17. kapitola - end

2. března 2010 v 10:19 | Amane
Zavrela som dvere od bytu, vyzliekla si kabát a sadla si na gauč. Civela som pred seba, keď mi zazvonil telefón. Otrávene som vstala a zdvihla slúchadlo.
,,Prosím.´´
,,Viktoria, tu mama. Musíš sa okamžite vrátiť.´´
,,Prečo?´´
,,Umrela ti sesternica.´´
,,Ktorá?´´
,,Kata.´´
,,Tú nepoznám.´´
,,To nie je podstatné. Je to rodina a aspoň zo slušnosti, by si mala prísť.´´
,,A ako dlho mám byť doma?´´
,,Pár dní.´´
,,No dobre. Tak teda prídem, ale varujem ťa, hneď ako budem môcť, odchádzam.
,,To mi je jedno, hlavne príď.´´
,,Ok. Maj sa.´´
Okamžite som si rezervovala zajtrajší let a išla spať.
Ráno som začala baliť. Chcela som zavolať Mikamimu, ale nezdvíhal. Do hodiny som bola zbalená.

Mikami stál pred výlohou a obzeral tovar. Vo výklade stáli vystavené strieborné šperky. Nemusel nad týmto rozhodnutím dlho rozmýšľať. S jasným cieľom vošiel do obchodu.

Okolo jednej sa mi podarilo dovolať Mikamimu.
,,Dneska o štvrtej mi to letí do Viedne,´´ povedala som na rovinu. Na dráte zavládlo šokované ticho.
,,Deje sa niečo?´´ opýtala som sa.
,,Nie. Prečo musíš odísť?´´
,,Musím ísť na pohreb. Umrela mi sesternica.´´
,,To mi je ľúto.´´
,,Nemusí. Nepoznala som ju.´´
,,Aha. Tak ťa pôjdem aspoň odprevadiť.´´
,,Netreba. Som predsa už veľká.´´
,,Kedy odchádzaš?´´
,,O tretej a vedz, že na teba nebudem čakať.´´
,,Aby to nebolo naopak.´´
Ako sme sa dohodli, tak sme aj urobili. Asi desať minút pred štvrtou sa ozvala výzva k nástupu do lietadla. Bol čas sa rozlúčiť.
,,Budem preč len pár dní. Vrátim sa. Ani si nevšimneš, že som tu nebola,´´ utešujem ho, ale mám pocit, že utešujem skôr seba.
,,To je dobre,´´ odpovie. Snaží sa to nedramatizovať. Pekné od neho.
,,Tak sa maj,´´ rozlúčim sa a zberám sa preč. Mikami ma chytí za ruku a pritiahne si ma k sebe. Chvíľu na mňa hľadí, v očiach nevyslovená otázka a pobozká ma. Zaznie druhá výzva k odletu a ponáhľam sa do lietadla. V lietadle si sadnem k oknu - dala som si to do rezervácie. Zapchám si uši slúchadlami a hľadím z okna. Podo mnou plávajú oblaky a spomína na všetko krásne, čo som v Tokiu zažila.

Mikami sedel zhrbený na sedačke v letiskovej hale. Vravela síce, že sa čoskoro vráti, ale tušil, že to bez nej nevydrží. Až príliš si na ňu zvykol. Nie, nebol to zvyk. Bola to láska. Beznádejne hľadel na strieborný prsteň, ktorí mal položený na vystretej dlani.

Nevrátila som sa za pár dní. Pohreb sa konal v deň, keď som priletela. Účasť bola celkom slušná a najlepšie bolo, že som drvivú väčšinu ľudí ani nepoznala. Hlavne, že oni poznali mňa. Bola som prešťastná, keď sa obrad skončil.
Neviem, ako sa vydavateľka dozvedela, že som tu, ale okamžite príležitosť využila a vrhla sa na mňa ako harpya. Pretrpela som s ňou sedenie, na ktorom mi oznámila, že by som mala napísať niake sci-fi, pretože to teraz letí. Potom ma poslala na jednu autogramiádu, z ktorej som bola na prášky - fakt nechápem, prečo tú ženskú poslúcham.
Aj keď som mala toho veľa, neprešiel deň, keď by som si aspoň raz nespomenula na Mikamiho. Pripomínala mi ho hlavne strieborná retiazka, ktorú som od neho dostala, a ktorú som neustále nosila. Jeho neprítomnosť som si hlavne uvedomovala v noci. Bolo mi divné ležať v posteli odrazu sama. A ráno, keď som sa zobudila, som bola tiež sama. Jediným mojim spoločníkom mi bola Scullyová, ktorú som nakoniec zobrala zo sebou. Myslím, že bola jediná, kto bol nadšený z návratu - ak do toho nepočítam vydavateľku.
Týždeň po pohrebe som sa stretla s Alicou, ktorá sa mi posťažovala, že jej anglický priateľ jej nevolal už týždeň. Skutočná tragédia.
Dni plynuli a plynuli. Prešiel týždeň, potom druhý a nakoniec aj tretí. Mala som pocit, že sem nepatrím, že sa mám vrátiť. Tento pocit silnel zo dňa na deň, až som to nevydržala a rozhodla som sa vrátiť.
Rezervovala som si letenku, zbalila len to najnutnejšie a bežala na letisko. To bežanie berte z rezervou, pretože som sa musela dostať do Viedne a uznajte, ísť tam pešo, to by urobil len blázon. Aj keď v mojom prípade... Skrátka, pri mne sa aj nemožné stane možným. A tak sa stalo, že som sa presne o ôsmej odlepila od zeme.
Sedela som v lietadla celá vynervovaná. Ani spať som nemohla. V duchu som odpočítavala hodiny, ktoré ma delili od môjho milovaného. Za tie tri týždne som pochopila, ako je pre mňa dôležitý. Bohužiaľ, dôležitosť niekoho si uvedomíme až vtedy, keď ho stratíme. A ja som ho stratiť nechcela! Už nikdy!
Keď letuška oznámila, že sme už o chvíľu v Tokiu, vybrala som z vrecka mobil. Ja viem, že ba sa to nemalo, ale nemohla som si pomôcť. Zavolala som Mikamimu. Vyzváňalo to dlho, veľmi dlho. Myslela som si, že to nikdy nezdvihne.
,,Prosím,´´ ozvalo sa nakoniec. Myslela som, že neprehovorím.
,,Mikami.´´
,,Viktoria? Viktoria si to ty?´´
,,A-áno.´´
Nastalo šokované ticho.
,,Kde si?´´
,,Momentálne sedím v lietadle, ale o dvadsať minút by som mala pristáť na letisku Narita, druhý terminál.´´
,,Fajn, budem tam,´´ sľúbil a zložil. Oprela som sa.
Myslela som si, že keď mu zavolám, tak sa ukľudním. Bola som ale nervóznejšia. Možno by bývalo lepšie, keby to nezdvihol.
Z lietadla som sa vyhrnula prvá a potom som rovno bežala k prepážke. Keď ma konečne odbavili a opečiatkovali, zamierila som rovno do letiskovej haly.
Na môj vkus sa tam motalo až nezdravo veľa ľudí. Ale čo, Murphiho zákon. Keď niekoho hľadáte, zaručene sa vám stratí v dave. Nakoniec som to nevydržala a postavila som sa na železnú sedačku.
Ľudia na mňa pohoršene pozerali, ale ja som si ich nevšímala. Hľadala som jedinú dôležitú osobu. A nakoniec som ho uvidela na opačnom konci haly. Všimol si ma a zamával mi. Odkývala som a zoskočila na zem.
Začala som sa davom predierať smerom k nemu. Nebola som si celkom istá, že sa neminieme, ale snažila som sa na to nemyslieť. Chcela som ho čím skôr vidieť a vrhnúť sa mu do náručia. Nakoniec som ho uvidela pár metrov pred sebou. Pozreli sme si do očí a dalo by sa povedať, že sme sa k sebe rozbehli.
Chytila som jeho ruku, ktorú ku mne vystrel a pritiahol si ma k sebe. Oprela som s i hlavu o jeho hruď a objala ho. Položil si svoju hlavu na moju a tiež ma objal. Takto sme tam stáli a vychutnávali si prítomnosť jeden druhého.
Pozreli sme si znovu do očí a to úplne stačilo, aby sme pochopili. Naše pery sa našli.
Okolo idúci si nás nevšímali, teda, aspoň sa tak tvárili.
Mikami sa o chvíľu odtiahol a pozrel mi do očí. Mal niečo v pláne.
,,Chcel som to urobiť už dávno,´´ povedal nakoniec a pokľakol. Z vrecka nohavíc vytiahol prsteň a chytil ma za ruku.
Ľudia sa teraz začali zastavovať, pretože im to už prišlo divné. Neisto som pozrela na Mikamiho. Stále sa usmieval.
,,Mám na teba otázku, Viktoria. Vezmeš si ma?´´
Napadlo mi, že sa to spýta, potom, čo vytiahol ten prsteň. Ale aj tak sa mi zaliali oči slzami. Nemusela som nad tým dlho rozmýšľať.
,,Áno. Vezmem si ťa,´´ povedala som a Mikami mi nasadil prsteň. Zrazu sa dav nadšene roztlieskal. Mikami vstal a pobozkal ma. A v tej chvíli som vedela, že ma nikdy neopustí.


KONIEC
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 yumechan yumechan | 8. února 2012 v 20:34 | Reagovat

naposledy priznavam ze som do tohto pribehu zamilovana a som hrda na to ze som bola medzi prvymi komu si ho citala a ukazovala ;)

2 amane amane | Web | 9. února 2012 v 21:07 | Reagovat

dakujem :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama