Leden 2011

Just so you know (Harry Potter)

28. ledna 2011 v 14:17 | Amane
Autor: AmandaCJY
Raiting: neobmedzene
Žáner: romance
Obsah: Harry/Hermione jednorázovka založená na pesničke Just so you know od Jessie McCourtneyho
Poznámka prekladateľa: preklad má svoje muchy, ale snáď mi to odpustíte :) Poviedka ma zaujala nie len preto, že som fanúšik páru Harry/Hermiona a Jessiho pesnička Just so you know je moja obľúbená, ale aj preto, že sa určite mnohý v tejto poviedke spoznáte ;) Vrátene mojej maličkosti :D

I shouldn´t love you but I want to
I just can´t turn away
I shoudn´t see you but I can´t move
I can´t look away

Harry Potter sedel medzi svojimi dvoma najlepšími priateľmi na svete, Ronom Weasleym a Hermionou Grangerovou, zatiaľ čo Rokfrotský expres uháňal krajinou. Ron hral šach s Nevillom a Hermiona sa opierala o jeho rameno a spala. Harry sa na ňu usmial, aj keď ho pri tom pohľade zabolelo srdce. Odvrátil sa od nich a zahľadel sa na škótsku krajinu za oknom. Tie zorané polia za oknom vyzerali prázdne, ale nie natoľko, ako sa on cítil. Vzdychol si. Aký zmysel malo vyhrať vojnu, keď sa cítil takto? Znovu začal civieť na Hermionu. Jeho pohľad kĺzal po tej hladkej smotanovej pleti, jej dlhých mihalniciach a plných perách. Prehltol pri tej predstave, ako by ju chytil a na mieste pobozkal. Zavrel oči a oprel sa. Náhla zmena citov, vo vzťahu k Hermione bola preňho záhada, ale darilo sa mu to úspešne skrývať.

I shouldn ´t love you but I want to
I just can´t turn away
I shouldn´t see you but I can´t move
I can´t look away

Ešte predtým, než Hermiona pobozkala Rona uprostred bitky, boli spolu vonku. Obaja vyzerali byť šťastnejší než dlho predtým. To bolo presne to, čo obaja chceli a Harry im to želal. Avšak, svoje city nedokázal zmeniť. V skutočnosti ho ten bozk hlboko ranil. Bolo to hlavne preto, pretože sa rozišiel s Ginny a vystaval okolo seba nepriechodnú stenu. Bolo mu ľúto, že si už skôr nevšimol, aká úžasná, krásna a fenomenálna žena je v jeho živote. Vojna ho donútila rýchlo dospieť a jeho požiadavky na priateľku sa zmenili. Ginny ich už rozhodne nespĺňala. V skutočnosti, všetky jeho očakávania sedeli len na jednu jedinú osobu.

And I don´t know to be fine when I´m not
´Cause I don´t know how to make a feeling stop

Hermiona otvorila oči a naskytol sa jej tento pohľad: Harry sa hlavou opieral o oprierku hlavy a spal s pootvorenými ústami. Usmiala sa. Vyzeral tak nevinne a uvoľnene. Pár dní dozadu si všimla, že bol tichší než obyčajne. Víťazstvo vo vojne ho viac naštvalo než potešilo. Zahryzla si do pery. Možno sa cítil byť prehliadaný, keď teraz chodila s Ronom. Rozhodla sa, že sa to tento rok zmení. Pozrela na hodinky a zistila, že čoskoro budú v Rokforte. Odtiahla hlavu z Ronovho ramena a vyhlásila: ,, Mali by sme sa prezliecť do školských uniforiem.´´
,,Neskôr, Miona,´´ odpovedal Ron roztržito. ,,Pešiak na E5.´´
Podráždene si odfrkla, vstala a zatriasla Harryho ramenom.
,,Harry, vstávaj!´´
Harry sa s trhnutím prebral a okuliare mu skĺzli z nosa. Natiahla sa po jeho okuliaroch a nasadila mu ich späť na nos.
,,Koľko je hodín Hermiona?´´ spýtal sa a široko zazíval.
,,O chvíľu budeme v Rokforte, tak by ste sa mali prezliecť do uniforiem
a keď už sme pri
tom, mohol by si tuto šachistov upozorniť, aby urobili to isté. Pôjdem, nech máte nejaké súkromie,´´ povedala a pri odchode zavrela dvere kupé.
Harry si pretrel oči a pozrel na Rona a Nevilla. Hneď mu bolo jasné, že Hermionine pokyny prešli bez povšimnutia. Obaja boli tak zabraný do hry, že aj keby vedľa nich vybuchla bomba, tak si toho nevšimnú. Rozhodol sa, že tu po nich nebude kričať a jednoducho sa prezliekol sám. Ako tak na oboch chlapcov pozeral, dostal nápad. Vytiahol svoj prútik, rýchlo zašepkal Aquamenti a oboch polial prúdom studenej vody.
,,Dokelu Harry! To bolo za čo?´´ skríkol Ron.
,,To je nič v porovnaní s tým, čo by vám Hermiona urobila, keby zistila, že ste ju nepočúvli,´´ odsekol Harry.
Ron čosi zavrčal a začal si vyťahovať uniformu z kufra. Neville podozrievavo sledoval Harryho a rýchlo sa snažil ryšavca napodobiť. Harry zatiaľ vyšiel na chodbu a všimol si smejúcej sa postavy. Ten smiech by poznal hocikde. Venoval Hermione letmý úsmev.
,,Čo je také smiešne?´´ spýtal sa.
,,Len...len spôsob, akým si Ronovi dohovoril. Viem si predstaviť ten jeho výraz.´´
Vyžarovalo z nej šťastie a Harry zdvihol jedno obočie. Ešte nevidel, aby sa Hermiona chovala takto, ale bolo to dobré znamenie. Zjavne sa rozhodla byť veselšia
a uvoľnenejšia.
Odrazu stíchla a objala ho. Začervenal sa a privoňal k jej vlasom. Voňali po ružiach a po škorici. Cítil jej telo na svojom a jeho predstavivosť sa rozbehla na plné obrátky. Keby to Ron zistil, zabil by ho. Len neochotne sa od nej odtiahol, ale nakoniec ju objal okolo pása.
,,To bolo za čo?´´
,,Za to, že si taký úžasný kamarát, Harry. Vždy si pri mne stál a to si vážim,´´ usmiala sa naňho.
Harry zalapal po dychu. Nutkanie ju pobozkať bolo neuveriteľne silné, tak ju rýchlo pustil, aby tomu zabránil. Nemohol to urobiť svojmu najlepšiemu kamarátovi. Pozrel na ňu. Na tvári sa jej usídlil ublížený výraz a tak, aby rýchlo odviedol jej pozornosť inam, povedal: ,,Samozrejme Hermiona, si predsa moja najlepšia kamarátka a mám ťa rád, takže budem pri tebe stáť nech sa deje čokoľvek.´´
A bol tu ten úsmev, ktorý tak miloval.

Just so you know
This feeling´s taking control of me
And I can´t helped it
I won´t sit around, I can´t let him win now
Thought you should know
I´ve tried my best to let go of you
But I don´t want to
I just gotta say it all
Before I go
Just so you know

Niekoľko dní potom, Harry kráčal do knižnice s taškou v ruke. Dospel totižto k názoru, že je ten správny čas brať vážne Hermionine rady, aby sa začali učiť na OVCE vážne. Keď však zabočil za roh, naskytol sa mu nepríjemný pohľad. Ron s Hermionou stáli pred knižnicou, držali sa za ruky a o niečom sa rozprávali, ale Harry bol príliš ďaleko na to, aby ich počul. Rýchlo sa schoval do výklenku. Síce vedel, že majú radosť zo svojho vzťahu, ale on naozaj nepotreboval vidieť, ako sa bozkávajú. Po niekoľkých minútach vyšiel zo skrýše a zistil, že chodby sú pusté. Úľavne si vydýchol
a pokračoval v ceste do knižnice. Kývol na knihovníčku a vybral sa k miest, kde Hermiona normálne sedávala. Presne ako tušil, bola tam sama. Čosi horúčkovito škrabala na pergamen a okolo nej sa povaľovalo plno kníh. Sadol si na stoličku oproti nej a vytiahol si vlastné knihy a domáce úlohy. Písal už hodnú chvíľu keď odtrhla oči od pergamenu a prekvapene vydýchla.
,,Harry...nevšimla som si, že si tu!´´
Harry sa zasmial. Bolo pre ňu tak typické, že sa ponorí do práce tak, že si nevšíma dianie okolo seba. Podľa neho to bol milý zlozvyk, ale on bol trochu zaujatý.
Obdarila ho rýchlim úškrnom, keď sa zasmial.
,,Takže,´´ začal. ,,Kde je Ron? Myslel som, že tu s tebou bude.´´
Hermiona prevrátila očami.
,,Harry, naozaj si myslíš, že by Ron ochotne trávil svoj čas v knižnici? Mimochodom, čo tu ty robíš?´´
Položil si ruku na srdce a s predstieranou bolesťou povedal: ,, Au, teraz si ma ranila Hermiona. Myslíš si, že neviem byť tak pracovitý ako ty, však?´´
,,Z minulosti...áno,´´ našpúlila pery a on vedel, že si z neho uťahuje.
,,Nuž slečna, určite vás poteší, keď sa dozviete, že som si vaše rady ohľadne OVIEC vzal k srdcu a rozhodol som sa, že budem pracovať tvrdšie v nasledujúcich mesiacoch.´´
Na tvári jej rozkvitol úsmev. Naklonila sa ponad stôl a pobozkala ho na líce. Jeho tepová frekvencia vyletela prudko nahor. Snažil sa nečervenať a tak začal zhlboka dýchať.
,,Ďakujem, že si ma počúvol.´´

It´s getting hard to be
around you
There´s so much I can´t say
Do you want me to hide the feelings
And look the other way

Hermiona sedela s Harrym a Ronom pri jazere. S Ronom sa držali za ruky. Pozrela sa na Harryho. Vyzeralo to tak, že je stratený hlboko vo svojich myšlienkach. Pozrela na Rona, ktorý práve pospával a tak sa rozhodla porozprávať s Harrym.
,,Si v poriadku, Harry?´´
,,Hmmm´´
,,V poslednej dobe vyzeráš byť zamyslený.´´
,,Och, to nič nie je, Hermiona.´´
,,Vieš, že sa mi môžeš zveriť s hocičím.´´
Chvíľu na ňu hľadel, potom krátko pozrel na jej a Ronovu ruku.
,,Prepáč Hermiona, ale toto nie je niečo, o čom by som chcel s tebou hovoriť,´´ odpovedal.
Hermionu to bolelo. S Harrym si vždy boli blízky. Vzďaľovali sa snáď od seba kvôli vzťahu, ktorý mala s Ronom? Toto naozaj nechcela.

And I don´t know how to be fine when I´m not
´Caised I don´t know how to make a feeling stop
                                                                                                                  
Niečo Harryho pomaly zabíjalo a nie, nebol to kúsok duše Temného pána. Toto bolo iné. Jednalo sa o bolesť z nešťastnej lásky. Tak veľmi ju miloval a ona jeho lásku neopätovala. Samozrejme, nemohol jej to povedať, pretože všetky jeho myšlienky sa točili okolo neho a jej. Vedel, že by ju to bolelo a želal si, aby sa do nej nikdy nebol zamiloval. Všetko by bolo jednoduchšie, premýšľal a hodil kameň do čierneho jazera, sledujúc ako niekoľkokrát poskočil na hladine. Sledoval Ronovu a Hermioninu interakciu, bol by dal všetko na svete, keby mohol byť na Ronovom mieste.
Počas večere, niekoľko mesiacov po udalosti pri jazere, Harry sledoval Rona s Hermionou. Ron sa tváril strápene a Hermiona sa naňho ani len nepozrela. Nakoniec sa ryšavec naklonil k Hermione a čosi jej pošepkal. Nech to bolo čokoľvek, ona prikývla a obaja odišli z Veľkej siene. Harry si vzdychol a pretrel si tvár rukami. Najskôr sa niekam zašili.
,,Si veľmi čitateľný, vieš o tom?´´
Harry zdvihol hlavu. Neville si sadol oproti nemu s úsmevom na tvári.
,,Čo tým myslíš?´´
,,Nehraj hlúpeho, Harry. Všetci vieme, že si zamilovaný do...no však vieš koho myslím,´´ povedal Neville a rozhliadol sa po spolužiakoch.
,,Nuž, čo tým chcem povedať,´´ pokračoval. ,,Budeš s tým niečo robiť?´´
,,Nemôžem.´´
,,Nemôžeš alebo nechceš? Porozmýšľaj o tom,´´ povedal Neville, vstal a odišiel.
Na základe Nevillovích slov, Harry dospel k jasnému záveru. Chcel povedať Hermione, čo k nej cíti, ale na druhú stranu sa bál, že to nebude cítiť rovnako a tým by mohol zničiť ich priateľstvo. Nehovoriac o tom, že Ron by ho znenávidel a on nemohol prísť o oboch. Uvedomil si, že by ju mal nechať ísť a sám sa pohnúť ďalej. On jednoducho nemohol zničiť ich priateľstvo takýmto spôsobom.

Just so you know
This feeling´s taking control of me
And I can´t help it
I won´t sit around, I can´t let him win now
Thought you should know
I´ve tried my best to let go of you
But I don´t want to
I just gotta say it all
Before I go
Just so you know

,,Operácia dostať sa cez Hermionu´´, pomyslel si Harry nahnevane o týždeň neskôr. Nefungovalo to, hlavne nie vtedy, keď tu bola každý deň s tým svojim žiarivým úsmevom a teplým objatím. Dnes sa pristihol, trochu nečakane, sám v knižnici. No dobre, nebolo to tak úplne nečakané. Ron včera večer pozval Hermionu do Rockvillu, urobil to dokonca verejne v spoločenskej miestnosti. Harry jednoducho nechcel ísť sám do Rockvillu, napriek tomu, že mu Hermiona navrhla, aby sa neskôr stretli U troch metiel. Odmietol. Vedel, že by mu veľmi nepomohlo, keby ich musel celú dobu pozorovať. No a to bol dôvod, prečo tu teraz sedel a díval sa cez okno, úplne sám.
Harry odtrhol oči od okna a začal si prezerať text z Obrany proti čiernej mágii, ale on sa jednoducho nevedel sústrediť, slová mu plávali pred očami a on nedokázal myslieť na nič iné než na teplé hnedé oči. Zaplavila ho vlna smútku. Mal toľko príležitostí jej povedať ako sa cíti, ale aj tak to neurobil. Mal toľko času na príklad vtedy, keď skamenela a on pri nej presedel toľko času. Potom tu bol Vianočný ples vo štvrtom ročníku, kde stačilo len nazbierať trochu odvahy a spýtať sa jej, ale tiež vedel, že sa Ronovi páči napriek tomu čo všetko o nej povedal. Nehovoriac o tom množstve času, ktorý mal v stane po tom, čo Ron odišiel...premárnil toľko príležitostí. Časť z neho ju vždy milovala, ale on nebol dosť chytrý na to a uvedomil si to až oveľa neskôr.

This emptiness is killing me
And I´m wondering why I´ve waited so long
Looking back I realize
It was always there just never spoken
I´m waiting here...been waitng here

Bol tak zamyslený, že nepočul tiché kroky osoby, ktorá sa k nemu blížila, kým nestála priamo pred ním.
,,Her...Hermiona?´´ vyprskol.
Usmiala sa naňho tým svojim prekrásnym úsmevom.
,,Ahoj Harry,´´ zašepkala.
,,Čo tu robíš?´´ Podvedome povedal presne to, čo ona jemu pred niekoľkými mesiacmi, keď sa tak nečakane objavil pred ňou.
,,Nuž Harry, odkedy je tu knižnica a ako ma poznáš, nemalo by ťa prekvapovať, že ma tu nájdeš,´´ odpovedala mu pobavene.
,,Až na to,´´ pokračoval rýchlo. ,,Čo s Ronom? Nemali ste ísť náhodou spolu do Rockvillu?´´
,,Áno, mali sme, ale plány sa zmenili,´´ povedala a sadla si oproti nemu.
Harry spýtavo nadvihol obočie.
,,Nikdy som s Ronom nebola vonku,´´ priznala sa. Hneď ako to povedala, prikryla si ústa rukou.
Hermiona zhlboka dýchala. Niekoľko minút sa snažila pozbierať rozutekané myšlienky a potom sa zahľadela priamo naňho.
,,Milujem ťa.´´
Tie dve slová zneli ako rajská hudba. Jedna jeho polovica chcela výskať od radosti, ale tú druhú zaujímalo, ako to myslela tým, že nikdy nebola s Ronom vonku. Hneď sa jej na to spýtal.
V očiach sa jej zjavila bolesť, ale aj tak sa dala do rozprávania.
,,Vždy som ťa milovala Harry, ale nezdalo sa, že by si to cítil rovnako, tak som sa rozhodla to skúsiť s Ronom, ale nefungovalo to. V skutočnosti, sme obaja vedeli, že to nebude fungovať a vedeli sme to už od šiesteho ročníka. Vždy sme sa hádali a to vzťahom nepomáha. Vždy vedel, že som ťa milovala, hlavne po tom, čo mu ukázal horcrux v momente, keď sa ho snažil zničiť. Okrem toho mi Ron povedal, že si vždy myslel, že to takto dopadne, hlavne po tom, čo som sa rozhodla zostať v stane s tebou a nie odísť s ním. Tiež sa zmienil, že by si ku mne mohol niečo cítiť, ale neboli sme si tým tak úplne istý. Potom prišiel s nápadom, že by sme sa pred tebou pobozkali, aby sme zistili, či to s tebou niečo urobí, ale nič sa nestalo a ja som to už naozaj chcela vzdať. Ron ma presvedčil, aby sme v tej hre pokračovali a on sa pokúšal zistiť, čo si o tom všetkom myslíš. V skutočnosti, sme ťa chceli donútiť k tomu, aby si žiarlil,´´ vyhŕkla.
Harry na ňu zostal civieť a snažil sa to pochopiť. Jedna jeho časť sa na nich hnevala, pretože ho tak dlho vodili za nos, ale tiež si uvedomil, že nikdy nedal najavo svoje city, takže sa nemohli nič dozvedieť.
,,Je mi ľúto, že som ti takto musela klamať celý rok, ale nikdy si si neuvedomil, že sme sa s Ronom nanajvýš držali za ruky?´´
Harry sa zamyslel a musel uznať, že okrem toho okamihu pred knižnicou, kde vlastne tiež nevidel, že by sa bozkávali a on si len myslel, že sa to stalo, a potom vtedy pri jazere...
,,Obaja ste boli veľmi presvedčivý, ale aký dôvod ste k tomuto všetkému mali?´´ Hermiona sebou pri tejto poznámke trhla.
,,Keď som si uvedomila, napriek všetkému čo som spravila, že ťa stále milujem. Každý deň, keď som sa na teba pozrela, pripomenul si mi čo všetko nemám a bolo veľmi ťažké to ignorovať,´´ povedala a pozrela naňho.

Just so you know
This feelings take control of me
And I can´t help it
I wan´t sit around; I can´t let him win now
Thought you should know
U´ve tried my best to let go of you
But I don´t want to
I just gotta say it all
Before I go
Just so you know

,,Viem, že to nemusíš cítiť rovnako, ale tie myšlienky ma prenasledujú už pridlho a myslím, že by si to mal vedieť. Stále som dúfala, že o mňa prejavíš záujem, ale teraz viem, že som sa mýlila. Dúfam, že ťa jedného dňa prestanem milovať a pochopím, keď sa rozhodneš so mnou nerozprávať.´´ S týmito slovami vstala a vybrala sa preč.
Harry sledoval jej vzďaľujúcu sa postavu.
Ona ho milovala.
Urobil by príšernú chybu, keby ju teraz nezastavil
Hermiona po niekoľkých krokoch začula škripot stoličky, čosi ju chytilo za ruku a otočilo okolo osi. Zahľadela sa do tých smaragdových očí plných lásky tesne prd tým, než ju tie pery, o ktorých toľko fantazírovala, dotkli tých jej. Ten bozk bol jemný a krásny, a naplnený toľkou láskou, až mala pocit, že jej z toho pukne srdce. A v tom momente si uvedomila jednu vec.
Tiež ju miloval...

32. Keď sa nedarí

24. ledna 2011 v 19:51 | Amane


Tom

Obaja si sadli na drevenú lavicu v Kančej hlave. Tom sa rozhliadol okolo. Bol to špinavý malý lokál, s podlahou z udupanej hliny a zamračeným majiteľom. Keď si ich všimol, položil pohár, ktorý práve umýval, na pult a odšuchtal sa k nim.
,,Čo si dáte,´´ zavrčal.

,,Ohnivú whisky,´´ zašepkal James utrápene. Muž sa zamračil, ale inak na to nič nepovedal. Pozrel na Toma.
,,Kofolu.´´
,,To je čo? Nič také nevedieme. Ty si určite vyrastal u muklov čo? No tak z toho čo by si mohol poznať máme akurát absint.´´
,,Ech, no dobre,´´ prikývol neisto. Muž sa odšuchtal naspäť k pultu.
Tom pozrel na kamaráta.
James sedel schúlený na lavici a civel do stola. Tom sa nervózne zavrtel a potom položil ruku na kamarátovo plece.
,,Nemal by si na to myslieť,´´ povedal.
,,Nerozumieš tomu,´´ odsekol James.
Tom musel uznať, že má pravdu. Nechápal veľmi čo na tom James videl. Zdalo sa mu to byť neškodné.
,,On ju zradil.´´
,,Kto koho?´´
,,Otec moju mamu.´´
,,Ale však sa v podstate nič nestalo.´´
,,Nič nestalo? Oni sa bozkávali. Tom, však on je ženatý, nemal by také veci robiť,´´ rozčuľoval sa James. Niekto škrtol zápalkou a čosi ticho cinklo.
,,Je pravda, že neviem, ako sa cítiš, keďže nemám rodičov ako ty, ale jedna pusa ešte neznamená, že začneš svojho otca nenávidieť.´´
,,Počul si, čo sa stalo na nástupišti?´´ spýtal sa James
trpko.
Tom prikývol.
,,To nebol len jeden bozk. Stretávali sa už pred tým. Možno to trvá už celé roky. Moji rodičia spolu nikdy dobre nevychádzali. Nechápem, prečo sa vôbec brali.´´
,,Možno sa vtedy naozaj milovali, ale už to tak jednoducho nie je. To sa môže stať.´´
Bože, odkedy som odborník na city?
Barman sa zatiaľ k nim došuchtal a položil pred nich poháriky. Pred Tomom pristála akási podivne zelená tekutina, Jamesova bola zlatočervená.
Mladík chytil svoj pohárik a naraz ho vypil, no vzápätí sa rozkašľal. Niekto sa tlmene zasmial. Tom sa ani nemusel otáčať, aby sa dovtípil, že to bol barman.
Vzdychol si a natiahol sa po svoj nápoj. Neisto k nemu pričuchol a odpil si.
,,Ble,´´ zastonal a položil pohárik na stôl. Bolo to odporné.
James otupene civel do prázdneho pohára a Tomovi napadlo, že by mu mohol posunúť svoj, aj tak ho nevypije. No potom si uvedomil, že nemá náladu ťahať do školy ožrana, nehovoriac o tých problémoch, ktoré by z toho mali. James to však vyriešil zaňho. V momente sa natiahol za jeho pitím a kopol ho do seba. Zaškľabil sa.
,,Ako to môžu muklovia piť?´´ zahundral, položil pohár na stôl a nečakane sa oprel o Toma.
Ten sebou vyľakane trhol a pozrel na kamaráta, ktorý sa oňho opieral. Inštinktívne ho objal. James sa mu oprel čelom o krk.
Zostali tam tak sedieť. Tom sa nervózne obzeral okolo, či ich niekto nesleduje. Okrem nich a barmana tam nik iný nebol. No a chlapík za pultom na nich pozeral s nadvihnutým obočím. Tom sa naňho zamračil. Po chvíľke sa k nim vybral a vzal zo stola prázdne poháriky. Nezabudol sa však skloniť k Tomovi.
,,Dávaj si pozor na toho svojho priateľa. Zdá sa, že je to veľká citlivka,´´ poznamenal muž a nechal tam Toma sedieť s otvorenými ústami, stále objímajúc Jamesa.
,,Mali by sme už ísť,´´ poznamenal po chvíli a odtisol od seba kamaráta. James prikývol a hodil na stôl mincu. Tomovi sa pri tom pohľade stiahol žalúdok. Načo si niečo objednáva, keď to nemá ako zaplatiť? Nabudúce si musí dať pozor.
Vyšli z lokálu a pomaly kráčali smerom k hradu. James bol doňho zakvačený a trochu sa motal. Tom sa len v duchu modlil, aby nestretli niektorého z učiteľov. Mali šťastie.
Úspešne sa dovliekli až do spoločenskej miestnosti a tam Tom zložil Jamesa do kresla. Skúmavo si ho premeral.
Vyzeral celkom zúbožene.
,,Mal by si sa vyspať,´´ poznamenal a James naňho pozrel zakaleným pohľadom.
,,Ale pokiaľ sa nepohneš zo spoločenskej tak tu kľudne môžeš zostať,´´ zahováral rýchlo Tom. James naňho hľadel ďalej.
Chlapec si vzdychol.
,,No nič. Idem do knižnice,´´ mykol plecom a už sa chcel otočiť na odchod, keď ho James chytil za habit.
,,Nie som gay. Len, aby si vedel,´´ povedal a Tom naňho prekvapene pozrel. Čakal hocičo, ale toto nie.
,,Ja viem,´´ povedal a James ho pustil.
,,Viem, že nie si. Bol si len smutný. To sa dá pochopiť.´´
James naňho pozrel a kývol. Tom si vzdychol a odkráčal smer knižnica.
Tam sa dal do hľadania kníh alebo zmienok o Voldemortovi. Stále mu ešte v hlave rezonovalo to meno. Musí prísť na tú záhadu.

Harry

Profesor Obrany nervózne prechádzal hore dolu po izbe. Hrýzol si spodnú peru a podozrievavo poškuľoval po kúsku pergamenu na stole.
Ginny sa s ním chce rozviesť. Chcela to urobiť už pred rokmi, tak prečo je tak nervózny?
Pretože na to nebol pripravený. Áno, to by mohol byť dôvod. Musí sa s ňou ešte porozprávať. Nemôže to predsa dopadnúť takto.
Podišiel ku krbu a z nádobky si nabral za hrsť letaxu. Plamene sa rozhoreli a on sa nimi nechal objať.
Vyskočil priamo v kuchyni.
Bolo deväť hodín, ale aj tak tam ešte nikto nebol. Oprášil sa a sadol si za kuchynský
stôl.
Všade vládlo ešte ospalé ticho. V nedeľu nezvykli vstať skôr než po deviatej. Veď načo aj? Nedeľa má byť dňom odpočinku. Zrazu začul na poschodí pohyb.
Rázne kroky schádzali schody a Harry v nich spoznal Ginny. Takmer okamžite sa žena zjavila vo dverách. Zastala na ich prahu a pozrela Harrymu do očí. Nevyzerala veľmi prekvapene.
,,Tušila som, že sa tu takmer okamžite objavíš,´´ povedala a podišla k chladničke. Otvorila ju a vybrala z nej vajíčka a slaninu.
,,Prečo sa stále chceš rozvádzať?´´ spýtal sa jej Harry podráždene.
Ginny mu neodpovedala hneď. Rozbila o roh panvice dve vajíčka a žĺtky vyliala do nej. Potom na ne položila dva kúsky slaniny.
,,Nemôžem už takto žiť.´´
,,Doteraz ti to nevadilo a dohodli sme sa, že sa nerozvedieme kvôli deťom.´´
,,To bolo. Teraz si myslím, že je to to najlepšie riešenie.´´
,,Ale ja nie.´´
,,Harry, ja chcem už mať jednoducho pokoj.´´
Natalo medzi nimi ťaživé ticho.
Ginny sa k nemu otočila a neurčito naňho pozrela.
Harry sa na ňu chladne díval a prvýkrát v živote si kládol otázku, prečo si túto ženu bral. Iste, Selene bola preč, ale to sa mu nejavilo ako ten správny dôvod. Nedokázal si to vlastne nikdy poriadne odôvodniť a to ho neskutočne škrelo. Kedysi mal Ginny rád, ale dnes ju bytostne nenávidel. Chápal jej rozhodnutie sa s ním rozviesť, ale na druhú stranu tušil, že týmto krokom príde o deti a Merlin vedel, že o to nestál.
,,Čo by sa stalo, keby som odmietol podpísať rozvodové papiere?´´
,,Išla by som na súd a zažalovala ťa za podvádzanie vlastnej manželky.´´
Harry v duchu zanadával. Vo veciach týkajúcich sa manželstva boli čarodejnícke zákony veľmi prísne a pokiaľ vedel,
tak pri takejto žalobe by bola do súdneho sporu zatiahnutá aj Selene a to naozaj nechcel.
,,Aké sú teda podmienky rozvodu?´´ spýtal sa rezignovane a nenávistne pozrel na Ginny. Tá sa naňho víťazoslávne usmiala a zo šuflíka v kredenci vytiahla zvitok pergamenu aj s brkom.
,,Môžeš si to prečítať a podpísať to môžeme hneď,´´ povedala a podala mu pergamen. Harry ho rozvinul a začal čítať.
Boli tam hlavne popísané všetky kecy okolo rozvodu, no zaujala ho jedna vec.
,,Prečo
sa môžem s deťmi stretnúť len v jeden deň v lete?´´ spýtal sa pohoršene.
,,Vieš, zohľadnila som fakt, že keď si teraz začal učiť na Rokforte, tak si s nimi prakticky celý školský rok. Vlastne si myslím, že aj ten jeden deň je priveľa. Takže som k tebe v konečnom dôsledku štedrá.´´
,,Ty nie si štedrá. Ty sa snažíš dostať deti z môjho dosahu.´´
,,Aj tak sa to dá povedať.´´
,, To nie je spravodlivé.´´
,,Ani ty si sa ku mne nesprával veľmi spravodlivo. Takže sme teraz vyrovnaný.´´
Harry na ňu chvíľu nazúrene pozeral, ale potom sklonil hlavu nad pergamen a začítal sa do informácií o výživnom.
Toto mu predsa Ginny nemohla urobiť! Nemôže mu len tak zobrať deti. No napadlo mu niečo podstatnejšie.
,,Kde vlastne budeš s deťmi bývať, keď to podpíšem?´´ spýtal sa. Rozhodne nestál o to, aby jeho deti žili pod mostom, niežeby to Ginny neželal.
,,Odsťahujem sa k matke, tam sa snáď nejaké miesto nájde.´´
,,Tak to teda nie!´´ treskol päsťou do stola až pergamen nadskočil. Nechcel, aby jeho deti skončili na ulici, ale tiež nestál o to, aby sa tlačili v jednej izbe.
,,Zostaneš v tomto dome.´´
,,To asi ťažko. Budeme rozvedení, ako by to vizeralo, keby som tu zostala?´´
,,Prepíšem dom na teba. Nebudete sa musieť sťahovať,´´ povedal pevne. Peniaze mu nerobili problém a jeden dom kvôli deťom bol ochotný obetovať, aj keď to bol domov.
,,Myslíš si, že si ma tým kúpiš? Nedovíl ti sa s deťmi stýkať viac než je nutné.´´
,,Nerobím to kvôli tebe, ale kvôli deťom. Tie sú pre mňa prednejšie,´´ zavrčal a pripísal na pergamen poznámku o majetkovom vyrovnaní. Našiel si kolónku pre svoj podpis a okamžite dokumenty podpísal. Potom ich posunul k ohromenej Ginny.
Tá si od neho vzala brko a podpísala sa tiež. Potom natiahla ruku k Harrymu a ten si podráždene strhol obrúčku z prsta. Podal ju teraz už svojej bývalej žene a tá ju položila ku zrolovanému pergamenu a svojej obrúčke. Mávnutím prútika všetko nechala poslať na ministerstvo.
,,Už si spokojná?´´ zavrčal Harry a zdvihol sa zo stoličky. Ginny otvárala ústa, že mu odpovie, ale odrazu sa za nimi ozval výkrik.
,,Ocííí!´´
Na Harryho skočilo niečo drobné a ryšavé.
,,Lily, ako sa máš?´´ spýtal sa trochu dezorientovane a inštinktívne objal svoju dcéru.
,,Prišiel si nás pozrieť ocko? Zostaneš tu celý deň? Mohli by sme si zahrať pexeso,´´ švitorilo dievčatko a usmievalo sa na otca.
Harrymu stislo srdce. Práve podpísal ten prekliaty rozvod. Uvidí ešte niekedy Lilyn úsmev?
,,Lily, ocko práve odchádza a raňajky ešte nie sú hotové. Prosím ťa, bež do izby a počkaj, kým ťa zavolám,´´ povedala jej Ginny láskavo.
Dievčatko prikývlo a rýchlo pobozkalo Harryho na líce. Keď Lily odišla, Harry sa otočil k Ginny.
,,Baví ťa to?´´ zavrčal. Ginny sa žiarivo usmiala.
,,Harry, ty si mi pred rokmi zlomil srdce a ja ti teraz vezmem deti. Myslím, že sme vyrovnaný.´´
Harry nevedel, čo má na to povedať, tak len na ňu ohromene civel.
,,A teraz zmizni z môjho domu.´´

Selene

Profesorka Elixírov nervózne pochodovala po pracovni. Už bol večer a hodiny odbili osem. Písal jej, že sa dnes o tomto čase. Niečo jej chcel povedať, ale ani slovom jej nenaznačil, čoho by sa to mohlo týkať.
Zrazu sa plamene rozhoreli zeleným svetlom a do pracovne
jej padol vysoký muž.
Nervózne k nemu pristúpila a zahľadela sa mu do očí.
,,Pôjdu po ňom.´´

Mno tak konečne po skúškach a opäť sa mäžem vrhnúť riadne na písanie. Dúfam, že kapča zaujala, pretože som sa s ňou celkom dosť natrápila. Ďalšia kapitola je už premyslená, stačí to hodiť do počítača :) Nezabudnite komentovať :D

Misia

17. ledna 2011 v 16:11 | Amane


Nikdy by som si nemyslel, že ma bude stáť toľko námahy zomrieť spokojný.
Všetko začalo, keď som pri ústupe urobil chybu, za ktorú by som ako veliteľ družstva prideleného nováčika vysmial a starého mazáka hodnotil pľuvancom na zem.
Možno bola na vine únava, ktorá spomalila moje reakcie. Možno som, skrátka, podcenil situáciu alebo nesprávne odhadol možnosti. Poznáte tú nespravodlivosť... Zakaždým ste perfektný, stačí však okamih a vaše ego dostane úder, z ktorého sa spamätávate len ťažko. Kopanec, čo som
utŕžil pod rebro, ma preto mrzel menej.
V tomto ročnom období sa zem v džungli mení na čvachtavé bahno. Mohli ma v ňom utopiť, keby chceli. Bola by to však priveľmi jednoduchá smrť pre poručíka, ktorý na míľu smrdel niekoľkoročnými skúsenosťami z bojov v Centrálnej vysočine. Taký ako ja si zaslúžil viac.
Oddelený od zvyšku čaty som nemal šancu.
Kým jeden ma pridržiaval, druhý mi povrazom zväzoval zápästia a členky.
Hneď som uhádol, že ma chcú vytiahnuť na strom a nechať na ňom visieť dolu hlavou. Robili to zajatcom vždy, keď si s nimi chceli zašpásovať. V týchto zábavkách boli vynaliezaví. My sme však za nimi tiež nezaostávali.
Inštinktívne som sa ohliadol za zbraňou. Vypadla mi z ruky v momente, keď ma zrazili. Prvotriedna opakovacia brokovnica. Staral som sa o ňu lepšie, než by som sa staral o rodinu, keby som si nejakú založil.
Tretí ju už zodvihol a uznanlivo poťažkával. Keď som majetnícky zareagoval, môj protest prebudil vo vojakovi démona zlomyseľnosti.
Usmial sa a zamieril mi ňou na čelo.
Nebál som sa v tej chvíli ani trochu - smrť bola rizikom, s ktorým som sa už dávno zmieril. Tu išlo o čosi dôležitejšie - ukázať silu vôle a získať rešpekt.
Ryžožrút, ktorý ma zviazal, čosi nevrelo zahundral smerom k tretiemu. Zrejme, aby neblbol, lebo prezradí našu polohu.
Mal pravdu. Situácia v okolí nebola prehľadná. Keď sa neďaleko ozvala streľba, bolo jasné, že musia zmeniť plán.
Vec vyriešili rýchlo, s im vlastnou orientálnou pragmatickosťou. Zdvihli ma a bez váhania narazili chrbtom na najbližšie rastúci mladý bambus, ktorému predtým odsekli vrcholec.
To sa im podobalo, úbožiakom. V oblasti bojovali len partizáni a zopár zúfalých vojakov, ktorí nemali ani na poriadne uniformy, nie ešte na modernú výzbroj. Využívali preto všetky dostupné domáce náhradky. Mučenie zajatcov narážaním na trupy tejto všadeprítomnej trávy patrilo k obľúbeným praktikám. Šetrilo náboje, demoralizovalo protivníka a asi malo aj čosi spoločné s tunajšou mágiou, ktorej všetci tak bezvýhradne verili.
            Prv než zmizli v džungli, stihli mi ešte vziať vojenskú brašnu, ďalekohľad a prilbu.
Keď ma z mdlôb prebral prudký dážď, znovu sa dostavila neznesiteľná bolesť. K nej sa pridružil pocit bezmocnosti. Dažďové kvapky ma bili do tváre aj do otvorených úst ako som zlostne kričal na celý svet, až kým som úplne zachrípol.
Ráno zasvietilo pichľavé slnko.
S poloprižmúrenými očami som vnímal vzrastené duté kmene okolitých bambusov, ktoré sa majestátne knísali pod ťarchou listnatých vrcholcov. Narážali do seba a nežne pritom klepkali.
Prídu. Určite sa vrátia. Musia prísť.
S dýchaním som nemal problém. Ak by som sa však viac pohol, rana v pľúcach by sa uvoľnila a ja by som sa okamžite dostal medzi mojich padlých chlapcov. Aj keď som bol presvedčený, že by ma privítali s uznanlivým potľapkávaním po pleci, rozhodol som sa vydržať. Dobrý vojak sa nevzdáva. Za žiadnych okolností.
Na kmeň bambusu, ktorý mi trčal z hrude, zlietol vták. So zelenými krídlami, oranžovým zobákom a orámovaním očí, nie väčší ako náš drozd. Pridŕžajúc sa pazúrikmi zvedavo si ma obzeral a hodnotil. Spustil sa nižšie, ale po chvíľke si vec rozmyslel a odletel. Moje telo ešte preňho nebolo dosť zaujímavé, mrchu jednu malú.
Možno to neviete, ale bambus vo vhodných podmienkach bez problémov narastie aj niekoľko palcov za deň. Je tiež tvrdý, domáci si z neho vyrábajú klince, lebo na rozdiel od železných nehrdzavejú a majú dlhšiu trvácnosť.
Ten môj, aj keď prišiel o vrcholec, bol taktiež životaschopný. Spleť jeho vzájomne pospájaných koreňov zostala nedotknutá a dážď zmiešaný s mojou krvou im svedčal.
Keď som zistil, že ma bambus začal prerastať, pobúrilo ma to. Snažil som sa pohnúť. Moje zúfalé pohyby však akurát rozšírili dieru v chrbte a rastline všetko uľahčili. Krv začala vytekať rýchlejšie a jej pach sa niesol džungľou.
Za chvíľu mi na líce sadla mucha, potom ďalšia. Spontánne som ich striasol, ale nie nadlho. Nalietavali znovu a znovu, s odpudzujúcou dotieravosťou. Štípali a s rozkošou zaliezali do otvorenej rany, do domova pre ich budúce potomstvo.
Bambus tiež nelenil, cítil som to podľa
nepríjemného tlaku v žalúdku.
Pach krvi neprilákal len hmyz, ale aj veľkého psa žltej srsti.
Takí ako on sa cez vojnu bezprizorne potulovali mimo ľudských obydlí, mnohí zdivočeli. Spomenul som si, ako sme ich počas odpočinku v tábore zvykli lákať na kúsky mäsa z konzerv, aby sme si na nich následne cvičili presnosť v streľbe.
Teraz sa situácia obrátila.
Vetriace zviera sa opatrne priblížilo. Keď ku mne privoňalo, napadlo mi len jedno - nahlas vykríknuť.
Pes odskočil do bezpečnej vzdialenosti a z nej ma pozoroval. Vedel som, že je to márne - skôr či neskôr odhadne moje limity.
Tak sa aj stalo. Pes, vlastne bola to fena s natečenými mliečnymi žľazami, konečne objavila ľahko dostupný a výdatný zdroj potravy.
Každý deň sa vracala k mojim obnaženým vnútornostiam. Nasýtila sa nimi a odbehla, najskôr k štencom.
Po niekoľkých dňoch ju náhodne pristihol jeden z domácich, ktorý sa vybral na bambusové drevo.
Podľa hábov šlo o roľníka, ktorý nemal veľké skúsenosti s lovom. Hlad je však vynaliezavý učiteľ a fena v rámci svojho krátkeho blahobytu stratila ostražitosť. Starec ľahko chytil zaoblené zviera do zmajstrovaného oka a zabil ho.
Keď si úlovok odnášal domov, pristavil sa pri mojom zohyzdenom tele. Už sa na ňom hmýrili mravce a usilovne pracovali na jeho rozklade.
Bol to síce jednoduchý človek, ale vnímal utrpenie.
Moju nastúpenú cestu považoval za správnu a preto sa rozhodol, že mi ju pomôže dokončiť. Aby už nebolo nič, čo by mi zabránilo bez stopy zmiznúť zo zemského povrchu, zbavil ma kovovej identifikačnej známky.
Moja vôľa však bola silnejšia než starcova mágia.
Skôr ako ma táto bohom zabudnutá krajina stihla úplne stroviť, dočkal som sa svojho vytúženého svetla na konci tunela.
Svetlo priniesli naše bojové vrtuľníky. Zápalné bomby, ktoré v rámci novej ofenzívy pozhadzovali, zničili roľníkovu dedinu, udusili kňučiace štence čakajúce na matku v nore a nechali do tla zhorieť bambusový les aj so zvyškami môjho tela.
Až teraz som mohol s čistým svedomím predstúpiť pred svojich padlých chlapcov a  oznámiť im, že sme našu misiu úspešne splnili.

           

The social network

15. ledna 2011 v 17:47 | Amane |  Filmy
pic
Film o internetovom portáli sme tu ešte nemali, ale na druhej strane, ktorý z portálov má tak spletitú históriu ako Facebook?

Mark Zuckemberk je študent Harvardskej univerzity a práve sa rozišiel so svojou priateľkou Erikou. Celý rozzúrený sa vracia na internát a na svojom blogu ju ohovorí a cez noc vymyslí jednu veľkú zlomyseľnosť. Vymyslí stránku Facemash, kde uverejní všetky fotografie dievčat na univerzite a nechá ich medzi sebou porovnávať ostatnými spolužiakmi. Stránka spôsobí úplný ošiaľ a do štyroch hodín jej návštevnosť spôsobí preťaženie siete. Táto stránka sa nakoniec stáva odrazovým mostíkom pre vznik stránky thefacebook.com.
Tento nápad však nepochádza tak úplne z Markovej hlavy, ale rovno z dvoch a to od bratov Winklessovcov. Tí prídu s nápadom portálu, kde by mohli ľudia medzi sebou komunikovať. Mark však tento nápad posúva ešte ďalej a nakoniec aj so svojim kamarátom Eduardom Saverinom zakladajú vyššie spomenutý thefacebook.com.
Po úspešnom spustení vstupuje do hry veľký pokušiteľ a zakladateľ Napstera Sean Parker a vďaka nemu sa dobré vzťahy v spoločnosti začnú rúcať. Nakoniec sa hlavný protagonisti začnú navzájom žalovať v najrôznejších kombináciách.

Snímku natočil David Fincher (Klub bitkárov, Pozoruhodný prípad Benjamina Buttona) na motív knihy The Accidental Billionaires: The Founding Of Facebook. Marka Zuckemberga si zahral Jessie Einsenberg, Eduarda Saverina Andrew Garfield a podradného Seana Parkera Justin Timberlake.

pic


Film je plný prestrihov z minulosti do prítomnosti, našťastie sú flashbacky ľahko rozpoznateľné a nemáte takmer žiadnu šancu sa vo filme stratiť. Hudba úžasným spôsobom dokresľuje napätie vo filme a nudné programovanie, súdny spor či obyčajná párty má nádych neobyčajnosti a jednoduché kliknutie myšou vyznie ako výstrel z pištole. Film nenudí a napreduje pomerne svižne.

Musíme zobrať do úvahy, že ide o životopisnú drámu a preto, rovnako ako pri The Runaways, nečakajte nejakú hlbokú pointu. Každopádne sledujeme napínavý snímok o vzniku najprielomovejšieho portálu v doterajšej histórii. Film povýšený na programátorský triler rozhodne stojí za pozretie.

Hodnotenie: 8/10


pic

Dva v jednom

15. ledna 2011 v 9:23 | Amane
Ako som tak dnes preháňala internet, tak som narazila na tento obrázok. Vraj je nemožné sparodovať dve veci naraz? Mám dôkaz, že to ide. Naozaj som sa pri tomto obrázku od srdca zasmiala :D
fun

Vittore de Luca: Ja Leonardo

10. ledna 2011 v 15:35 | Amane |  Knihy
pic
Krátka recenzia na krátku, ale dobrú knižku.

Bol Leonardo da Vinci len tým múdrym a vážnym človekom? Podľa koho namaľoval Monu Lisu? Aký vlastne ten Leonardo bol? Na tieto mnoho ďalších otázok vám odpovie niekoľko krátkych životopisných poviedok, pri ktorých sa budete nie len vzdelávať, ale aj smiať.

Autor knižky, Vittore de Luca, je nadšeným obdivovateľom maestra da Vinciho. Celý svoj doterajší život (vlastne iba voľné chvíľky) zasvätil bádaniu po Leonardových  osudoch. Za celé roky nazhromažďoval plno známych, ale aj neznámych faktov, medzi ktorými hľadal súvislosti. V knižke nás prekvapí závermi svojho výskumu, ale aj pobaví maličkosťami.

Vittoriou štýl je veľmi svieži a hravý. Veľmi ľahko si získa čitateľa a to nie len svojimi myšlienkami, ale aj výbornou prácou s textom. Knižočka sa ľahko číta, jednoducho dokonalé čítanie ku káve, ktoré vás rozosmeje, ale aj niečo naučí. Tak sa dozvieme, kto vlastne vymyslel pizzu alebo ako to bolo s Turínskym plátnom.

Ako celok je kniha veľmi príjemná, nesnaží sa o komerčnosť, ale o komornosť. Nad textom bude premýšľať a pýtať sa samích seba: je to pravda, alebo nie? Na to, však musíte prísť sami. Takže máte len dve možnosti - buď knižke uveríte alebo si niektoré detaily vygooglite. To už je len na vás : )

Hodnotenie: 95%



Ukážka:

Leonardo a Lorenzo alebo Da a Di alebo príbeh priateľstva

Lorenzo di Credi, jeden z významných predstaviteľov florentskej renesancie, bol behom štúdia u Andrey del Verronicchia Leonardovým spolužiakom. Napriek tomu, že vôbec nebol zlý maliar, až neskutočne vzhliadal k Leonardovi. Naopak, zrejme preto Leonarda obdivoval, zbožňoval, a možno aj miloval. Často ho sledoval nie len pri práci, ale aj behom prechádzok, pretože bol zvedavý, kam na to všetko (na tie svoje úžasné nápady) ten Leonardo chodí.

Leonardo o jeho sledovaní vedel, ale nevadilo mu mať neustále Lorenza v pätách. Naopak, bolo to preňho veľmi praktické, pretože vždy keď niečo stratil, Lorenzo to zdvihol a druhý deň to mal opäť na stole s vysvetlením od Lorenza, že ,,keď sa tak prechádzal, niečo našiel a myslel si, že to určite musel stratiť Leonardo´´. Však - kto iný...!
Leonardo občas hĺbku jeho vzťahu testoval, ale nie tak, ako sa domnievajú tí, čo všade vidia sexuálny podtón. Nosil jednoducho so sebou plno vecí, či, lepšie povedané, ťahal za sebou
káru plnú všeličoho, a všeličo mu stále padalo z káry. Lorenzovi di Credimu to nerobilo problém. Prvýkrát bol trochu zaskočený, ale potom už, keď videl Leonarda s károu, len si povedal: ,,Akcia B, sledovanie s károu.´´

Ich učiteľ Verronicchio sa síce občas čudoval, keď spozoroval v dieľni veľkú kopu vecí, ale po Lorenzovom vysvetlení, že sú to všetko Leonardove veci, ktoré behom prechádzky postrácal, už tomu viac nevenoval pozornosť.

Leonardov a Lorenzov vzťah bol však rozporuplný. Vždy však bolo jasné, v akom bode sa nachádzajú, podľa toho, ako sa práve oslovovali. Keď na seba volali Leonko a Lorinko, bolo jasné, že večer predtým si spolu vypili.

Keď sa oslovovali Lorenzo a Leonardo, bolo všetko v poriadku. Ale vtedy, keď na seba pokrikovali: ,,Počúvaj, di Credi!´´ a ,,Čo chceš, da Vinci!´´ bolo vidieť, že je to medzi nimi naozaj napäté.

No a keď sa ich rozhovor niesol v štýle: ,,No čo je, Di?´´ ,,Čo by bolo - nič, Da,´´ tak vtedy bola jasné, že to medzi nimi vrie tak, že si ani nedokážu prísť na meno. Lorenzo často žiarlil, keď Leonardo zahrnoval priazňou aj ďalších spolužiakov: Perugina a Botticelliho. Vtedy ich mierne u Leonarda ohováral, čím vlastne trochu upravil ich vplyv na taliansku renesanciu.

Lorenzo však najradšej pozoroval Leonarda pri práci.
,,Nechceš namiešať nejakú farbu?´´
,,Nedáš tam červenú?´´
,,Nedorobím tie prsty na nohe ja?´´ otravoval ho neustále otázkami.
Perugino sa čudoval, ako to Leonardo môže vydržať, ale ten už vedel, že je (alebo bude) génius a že je nutné to jednoducho vydržať.

Smrtka

6. ledna 2011 v 20:02 | Amane
Len taká drobnosť čo mi napadla v súvislosti s Témou týždňa. Komenty potešia :)

,,Čo sa stane, až zomrieme?´´
,,Záleží na tom, v čo veríš.´´

Harry bol mŕtvy. V jednu chvíľu žil a v druhej už nie. Zabilo ho niečo tak nečarodejnícke, ako rakovina.
Stál nad posteľou a díval sa na vlastné telo. Bola noc.
Rozhliadol sa po miestnosti. Myslel si, že keď bude po smrti, tak bude pokojný, ale namiesto pokoja cítil neistotu, možno až strach. Čo sa teraz stane?
Odpoveď prišla v podobe vysokej
postavy s kosou. Harry stuhol.
Smrtka však neurobila nič podozrivé. Jednoducho mu len naznačila, aby išiel s ňou. Poslednýkrát sa pozrel na vlastné telo a nasledoval ju.
Prešli ako duchovia cez stenu a ocitli sa v tmavom tunely so svetlom na konci. O tomto Harry počul a dalo by sa povedať, že tento fakt ho trochu upokojil. Oslepilo ho svetlo.
Ocitli sa na rozľahlej lúke. Bolo tam veľké jazero, ale nevidel na jeho koniec. V diaľke rástol tmavý les, ale aj tak ho nedesil. Neisto pozrel na Smrtku.
Tá sa k nemu otočila tvárou a rukoväť kosy zabodla do zeme. Jediným pohybom si stiahla kapucňu.
,,Dumbledore?!´´ zhíkol muž prekvapene.
Stál pred ním ich starý riaditeľ, ale vyzeral inak. Bol mladý, možno dvadsaťročný, mal krátke hnedé vlasy a jediné, čo mal podobné so svojim starším ja, boli iskrivé modré oči. Aj keď bol tak nepodobný mužovi, ktorého Harry poznal, vedel, že to je on.
,,Rád ťa opäť vidím, chlapče,´´ usmial sa naňho mladík a vyzliekol si čierny plášť. Pod ním mal len
tmavé nohavice a tričko.
,,Teraz ma dobre počúvaj. Vysvetlím ti, o čo tu ide.´´
Harry na to nič nepovedal. Muž pokračoval.
,,Si mŕtvy, ale to určite vieš.´´
Prikývol.
,,Tá kosa aj s plášťom nie je súčasť nejakého vtipu. Som Smrť a je načase, aby niekto prebral moju úlohu.´´
,,Prosím?´´
,,Dobre si počul a chcem ťa poprosiť, aby si ma teraz neprerušoval. To čo ti teraz poviem, je veľmi dôležité. Každý človek musí raz zomrieť. Smrť je súčasťou života. Posmrtný život je však trochu zložitý. Ľudská duša je odlišná od duše iných organizmov, preto sa s ňou musí inak nakladať. V tom nám našťastie pomáha ľudská viera. Každého človeka, ktorého budeš musieť odviesť od živých sa musíš opýtať, v čo verí, teda, aké má vierovyznanie. Podľa toho ho odvedieš k príslušnému božstvu, ktoré sídli mimochodom tam (Dumbledore ukázal na les a hory za ním), a oni s ním naložia podľa svojich zvyklostí.´´
,,Prepáčte, ale toto je trochu smiešne.´´
,,Na prvý pohľad určite, ale keby to takto nebolo, vznikol by chaos.´´
,,Aký chaos?´´
,,Medzi dušami? Neviem, ale všetko chce čas. Aj taká duša ho potrebuje. Neviem ti na túto otázku uspokojivo odpovedať.´´
Chvíľku nikto nič nepovedal.
,,Ako to, že vy ste...Smrtka?´´
,,Niekto musí chodiť po duše. Smrtkou sa stane jeden človek z milióna. Podľa čoho ich vyberajú? Neviem. Možno podľa toho, čo dokázali alebo to boli veľmi dobrí ľudia. Smrtiek je trinásť, presne toľko, koľko je splnov do roka. Okrem toho ide o magické číslo. No ty stretneš na svojej púti len dve Smrtky. Minulú a budúcu. Smrtkou nebudeš navždy. Niekto ťa musí vystriedať, ale kedy to bude, to neviem.´´
Harry naňho neveriacky hľadel.
,,Nejaké otázky?´´
,,Ja neviem. Ako mám vedieť, po koho mám ísť a kam ho odviesť?´´
,,To poznáš sám. Odviesť ho stačí len do lesa a k správnemu priechodu, ale na to tiež prídeš sám. Inak, kosa a ani plášť nie sú povinné, ale keď ich máš, tak aspoň nemusíš nikomu vysvetľovať, kto si a väčšinou pôjdu sami. No, môj čas už vypršal, takže pôjdem. Nemusíš ma odprevádzať, cestu poznám.´´
Dumbledore sa naňho poslednýkrát usmial a vydal sa smerom do lesa. Harry za ním dlho hľadel, ešte aj vtedy, keď sa mu stratil medzi stromami. Zostal sám.
Bolo to zvláštne. Bol tak blízko Smrti. Nie, on bol Smrťou! Bláznivá myšlienka.
Bezradne pozrel na kosu s plášťom. Naozaj nechápal, načo mu bude kosa a ten plášť sa mu zdal prehnaný. Nakoniec to vyriešil tak, že sa nahodil pekne do saka s kravatou a jediné, čo sa rozhodol so sebou vliecť bola tá kosa, napriek tomu, že netušil, čo s ňou.
Keď bol hotový, zobral kosu a z náhleho popudu sa vybral späť cez tunel. Nevedel, čo tam nájde, ale inštinkt mu hovoril, že je to tak správne.
Odrazu sa objavil v nemocničnej izbe. Na lôžku ležalo teraz už mŕtve dievča a rodičia nariekali pri posteli. Duch dievčaťa stál v strede miestnosti a tupo civel na vlastné telo. Keď sa tam objavil, obzrela sa. Zneistel. Čo teraz?
,,Ehm, som Smrť. Mala by si ísť so mnou,´´ povedal a sám bol prekvapený, ako nezaujato to znelo. Dievčinin pohľad sa zastavil na jeho kose. Slabo kývla. Vykročila k nemu a spoločne vstúpili do tunela.
Kráčali ním mlčky. Vyšli na veľkú lúku, kde sa ešte pred chvíľou rozprával s Dumbledorom. Koľko je to vlastne času medzi živými?
Dievča sa zarazilo a rozhliadlo sa okolo.
,,Som v nebi?´´ spýtala sa.
,,Nie. Si...povedzme na prechode medzi životom a smrťou. Teraz mi však povedz, akého si vyznania.´´
,,Kresťanka.´´
Harry len kývol a naznačil jej, aby ho nasledovala. Vošli do lesa a chvíľu ním kráčali. Prišli až ku skalnej stene s mnohými jaskyňami. Nerátal vchody, ani sa nezamýšľal, kam má vojsť. Jednoducho sa riadil inštinktom. Dievča sa ho nič nepýtalo, len ho oddane nasledovalo. Zjavne bola so všetkým zmierená.
Stúpali po vysokých schodoch a Harry prvýkrát ocenil, že so sebou ťahal kosu. Skoro ako vychádzková palica.
Došli až na koniec. Ocitli sa v presvetlenom priestore. Obyčajný pozorovateľ by povedal, že sa ocitli nad oblakmi, ale Harry jasne cítil, že pod bielou hmlovinou je tvrdá zem. Oproti nemu stál veľký stôl a za ním sedel starý muž, pravdepodobne Boh. Za ním stáli dve bytosti s krídlami.
Netušil čo má teraz robiť. Tak len dievčaťu naznačil, aby pokračovalo ďalej a on sám sa vrátil späť.
Bol to zvláštny zážitok. Nikdy by ho nenapadlo, že to funguje takto. Vlastne, on nikdy o smrti nerozmýšľal. Nikdy sa nezamýšľal, ako to je po smrti a v jediné, v čo dúfal, že je smrť bezbolestná. Našťastie sa mu to splnilo.
Hneď ako sa dostal na lúku, pokračoval tunelom naspäť po ďalšiu dušu a potom zase po ďalšiu.
Nikdy nevedel, kde ho tunel vyhodí a zakaždým to prebiehalo rovnako. Zobral dušu so sebou a spýtal sa na jej vierovyznanie. Potom ju priviedol k správnemu božstvu a vrátil sa.
Vždy vyšiel niekde úplne inde. Raz odvádzal dušu priamo z Londýna a potom sa ocitol niekde v Singapure, vo Francúzku či v Kanade. Nepochopil ten systém a dospel k názoru, že sa ani neoplatí rozmýšľať, ako to tu majú vymyslené.
Vodil na onen svet mnoho ľudí. Väčšinou starých, ale aj mladých či malé deti. Tie sa smrti báli asi najmenej, pretože keď ich dušu bral so sebou, spýtali sa ho, kam idú a keď im odpovedal, väčšinou začali zvedavo skúmať okolie. Vtedy si nebol nikdy istý, či deti rozumejú pojmu smrť. Možno vzdialene alebo to bolo len nedostatkom skúseností, či im to nikto nevysvetlil.
No to nebolo ani zďaleka to najhoršie čo videl. Medzi jeho najnepríjemnejšie zážitky patrili tie, pri ktorých musel odvádzať duše ešte nenarodených detí. Odnášal ich väčšinou v nemocničnej plachte, pretože, aj keď sa sám pred sebou hanbil, protivilo sa mu ich len tak vziať do ruky. Pripomínali skôr zošúverené slivky než zárodky ľudí. Nikdy sa necítil dobre keď to musel robiť. Bolo mu ľúto zmareného života.
To, čo ho však zarazilo na posmrtnom živote najviac, bola rôznorodosť náboženstiev. Bolo ich na desiatky. Sám nad sebou sa čudoval, ako je možné, že zakaždým vie trafiť do toho správneho priechodu. Stretol sa s tými najpodivnejšími božstvami, nehovoriac o tom, že o množstve náboženstiev ani nepočul.
S bohmi sa nestretával priamo. Áno, je pravda, že mnoho z nich zahliadol, ako napríklad Boha, ale nikdy sa s nimi nerozprával. Za prvé preto, pretože si ho nevšímali a za druhé, sa ich tak trochu bál. Nevedel, čo od nich môže čakať, ale pomaly si na nich zvykol. No v každom stáde je čierna ovca a tá bola vystupovala v podobe pohanskej bohyne Freyi. Mala dlhé čierne vlasy a odetá bola v červených šatách. Vždy mu vyšla oproti a keď si od neho preberala dušu,
vždy sa naňho usmiala.
Harry však začal byť čoskoro zvedavý a začal sa zaujímať o jednotlivé náboženstvá. Udivovalo ho, že ako Smrtka vie o samotnej Smrti tak málo. Na ťahanie rozumov si väčšinou vyberal starých ľudí, pretože tí boli poväčšine so svojou smrťou zmierený a preto sa s ním ochotnejšie dali do reči.
Návštevy sveta živých tiež nebývali jednotvárne. Duše naberal nie len v nemocniciach, ale aj vo vlastných domoch, pri haváriách či iných nešťastiach a párkrát sa mu vydarilo niekoho nabrať aj uprostred púšte či priamo z idúceho auta. Aké však zažil prekvapenie, keď mu jedna duša s krikom ušla.
Nechápavo vtedy zostal stáť na mieste a rozhodol sa ju hľadať, ale bezvýsledne. Celý bezradný sa vrátil späť do tunela a vybral sa k vždy usmievavej Freyi.
,,To bola len mladá duša. Tie sa vždy najskôr zľaknú,´´ zasmiala sa a koketne zamávala mihalnicami. Harry si už na tieto jej prejavy zvykol. Nakoniec, bola to bohyňa lásky a plodnosti, takže takéto správanie mala v povahe.
,,No ale čo teraz? Nenašiel som ju.´´
,,Neboj, nakoniec vždy prídu aj sami. Pochopia, že pokiaľ sa nedostanú sem, tak nemôžu žiť nový život.´´
,,Počkaj. To znamená, že všetky duše, dostanú opäť nové telo?´´
,,Všetko sa vo vesmíre musí transformovať milý Harry, ale je tiež pravda, že dušu môžeš zabiť. Ide to ťažko, ale dá sa to.´´
,,Ako?´´
,,To ti určite nepoviem! Okrem toho, nič netrvá večne. Aj bohovia umierajú.´´
,,Myslel som, že sú nesmrteľní.´´
,,Vesmír nepozná slovo večnosť. Všetko musí raz skončiť. Boh umrie vtedy, pokiaľ nezostane nikto, kto by v neho veril. Jednoducho sa rozplynie a na jeho miesto môže nastúpiť niekto nový.´´
,,Takže, ľudia si bohov vymysleli?´´
,,Áno aj nie. Boli sme tu vždy ako súčasť vesmíru, ale až oni nám dali konkrétnejšiu podobu. Je to zložité a potreboval by si tisícročie, aby si to pochopil a to, ako obaja dobre vieme, nie je možné, pretože toľko času rozhodne nemáš. V zásade sú však ľudia mocnejší než mi.´´
,,Tak potom prečo, si ľudia vymysleli bohov?´´
,,Aby mohli svoje problémy hádzať na niekoho iného,´´ odfrkla si.
,,Neviem. Možno len jednoducho preto, aby sa necítili osamelí. Však ľudia stále hovoria, že jediný, kto ťa bude milovať za každých okolností je boh.´´
Krátko po ich rozhovore Harry naozaj našiel tú dušu, ktorá pred ním prvýkrát ušla. Teraz sa už tak nebála, ale nadšená z neho zrovna nebola.
Jeho rozhovor s bohyňou však Harryho donútil rozmýšľať o tom, kam pôjde on. V čo vlastne veril? Možno v osud, nakoniec, taký chlapík tu naozaj bol. Hmm, možno naozaj skončím pri ňom.
Nevnímal čas. V tomto svete bol vlastne nepodstatný. To len ľudia majú tendenciu ho sledovať, pretože tušia, že nič netrvá večne.
Ani Harryho kariéra Smrtky nebola naveky. Asi dvesto ľudských rokov chodil po duše. Potom však stretol druhú Smrtku. Bolo to osemnásť ročné dievča s pentagramom na krku. Vtedy sa jej zahľadel do očí a slabo sa usmial.
,,Teraz veľmi dobre počúvaj, čo ti poviem...´´

Kráľovstvo prsteňa

4. ledna 2011 v 11:56 | Amane |  Filmy
pic
Najlepšie spracovanie legendy o Nibelungov na svete. Čo viac dodať?

Siegfried je syn starého kováča. V jednu noc sa na oblohe objaví meteorit, ktorý dopadne neďaleko ich dielne. Siegfried sa na to miesto vyberie, no nie je jediný, kto spozoroval toto posolstvo bohov. Stretne sa s mladou ženou, ktorá chce rovnako ako on získať magické železo z meteoru. Začnú oň bojovať, ale rýchlo zistia, že sú rovnako silný a tak sa jednoducho
o železo spravodlivo podelia. Sigfried si z neho uková meč. Čoskoro je aj s otcom povolaný na kráľov dvor, aby pracovali v kráľovej zbrojnici a vyzbrojili kráľových vojakov do blížiacej sa vojny. Neďaleko mesta však žije v jaskyni drak Fafnir. Siegfriedovi sa ho podarí zabiť. Na tejto výprave získava veľké bohatstvo, čarovnú masku a nezraniteľnosť.
No udalosti dostávajú veľmi rýchli spád a Siegfried sa onedlho vydáva na cestu za naplnením svojho osudu.

Výborné televízne spracovanie najznámejšej germánskej legendy, plné mágie, intríg a dobrodružstva. Fantasy príbeh nakrútený podľa hrdinskej ságy o Nibelungoch, ktorá inšpirovala J.R.R. Tolkiena k napísaniu Pána prsteňov, či Richarda Wagnera. Príbeh, ktorému nič nechýba a je ukážkovým príkladom hrdinskej fantasy.

pic

pic

Tento snímok natočil Uli Edel (Hmly Avalonu)
a vybraral si veľmi dobrých hercov, o čom svedčia vynikajúce herecké výkony. Veľmi ma potešilo ale aj prekvapilo, že sa tu mihne Robert Pattison (Súmrak), v úlohe mladšieho brata kráľa Guntera, ktorého si zahral Samuel West (Notthing Hill). Postavu Siegfrieda prijal Benno Fürmann (Anatómia) a kráľovnú Brunhildu zastala Kristanna Loken(Terminátor 3).

Hudba je podmanivá, scenár vymakaný, kamera slušná a kostými famózne . Film je rozdelený do dvoch
dielov a trvá tri hodiny. Takže za také jedno popoludnie ho pozriete alebo si počkajte, kým ho budú dávať opäť v televízii.

Tento film ma naozaj bavil a poteší hlavne tých, ktorý majú radi fantasy filmy či severskú mytológiu.

Hodnotenie: 9/10

pic

Láska vášeň a opäť láska 1/3

3. ledna 2011 v 15:41 | Amane
Voľné hodiny sú fajn, obzvlášť na Rokforte. Nikde v dohľade žiadny žiak alebo učiteľ a na chodbách vládne príjemné ticho. A najlepšie sú vtedy, keď nájdete prázdnu triedu.
Okolo Harryho prstov sa omotávali Dracove vlasy a zľahka mu zakláňal hlavu. Jazykom mu prenikol do úst a slastne privrel oči. Draco zastonal, keď mu ukazovákom pomaly prešiel po šiji.
Už to boli dva mesiace od ich stretnutia na Astronomickej veži a nikto ešte neprišiel na to, že je medzi nimi viac než len obyčajné priateľstvo. Samozrejme, okrem Rona a Hermiony. Niežeby vedeli zrovna pravdu, ale čosi tušili. Nepýtali sa bližšie na povahu ich vzťahu, ale z času na čas si neodpustili veľavravné pohľady.
Akoby z diaľky sa ozvalo zvonenie.
Obaja sa od seba naveľa odtrhli a pozreli na seba.
,,Už by sme mali ísť,´´ povedal Draco potichu a prehodil si cez plece školskú tašku.
,,Čo máme teraz za hodinu?´´
,,Elixíry.´´
Chlapci vedľa seba kráčali chodbou a o chvíľu splynuli s davom.
Harrymu sa to celé zdalo ako zázrak. Konečne mohol po dlhej dobe bez výčitiek povedať, že je šťastný. Asi predvčerom si uvedomil, že Draca miluje. Nepochyboval o tom, že blonďákové city sú rovnaké.
Usadili sa do zadnej lavice za Rona a Hermionu a pripravili sa na hodinu. Snape na sekundu presne rozrazil dvere učebne a vplával dnu. Čierny plášť za ním vial a chlapci sa museli na seba uškrnúť. Ten chlap mal naozaj talent pre teatrálnosť
Snape sa otočil k triede a prešiel po nej pohľadom. Ako vždy sa mu pohľad zastavil na tých dvoch. Slabo sa uškrnul. Harry s Dracom si už na to zvykli a tak Harry neodolal a provokatívne Snapeovi zamával. Našťastie ho nikto nevidel.
Celú dvojhodinovku Elixírov sa zaoberali protijedmi a Snape krúžil po triede ako netopier a kritizoval čo sa dalo. Len pri Harryho a Dracovom stole nepovedal ani slovo. Zmeral si ich tým svojim divným pohľadom a odplachtil preč. Na konci hodiny mu Harry odniesol jeden naplnený flakón a profesor ho privítal so zdvihnutým obočím. Harry naňho žmurkol a vrátil sa na miesto. Keď prechádzal triedou, tak nevidel, ako sa naňho profesor zamyslene mračí.
Po Elixíroch nasledovala Obrana a po nej sa
musel Harry s Dracom na pár hodín rozlúčiť, čo sa mu, pochopiteľne, nepáčilo. Najradšej by s ním bol celý deň, ale to nebolo možné. Ešte na Obrane sa však dohodli, že sa ako vždy stretnú v Astronomickej veži. Svet bol hneď krajší.
Celá škola vedela, že sa akosi priveľmi zblížili, ale nikto nevedel z akého dôvodu. Keby to bol ktokoľvek z Chrabromilu alebo zo Slizolinu, komu by sa presne toto stalo, fakulty by sa mu otočili chrbtom a nechali ho so svojim novo nájdeným priateľom. Lenže toto bol Harry Potter a Draco Malfoy. Obaja
boli vo svojich fakultách akýmisi raritami a tak všetci len zavreli oči a tvárili sa, že sa nič nedeje. Jediný, kto vedel pravdu bol Snape a samozrejme riaditeľ, ale ten sa len zasnene usmieval ponad svoju zlatú čašu. Typické.
Po vyučovaní sa Harry aj s priateľmi vybral do knižnice, aby si spolu spravili úlohy. Sadli si na svoje obľúbené miesto úplne v rohu a dali sa do práce. Harry sa však nevedel sústrediť na prácu. Stále musel myslieť na to, ako sa s Dracom stretnú v Astronomickej veži a oddajú sa spoločnému láskaniu.
,,Harry, vnímaš ma?´´ uvedomil si odrazu Hermionin hlas. Prudko sa strhol a pozrel na kamarátku.
,,Čo?´´
,,Povedala som ti, aby si mi podal tú červenú knihu, ale ty si ma nevnímal,´´ vysvetľovala. Harry rýchlo chytil požadovanú knihu a podal ju Hermione. Tá si ju od neho s poďakovaním vzala, ale nespúšťala z neho zamračený pohľad. Harry sa rozhodol ten pohľad ignorovať.
,,Deje sa niečo?´´ zaútočila po chvíli ticha.
Mladík sa opäť strhol a dezorientovane pozrel na dievča.
,,Nie nič. Prečo?´´ vykoktal zo seba.
,,Chováš sa divne a okrem toho...príde mi zvláštne, že sa tak odrazu kamarátiš s Malfoyom.´´
,,Divné? Na tom brannom sme sa bližšie spoznali a zistili sme, že máme toho celkom veľa spoločného.´´
,,Ako veľmi zblízka si ho spoznal?´´ žmúrila oči a prepaľovala ho pohľadom. Harry pod ním bledol a zmenšoval sa.
,,Dostatočne zblízka na to, aby som zistil, že máme niekoľko vecí spoločných,´´ koktal ďalej a neskoro si uvedomil, čo povedal.
,,Na príklad sexuálnu orientáciu?´´
,,Hermiona!´´ zvolal Ron a Harry si na zlomok sekundy myslel, že dostal infarkt. Ako na to mohla prísť? Ale však je to Hermiona. Pred ňou človek máločo utají.
,,Ja...ja...´´
Dievča si vzdychlo.
,,Harry, všetci vieme, ako na tom si a Malfoy je naozaj pekný.´´
,,Hermiona!´´ zvolal ryšavec urazene, ale jeho priateľka ho chlácholivo pohladila po stehne, čo Rona upokojilo. Potom sa obrátila späť na Harryho.
,,Nečudujem sa ti, že sa ti páči. Len ťa chcem upozorniť, aby si sa nepopálil.´´
,,Ako to myslíš?´´
,,Harry, to že ty si gay ešte neznamená, že aj Malfoy je.´´
,,Ako to môžeš vedieť,´´ vyhŕkol mladík, ale vzápätí by si najradšej nafackoval. Tá jeho huba veľká.
Hermiona sa zamračila.
,,Vy spolu chodíte, však?´´
,,Nooo...´´
,,Harry to nemyslíš vážne!´´ vyštartoval tento krát Ron a uprene sa zadíval na kamaráta.
Harry zaškrípal zubami.
,,No a čo keď chodím. To je snáď moja vec, koho milujem,´´ odsekol, ale vzápätí sa chytil za ústa. Vydesene na nich pozeral.
Ron naňho civel s otvorenými ústami a Hermiona sa oprela na stoličke. Usmiala sa.
,,Ešteže si si to priznal,´´ povedala a úsmev sa jej rozšíril. Obaja chlapci na ňu vyvalene pozreli.
,,Tušila som, že niečo také medzi vami je. Síce mi trochu trvalo, kým som na to prišla. Dobre to medzi sebou skrývate. Myslím, že na to nikto neprišiel.´´
,,Tak
tuto ťa poopravím Hermiona,´´ ozval sa ryšavec.
,,Myslím, že Snape to vie. Všimni si, ako sa nich vždy pozerá.´´
,,Nestíhala som si všímať ešte aj jeho,´´ odseklo dievča. Naštvalo ju, že niekto na to prišiel skôr než ona.
,,No keď nás videl,´´ poznamenal Harry nezaujato a rozhodol sa ďalej venovať úlohám.
,,Kedy vás videl?´´ spýtal sa Ron.
,,Ešte na brannom,´´ mávol rukou Chlapec, ktorý prežil.
,,Počkať, vy ste sa bozkávali už na brannom?!´´
,,Hej.´´
,,Merlinove gule.´´
,,Ron! Buď slušný.´´
,,Ja tomu nemôžem uveriť. Ako k tomu došlo?´´
Harry sa pozrel na kamaráta s nadvihnutým obočím.
,,Netvrď mi, že ťa to zaujíma.´´
,,A vieš, že aj celkom hej? Neviem si totiž predstaviť, ako sa niekto môže priblížiť k niekomu tak slizkému.´´
Harry sa naňho zamračil a Hermiona ho šťuchla pod rebrá. Ron si uvedomil čo povedal a rýchlo sa kamarátovi ospravedlnil. Harry si vzdychol a v krátkosti im povedal, ako k tomu došlo.
,,Hmm, Snape má fakt talent sa objaviť vtedy, keď ho nečakáš,´´ poznamenalo dievča a všetci traja sa zasmiali. Harry pozrel na hodinky. Ešte dve hodiny.
,,Po večery pôjdeš za ním?´´ opýtala sa Hermiona a Harry prikývol.
,,Tak si to uži.´´

Harry sa pokojne najedol a potom odišiel na internát. Zo skrine vytiahol ako vždy rifle, obliekol si čiernu košeľu a ako vždy vyprázdnil školskú tašku a strčil do nej neviditeľný plášť. Ešte predtým, než odišiel, pozrel na seba do zrkadla. Vlasy mu za tú dobu riadne vyrástli a tak si ich vyčesal do vysokého chvosta a upevnil gumičkou. Teraz už mohol pokojne odísť na rande.
Ľahkým krokom kráčal cez chodby smerom k Astronomickej veži. Na svojej ceste stretol len pár žiakov. Medzi nimi aj niekoľko dievčat, ktoré sa za ním otáčali a usmievali sa naňho. Harry sa sám pre seba uškrnul. Vedel, že sa im takto páči. Mohol by mať ktorúkoľvek z nich. Ale on žiadnu z nich nechcel. Jeho srdce už bolo zadané.
Vystúpal schodisko až do veže. Draco tam už bol a díval sa z okna. Harry si zložil tašku ku stene a podišiel k mladíkovi. Objal ho okolo pása a pobozkal do vlasov.
,,Dlho si čakal?´´
,,Od momentu, čo sme sa rozlúčili naposledy? Dlho.´´
Harry sa usmial. Nikdy by nepovedal, že je Draco tak poetický. Za tie dva mesiace sa o ňom dozvedel veľa vecí, ktoré by o ňom nikdy nepovedal.
,,Myslíš, že dnes príde?´´ spýtal sa Draco.
,,Možno. Vieš predsa, že sa rád objavuje nečakane.´´
Rozprávali sa samozrejme o Snapeovi. S Dracom sa stretával pomerne často a Snape mal vo zvyku sa nečakane na ich schôdzkach objaviť. Nikdy nič nepovedal, len na nich pozrel a s úškrnom odišiel. Vždy sa mu samozrejme schovali pod neviditeľný plášť, ale on aj tak o nich vedel. Harry to už bral ako hru, ako istý zvyk, s ktorým sa musel zmieriť. Nevedel, prečo to robí.
Sadli si na svoje obľúbené miesto oproti oknu a blízko Harryho tašky s plášťom a začali sa bozkávať. Najskôr nežne, potom s vášňou, tak typickou pre oboch. Harry ho hladil po bokoch, Dracove prsty mu behali po chrbte a on začal láskať jeho krk. Zistil, že má rád krky. Na perách cítil tú pulzujúcu krv, cennú tekutinu farby vášne. Rozochvievala jeho vlastné srdce a zrýchľovala dych. Vzrušovala ho.
Draco zastonal a zavrel oči. Cítil Harryho vzrušenie a tak sa k nemu ešte viac pritisol. Harry vzdychol a teplý vzduch ho pošteklil na krku. Merlin, prečo musí byť taký dobrý? Prečo ho jeho dotyky vždy pripravia o rozum?
,,Draco, milujem ťa.´´
Pery spojili v nežnom bozku.
,,Vieš, že aj ja teba.´´

Snape vtedy neprišiel. Možno to bolo aj dobre, pretože hrozilo, že ten magický okamih naruší a zničí. Harry odrazu pocítil také šťastie ako nikdy. Až teraz si uvedomil, že nikdy nebol zamilovaný. To, čo považoval za lásku v Patrikovom prípade, by sa mohlo akurát označiť za milostné splanutie.
S Dracom to však bolo iné. Mal pocit, akoby odrazu svet dostal farby. Akoby sa po prvýkrát nadýchol. Bol šťastný, v tom to bolo. Konečne si bol na sto percent istý, že ho Draco miluje. Harry si však priznal, že obyčajné vyjadrenie lásky, mu nestačí. Chcel, aby sa mu Draco oddal, a to čím skôr.
Zdôveril sa s tým Dracovi hneď druhý deň cez voľnú hodinu, ktorú ako vždy, trávili v prázdnej učebni.
Slizolinčan sa naňho díval s rozšírenými zrenicami, ale inak sa ani nepohol. Harry znervóznel.
,,Draco? Ak na teba tlačím, tak to ešte nechajme tak.´´
,,Aký máš dôvod, okrem toho, že ma miluješ?´´
,,No, za pár dní budú prázdniny a ja by som sa ešte pred tým, než sa rozlúčime s tebou rád miloval.´´
,,Ach, prázdniny. Samozrejme. Ty sa pravdepodobne cez prázdniny stretneš s Patrikom, však?´´
Harry chvíľu rozmýšľal nad tým, čo mu blondiak povedal a potom naňho zarazene pozrel.
,,Ja by som ťa nikdy nepodviedol!´´ zvolal. Nenapadlo mu, že to pochopí takto.
,,No tak to dokáž.´´
,,Ale ako? Všetko záleží na tom, či mi budeš veriť alebo nie. Vo vzťahu ide o dôveru, chápeš?´´
Draco sa zamračil. Toto bola podpásovka.
,,Každý deň mi pošleš list a povieš mi, čo si celý deň robil.´´
Harry sa krátko zasmial.
,,Nikdy by mi nenapadlo, že budeš až tak veľmi žiarliť.´´
,,Hmm, som veľmi žiarlivý.´´
,,Nech je po tvojom, ale varujem ťa, že tie listy budú nudné a pravdepodobne veľmi krátke.´´
,,Nevadí, ale aspoň ma to upokojí.´´
,,Mohol by som ti klamať.´´
,,To je tiež pravda, ale na druhú stranu, bol si to ty, kto tvrdil, že mi bude verný.´´
Teraz sa Harry rozosmial na celé kolo a pobozkal Draca na čelo.
,,To bolo veľmi slizolinské.´´
Draco sa usmial. Páčil sa mu Chrabromilčanov smiech.

Dohodli sa, že sa stretnú večer v tú istú dobu a na tom istom mieste. Hneď ako Harry vybehol do Astronomickej veže, takmer okamžite z nech vybehol aj s Dracom v závese. Viedol ho k Núdzovej miestnosti, o ktorej vedel, že tam budú mať pokoj. Trikrát prešiel popri stene a usilovne myslel na to, čo chcel. Zjavili sa dvere.
Harry ich otvoril a stiahol so sebou prekvapeného Slizolinčana. Miestnosť nebola veľká. Bola v nej v podstate len veľká posteľ, konferenčný stolík s dvoma kreslami a blčiacim krbom.
Draco na to pozeral s pootvorenými ústami a Harry sa premáhal, aby sa nerozosmial. Nakoniec pritiahol Slizolinčana k sebe a pobozkal ho. Dal sa do rozopínania blonďákovej košele a v duchu si sľúbil, že toto bude noc, na akú Draco nezabudne.
Pomaly stiahol Dracovi košeľu z pliec, užívajúc si tiché šušťanie látky. Odhalil tak mladíkovu mliečnu hruď, jeho perami ešte nedobité územie. Zatlačil Draca na posteľ a začal zasypávať bozkami tú mramorovú nádheru.
Milencove prsty mu behali po chrbte a jeho tiché vzdychy narúšali ticho ako výstrely. V Harrym vyvolávali stupňujúcu sa túžbu, ktorú priam bolestne cítil.
Postŕhali zo seba oblečenie a keď ležali na posteli nahý, dlho si hľadeli do očí. Harry sa sklonil nad Draca a ich pery sa spojili v dlhom a vášnivom bozku.

Opäť som späť pri tejto poviedke, teda pri jej pokračovaní. Zaslúžene má vlastnú rubriku a ja dúfam, že prinej vydržíte až do konca. Pokračovanie je predbežne rozdelené do dvoch častí. Kedy však pribudne druhá polovica, radšej nejdem sľubovať, ale budem sa snažiť si švihnúť. No čo však môžem určite sľúbuť, je to, že táto poviedka sa dočká ešte jedného pokračovania a epilógu.
Nezabudnite komentovať :)