moju matku predsa miluješ,´´ zakňučal. Muž sa zasmial.
,,Kľudne si to naivne mysli ďalej.´´ Muž sa teraz obrátil k nám. Chvíľu nás pozoroval.
,,Zložte zbrane,´´ povedal. ,,A povedzte mi, kto strieľal na koho.´´
S Mikamim sme na seba neisto pozreli.
,,Len som sa bránil. Keby som to neurobil, kto vie, ako by to dopadlo,´´ začal Mikami. ,,Ale ako vidíte, vášho syna som nezranil.´´
,,To je len dobre. Možno je môj syn dementný, ale je to jediné dieťa, čo mám.´´
So záujmom som muža počúvala. Bolo mi jasné, že máme do činenia s Yakuzou. Samozrejme, niečo také sa môže stať len mne.
,,No, keď že sa nič vážne nestalo, myslím, že vás môžem aj pustiť,´´ rozmýšľal starec nahlas. V duchu som horlivo prikyvovala.
,,To nás necháte len tak ísť?´´ ozval sa Mikami. Preboha, načo sa pýta?
,,Syna ste mi nezabili, tak čo? Pokiaľ nič z toho nenahlásite na polícii, tak sa vám nič nestane,´´ usmial sa starec. Bolo mi jasné, že sa to snaží elegantne uzavrieť.
,,A teraz vás prosím, aby ste odišli.´´
Súhlasne sme prikývli, prešli okolo mužov so zbraňami a vyšli von. Niekoľko desať metrov od čajového pavilónu parkovali tri dodávky. Mikami si zatiaľ schoval glock do vrecka.
V tichosti sme sa vymotali z parku a zamierili na najbližšiu zástavku metra. Celá situácia bola veľmi divná a istým spôsobom komická. Celkom som nechápala, prečo nás pustili, ale veľmi ma to netrápilo. Jedno som ale vedela naisto. Na políciu s tým určite nepôjdem. Niežeby ma starec vystrašil, to fakt nie. V svojej podstate sa nám nič nestalo, len sme utrpeli mierny šok. Toď vše.
Vystúpili sme z metra a pobrali sa domov. Míňali sme davy ľudí, ale nevšímali sme si ich. Za celú dobu sme nepovedali ani slovo. Nakoniec sme každý zaliezli do svojho bytu.

Na záver kapitoly by som len chcela dodať, že čajový pavilón Nakadžima je historická pamiatka. Takže si viete predstaviť, aká škoda sa stala, keď ho takto zničili. Môžeme len dúfať, že Yakuza prispeje na jeho opravu. :D
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama