Úplne nahý 1/2

20. března 2010 v 8:34 | Amane
,,Samuel, vypočítaj, prosím, príklad B." Matikárka víťazoslávne zaťukala kriedou - robila to vždy, keď niekoho prichytila nesústredeného.
Váhavo som podišiel k tabuli a s vypätím všetkých síl príklad vypočítal. Profesorka súhlasne prikývla a poslala ma sadnúť si. Bol som úprimne rád, že mi nedala vyrátať aj príklad C - ďalší jej zlozvyk uplatňovaný voči tým, ktorí spali na jej nezáživných hodinách.
O minútu zazvoní na prestávku. Moja duša zajasala. Tri, dva, jedna... cŕŕŕn!
Všetci ako na povel zaklapli učebnice. Matikárka zakričala zadanie domácej úlohy, ktoré si poznačili len bifľoši, kým my, ostatní, sme sa hrnuli na chodbu.
Kliesnil som si cestu davom bielo-sivých uniforiem do učebne slovenského jazyka. Slovenčina nebola mojím obľúbeným predmetom. Učila ju naša triedna. Mala štyridsať, pohľad šialenca a nosila kostýmčeky kobercoidného vzhľadu. Hneď ako k nám na začiatku školského roka nastúpila, vedel som, že ju nebudem mať rád.
Spolužiaci ma prezývajú Saori Kicuwa, lebo som z presvedčenia Japonec. Nie je to však jediný dôvod, pre ktorý ma považujú za akúsi raritu, ku ktorej treba pristupovať opatrne. Som totiž samotár a individualista.
Aby som im túto skutočnosť pripomínal, zafarbil som si vlasy na modro. Tým som sa aspoň opticky vyčlenil z uniformovaného zástupu, začali sa však o mňa zaujímať triedne otaku fanúšičky. "Ach, Saori," vzdychali, "vyzeráš teraz presne ako Alto z Macross frontier!"
Nech ich čert vezme! Všimli si ma len preto, lebo som sa podobal ich vytúženému animovanému idolu. Ďakujem, o také niečo nestojím. Svoju úlohu autsajdra som mal rád a náležite som si ju pestoval.
Dnešný príchod slovenčinárky do učebne výnimočne vyvolal ohlas, lebo spolu s ňou vošiel nový jedinec.
Pozorne som si ho premeral. Bol trochu nižší než ja, mal detskú tvár a krátke čierne vlasy.
,,Toto je váš nový spolužiak, Yuki Takoku," referovala triedna a všetci sa na mňa významne pozreli. "Bude zaujímavé sledovať, či si rodený Japonec, ktorého mama je Slovenka žijúca v Tokiu, poradí s gramatikou lepšie, než tí z vás, čo si pol roka pred maturitou nevedia zapamätať rozdiel medzi vzorom pekný a cudzí."
Fakticky bola protivná, ale vzory prídavných mien pekný a cudzí prišelcovi dokonale pristali. Postrehli to aj otaku fanúšičky a nadšene sa vrteli v laviciach.
Rodený Japonec sa pred tým, než sa na triednej pokyn pobral sadnúť, zdvorilo svojej novej profesorke uklonil. To v triede vyvolalo ďalšiu vlnu vzrušenia. Bolo mi jasné, že Yuki Takoku si v tom okamihu získal jej srdce (ktoré, podľa mňa, nemala) a bol na najlepšej ceste stať sa hviezdou školy, prípadne zresetovať moju úlohu triedneho exota.
Ihneď som voči nemu zaujal obranný postoj, ale aj tak si ku mne prisadol. Logické, v celej triede bola voľná stolička len pri mne. Dofrasa, tak rád som si na ňu vykladal nohy.
Po vyučovaní som sa ponáhľal domov. Chcel som sa vyhnúť Monike prahnúcej po informáciách, ktoré by posunula zvyšku otaku klubu. Ju však nezastavili ani dvere trolejbusu, ktoré jej privreli školský batoh, keď na poslednú chvíľu za mnou naskočila. Aj tak sa nič nedozvedela, lebo som sa s mojím spolusediacim o ničom nerozprával.
Nálada sa mi zlepšila až keď mi v noci zazvonil mobil. Snažil som sa v tme nahmatať svietiaci telefón skôr, než by Koda Kumi a jej pesnička Candy zobudila v byte ostatných.
,,Filip! To už si späť?" šepkal som nadšene do slúchadla.
,,Hej, a mali by sme sa preto stretnúť! Čo takto zajtra, okolo druhej? Vtedy u vás ešte nik nie je doma, dobre si pamätám?"
Dobre si pamätá, matka zatvára lekáreň o šiestej a sestra je v školskom klube do pol štvrtej, to je železná istota.
"Hai (Áno), dohodnuté."
,,Dobre," rozlúčil sa a zložil.
Hneď som dostal novú chuť do života. Štvrťročná písomka z biológie a Yuki Takoku sa mi už nezdali byť neprekonateľnými problémami.
x x x x x
Keď som ráno vošiel do učebne biológie, Yuki Takoku už tam bol a samozrejme sedel v mojej súkromnej lavici. Taká drzosť! Bol som zvyknutý sedávať sám a tak to aj malo zostať.
Odhodlane som k nemu zamieril, aby som ho z lavice vyšmaril. On sa však uklonil a priateľsky sa usmial.
,,Ohaió (Dobrý deň). Včera si nemal dosť času na to, aby som sa ti poriadne predstavil," povedal váhavou slovenčinou. "Som Yuki Takoku. V preklade by to mohlo znamenať zasnežená cudzia zem."
Tak toto ma dostalo. Okamžite som zabudol na svoj plán poslať ho jednosmerne späť do Tokia. Naopak, rozhodol som sa ukázať mu, že aj osoba žijúca na Slovensku vie, čo sa podľa japonských zvyklostí považuje za spoločensky slušnú odpoveď. Nadýchol som sa a tiež som sa uklonil: "Mňa spolužiaci volajú Saori Kicuwa, lebo neznášam svoje skutočné meno. Znamená to ľadová líška."
Moja kostrbatá japončina, ktorá bola výsledkom dvojročného nadšeneckého samoštúdia, ho úprimne potešila. ,,Hm, to je pekné meno," poznamenal a zoširoka sa zazubil.
V duchu som sa zarazil. Na môj vkus sa vyjadroval až priveľmi žensky.
Nová myšlienka ma zaujala. Napokon, určité príznaky tu boli. Bavil sa hlavne s dievčatami, ktoré ho nadšene obliehali, pokukoval po jednom z mojich spolužiakov - mimochodom, podľa mňa bol šeredný - a niektoré tie jeho pohyby...
Cez obed som si v jedálni vypočul kúsok dievčenského rozhovoru. Baby sa jednomyseľne zhodli na tom, že Yuki Takoku je dokonalý.
Zo školy som odchádzal ešte otrávenejší než deň predtým, navyše obkolesený otaku fanúšičkami.
"Videli ste horor Uzumaki?" zvolala jedna z nich. Zbystril som pozornosť, pretože horory mám rád.
"Áno, videla. Bolo to úplne nechutné. Týždeň som z toho nespala!", kontrovala druhá.
"Týždeň?! Ja som mala nočné mory ešte mesiac!" triumfovala Zuza, ich šéfka.
Keď zbadali Yukiho, ktorý sa práve chystal prejsť cez cestu, zborovo mu zamávali. Kamarátsky im zakýval a oni z toho zostali úplne namäkko.
Zrazu sa zo zákruty vyrútilo auto.
"Pozor!" zakričal som, čo ho prinútilo obzrieť sa.
Neváhal som ani sekundu. Priskočil som k nemu a strhol ho späť. Auto prešlo popri nás a pokračovalo ďalej bez toho, aby spomalilo.
"Všetko v poriadku?" spýtal som sa.
Yuki prikývol a vďačne sa dotkol mojej ruky. Pokožku dlane mal neuveriteľne jemnú, ten Japonec so slovenskými koreňmi zrejme ešte nikdy fyzicky nepracoval.
"Saori, je hrdina!" zahučali otaku fanúšičky.
"Uf, ste celí?" dobehla nás prehliadnuť Monika a so svojím typickým temperamentom pohrozila päsťou vzďaľujúcemu sa terénnemu autu s ešpézetkou končiacou na dve nuly: "Darebák, bodaj by ti zobrali vodičák!"
Ja som sa pobral k zastávke nechávajúc Yukiho Takoku napospas otaku fanúšičkám, lebo som mal pocit, že Monikin prehnaný záujem o moju osobu už neznesiem. Práve prišiel trolejbus a tak som naň nastúpil. Našťastie to bol ten správny.
Len čo som prišiel domov, zazvonil zvonček. Ako som predpokladal, bol to Filip. Keď som ho vpustil do činžiaku, takmer svetelnou rýchlosťou sa objavil pri dverách.
Filip mal dvadsaťštyri rokov, bol blondiak a do neba volajúci roker.
"Ako bolo v Londýne? Musíš mi rozprávať," viedol som ho nadšene do obývacej izby.
,,V novembri hlavne mokro. Ak ťa zaujíma Big Ben, kráľovský palác a dvojpodlažné autobusy, sú mi ukradnuté. Ja som tam šiel robiť muziku. Jediné čo si pamätám, sú steny toho treťotriedneho baru, kde sme vystupovali, a výraz majiteľovej tváre, ktorý zjavne nepochopil moju hudbu. Ja ale inú hrať neviem a ani nechcem, chápeš ma predsa. Tak sme sa s chalanmi zabalili skôr, ako som mu to tam porozbíjal. Hm, letenky nás stáli viac, než sme zarobili. A ty čo?" opýtal sa hádžuc si nedbanlivo do úst solené arašidy, ktorým nikdy nedokázal odolať.
"Nič výnimočné. Akurát včera k nám prišiel nový žiak. Yuki Takoku."
"Áále pozrime sa, tak to budeš mať s kým precvičovať tú tvoju japončinu! Je to Japonec, no nie?"
Neviem prečo, ale zrazu som pocítil potrebu vyviesť ho z tej jeho kúlovosti, ktorú som na ňom inak vždy obdivoval.
"Je to gay," poznamenal som akoby mimochodom.
To zabralo. Ruka plná arašidov sa zastavila v polceste. "Vážne? Si si istý?"
"Nie, ale dokážem to vycítiť. Mimochodom, dnes ho takmer zrazilo auto. Zachránil som ho."
"Si ešte väčší dobrodruh než ja," poznamenal Filip uznanlivo a ďalšia hrsť arašidov skončila v jeho ústach. "Dúfam, že ma neplánuješ s ním podvádzať?" spýtal sa.
"Samozrejme, že nie," uistil som ho rýchlo.
Filip bol žiarlivec a mohol si vyberať. Okrem toho také niečo by v triede rýchlo prasklo. To som si nemohol dovoliť, lebo moja matka sa mi v určitých veciach zdala byť konzervatívna.
x x x x x
,,Včera som sa ti nestihol poďakovať. Teraz to môžem napraviť," povedal Yuki Takoku.
Keď som sa k nemu otočil, zdesil som sa. V ruke držal malú bonboniéru v tvare srdca!
,,To nič nebolo. Nemusíš mi ďakovať vecne. Stačí slovne," drmolil som a cítil ako mi na čelo stúpa pot.
,,Slovné poďakovanie nie je pre mňa dostatočné. Prijímaš?" uklonil sa a položil bonboniéru predo mňa na lavicu.
,,Dobre," zavrčal som a rýchlo hodil bonboniéru do tašky. Snáď si nikto nič nevšimol...
,,Máš ICQ?" zaujímal sa.
,,Nie, nemám," zaklamal som. Dalo by sa povedať, že mi bolo nanič, lebo Filip radšej telefonoval ako písal.
,,A dáš mi aspoň číslo na mobil?"
Dofrasa, dofrasa! Nemôžem sa predsa vyhovoriť, že telefón nemám, keď mi leží na lavici. O čo mu, dopekla, ide?
,,Tu je moje," posunul mi papierik, na ktorom bolo v rohu nakreslené srdiečko. "Ak by si ho nemal už kam uložiť."
To, samozrejme, nebol prípad pamäte môjho mobilu. Svoj súkromný svet som mal ohraničený len na niekoľko nevyhnutných čísel. Unavene som si povzdychol a aby som sa ho zbavil, strčil som si papierik do vrecka nohavíc.
Poslednú hodinu sme mali telocvik. Hrali sme vybíjanú a profesorka ma určila za kapitána.
Yuki Takoku sa tváril, že neexistuje, ale veľmi dobre som vedel, ako veľmi chce byť u mňa v družstve. Povyberali sa ľudia, až zostal len Yuki, ktorý bol ako hráč pre všetkých neznámy, a Nemtavý. Bez váhania som si vybral Nemtavého. Nakoniec sme prehrali, pretože sa ukázalo, že Yuki Takoku je schopný športovec.
Telocvikárka odpískala koniec hodiny.
"Všetci do spŕch!" zavelila.
Nechcel som stretnúť Yukiho v šatni a tak som bol v sprche tak dlho, ako sa len dalo. Nakoniec som to vzdal a vypol vodu. Keď som prichádzal ku skrinkám, do pol pása nahý Yuki Takoku tam ešte stál a zúrivo si šúchal uterákom mokré vlasy.
Keď si ma všimol, prestal. Uprene na mňa hľadel a zhlboka dýchal. Svetlo žiarovky sa mäkko odrážalo na jeho matnej pokožke.
,,Čonto matte! (Počkaj chvíľu!)" povedal sprisahanecky.
Našťastie, do šatne vošiel Nemtavý a neviditeľné spojenie medzi nami sa pretrhlo. Za to som bol nič netušiacemu spolužiakovi, ktorý si nadávajúc vytriasal vodu z ucha, nesmierne vďačný.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 zuzička zuzička | E-mail | 4. února 2011 v 21:45 | Reagovat

:) toto si tiez pamatam:) aj ked mi to pripomina trochu jedno anime je to super..proste veroniak ja vazne nechapem co ti robis na slovenku:) uz by si mala byt davno niekde inde :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama