Září 2011

Vlkolak ťa zožerie 2/2

28. září 2011 v 20:33 | Amane
Pol dňoví spánok bol požehnaním. Konečne som nemusela myslieť na to, čo sa stalo dnes ráno. No keď som sa zobudila, spomienky sa vrátili s nečakanou silou. Myslím, že som prvým človekom na svete, ktorí celú hodinu prereval len preto, že mu vlkolaci roztrhali kožušinu. Komické, ale mňa to bolelo.
Na budúci spln už nebudem potrebovať žiadne pomôcky. Premením sa bez nich a na trvalo. Život je sviňa, ale na druhú stranu, nechcela som to tak náhodou? Nechcela som sa stať vlkom? Nie. Chcela som byť vlkolakom, čo som aj dosiahla, iba sa mi to vymklo z rúk. A ďalšia vec. Čo poviem otcovi? Najskôr ma začne poučovať o zodpovednosti. Presne to, čo som si zaslúžila.
Nasledujúce dva týždne som bola totálne mimo a pohybovala som sa po byte ako duch. Otec sa ma párkrát tak zľakol, že skoro infarkt dostal. Medzi časom mi zožltli oči a vlasy, obočie a všetky chlpy mi zošedli. No ja som myslela iba na dve veci: čo sa stane na budúci spln a ako to vysvetlím otcovi. Vysvetliť vlastne nebolo čo. Akoby povedal otec, sama som si bola na vine. Vlastne má aj pravdu.
Nakoniec som to zo seba dostala štyri dni pred splnom. Stalo sa presne to, čo som si myslela. Absolvovala som dvojhodinovú prednášku na tému morálka vs. zodpovednosť.
Takže takto som skončila. Navždy chlpatá a pekne na štyroch. Život je krásny.
Spln prišiel potichu, ale s očakávaním. Nešla som do lesa. Krčila som sa pod perinou, otec ležal vo svojej spálni a tváril sa, že spí. Podozrievala som ho, že má niekde poruke svoj starý lovecký nôž. Toľko k rodičovskej láske.
Mesiac vyšiel, zasvietil mi do izby a ja som zavrela oči. Kosti sa mi začali presúvať a telom prechádzali dobre známe vlny tupej bolesti. Zaťala som zuby. Oblečenie sa trhalo a z môjho hrdla vyšlo tiché skučanie. Za chvíľu pod perinou neležal človek, ale vlk.
Nakoniec bolo úplnou samozrejmosťou, že som vyskočila z okna a bežala dedinou do lesa. Bežala som tmavou ulicou a len tak-tak sa vyhla oneskorenému traktoru. Neobzerala som sa, dokonca ani vtedy, keď som vbehla do lesa.
Nado mnou svietil mesiac, ale výhľad naňho zakrýval prepletenec z korún stromov. Zastavila som sa až v momente, keď som už nevládala ďalej.
Bezmocne som stála v tej tme a dychčala. Na rozdiel od ľudí, les nespal. Obklopil ma závoj stoviek rôznych zvukov obyvateľov lesa. Stiahla som chvost medzi nohy a prikrčila sa. Desilo ma to. Síce mám za sebou nie jednu takúto noc, ale vždy tu bolo miesto, kam som sa mohla vrátiť, teraz, už nič také nie je.
Zbabelo som sa bruchom pritisla k zemi a vystrašene som sa obzerala okolo. Bolo mi úplne jasné, že ma otec počul a tiež viem, že sa mu to, čo som urobila, nikdy nepáčilo. Myslím, že je aj rád, že som preč. Začula som za sebou dychčanie. Vstala som a otočila sa.
Po mojej stope sa hnali všetci traja vlci.
,,Konečne zastala,´´ dychčal šedý, ktorý bežal posledný a keď dobehol ku mne, tak sa zvalil na zem.
,,Ty máš zrovna čo hovoriť,´´ zavrčal čierny. ,,Som starší než ty a ani som sa nezadýchal.´´ Šedý si urazene odfrkol a pozrel na mňa.
,,Máš dve možnosti. Buď pôjdeš s nami alebo budeš v tomto lese blúdiť sama.´´
,,Myslím, že mi to môže byť jedno. Aj tak sa ráno zmeníte na ľudí. Vravel si predsa, že ste trochu iní než ja.´´
,,To teda sme. Mám však pre teba dobrú správu, nezmeníme sa na ľudí a skôr než sa spýtaš, tento druh života nám vyhovuje viac.´´
,,Aký druh života?´´
,,No nepovedal som, že je tupá! Myslím tým vlčí život. Je omnoho jednoduchší ako ľudský.´´
,,Ale ako je možné, že sa nezmeníte?´´
,,Pretože to tak chceme,´´ vložil sa do toho čierny. ,,Duch víťazí nad hmotou. Keby sme chceli, môžeme sa zmeniť na ľudí, ale bolo by nám to nanič.´´
,,A ja by som sa mohla zmeniť, keby som chcela?´´ spýtala som sa s nádejou.
Vlci mlčali, no biela sa nadýchla, že niečo povie, ale čierny na ňu dôrazne zavrčal, tak bola ticho. Zvesila som uši. Keby vlci vedeli roniť slzy, určite by som sa rozplakala.
,,Tak asi idem s vami,´´ povedala som nakoniec. Čierny kývol a rozbehol sa niekam na sever, vysoko do hôr. Šedý ho hneď nasledoval a biela sa rozhodla ma počkať. Unavene som si vzdychla a oddane som ju nasledovala.
Vždy som patrila medzi tých priemerne inteligentných a s nevysokými cieľmi. Dúfala som - a moje presvedčenie podporili bleskové reakcie na telesnej - , že keď som teraz vlk, zlepší sa to. Bohužiaľ som sa prepočítala, ako sa ukázalo neskôr. Chytať totižto loptu v malom priestore a ozrutného jeleňa v lese, je veľký rozdiel.
Na prvom love som sa nezúčastnila. Mojou úlohou bolo sa iba dívať a učiť sa. Do terénu ma vykopali až pri tom druhom.
Na prvý pohľad to nie je nič ťažké. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Ja s bielou sme čakali na určenom mieste a čierny so šedým k nám mali nahnať korisť, ktorú sme mi dve mali strhnúť.
Tak sme čakali pri okraji lesa a sledovali, čo sa deje na lúke so stádom. Obaja vlci ho najskôr pomaly obiehali a hľadali vhodnú obeť. Potom vyštartovali do stredu, pričom sa stádo rozpŕchlo na všetky strany a snažili sa k nám nahnať jedného z jeleňov. Bránil sa statočne a možno by to aj ubránil, keby nebol starý a chromý. Hold, treba si dávať pozor, kam šlapete.
Jeleň bežal k nám a my sme tak trochu dúfali, že sa mu parožie zapletie do nízkych konárov, takže by sme to mali ľahšie. Nestalo sa tak, takže sme museli bežať za ním. Napriek tomu, že ho stromy výrazne spomaľovali, ste si stále museli dávať pozor, aby vám jedno z jeho kopýt nerozbilo hubu alebo rovno lebku. No a o tom, ako vhodne skočiť na zviera a prehryznúť mu hrdlo ani nebudem hovoriť. Taký jeleň je väčší než krava a aj keď je starý a chromý, určitú silu má.
Bežali sme za ním a vyhýbali sa stromom. Nakoniec som ho oblúkom obehla a v akomsi návale adrenalínu som naňho vyskočila. Zakvačila som sa mu zubami do boku ale nie dostatočne hlboko. Ešte k tomu tá sviňa rohatá, hneď ako si uvedomila, že na nej visím, treskla mnou o strom až to zadunelo a ja som spadla na zadok. Skôr než som sa stihla spamätať, bol už jeleň priďaleko.
Pozbierala som svoju maličkosť zo zeme, no ani som nestihla potriasť hlavou, už sa na mňa vrhol čierny a zúrivo sa mi zakvačil niekam pod zátylok. Vystrašene som zavyla. Nechápala som, čo ho to napadlo. Och no bože, tak mi zdrhol. Veď som to robila prvýkrát.
No čierny len hrýzol a vrčal. Šedý ani biela nič neurobili, len stáli bokom a všetko sledovali.
Keď so mnou skončil, tak sa nazúrene rozbehol niekam medzi stromy. Šedý na mňa zavrčal a biela bola zase plná súcitu. Iste, nezdar z lovu pripisovali mne. Možno aj plným právom.
Myslela som si, že po tomto nezdare pôjdeme skúsiť šťastie inde, ale čierny rozhodol, že budeme pokračovať bohvie kam. Tak sme vďaka mne išli spať o hlade.
Čierny nad tým musel veľmi úporne rozmýšľať, ale nakoniec sa pri najbližšom love rozhodol, že si vymením miesto zo šedým a budem nadháňať. V duchu som ho však podozrievala, že ma chce mať pod dohľadom. K môjmu veľkému šťastiu, som sa na tejto pozícii osvedčila.
Ako čas plynul, zistila som, že si zo mňa urobili najnižšie postaveného člena svorky. Jedla som ako posledná, keď sa niečo skazilo, tak sa vyzúrili na mne. Teda, okrem bielej. Tá jediná sa chovala normálne.
Uprostred novembra začali byť všetci traja nepokojní. Na moju otázku, čo sa deje, odpovedala biela jednoducho: ,,Poľovníci. Podľa zákona sú vlci lovení od novembra do januára. Musíme si dať pozor, aby nás nezabili.´´
Iste, ľudia. Akosi som na nich zabudla. Zabudla som, že nás budú loviť. Napadlo mi, že by sa ostatný traja mohli zmeniť na ľudí, ja by som bola ako ich domáci miláčik a takto by sme chodili po lese. Úžasné oblbnutie všetkých poľovníkov. Ten nápad sa mi zdal byť veľmi dobrý a tak som sa na to spýtala čierneho.
,,Sme vlci, tak so všetkými rizikami,´´ odfrkol si, čo ma dosť naštvalo. Nesúhlasil so mnou iba preto, že som bola omega? Či bol až taký egoista?
Medzitým, zmizla biela. Nikto ju nevidel odchádzať a čakali sme na ňu asi týždeň, keď to čierneho prestalo baviť a pohli sme sa ďalej. Pochopiteľne ho to naštvalo a tak sa vyzúril na mne.
Blúdili sme po lese a okrem dozvukov ruje sme nachádzali stopy po poľovníkoch. Čierny sa im snažil vyhnúť ako sa len dalo a tak nás viedol čoraz vyššie do hôr. Párkrát sa nám stalo, že sme lovcov videli a ja som sa raz skoro chytila do pasce. Prirodzene sa na mňa čierny okamžite vrhol, v presvedčení, že ma to utvrdí v ostražitosti. No ale povedzte sami. Z čoho by ste sa poučili viac: z vášho besného vodcu alebo z nechutného cvakavého zvuku blízko vašej nohy?
Nakoniec sme sa predsa len stretli s lovcami. Natrafili sme na akúsi zdochlinu a začali sme z nej ohlodávať zbytky, keď popri nás presvišťala guľka. Vyľakane som zaskučala a hneď som sa zbabelo prilepila k zemi, ako prvú noc v lese.
Čierny zavrčal a zavetril. Štvalo ho, že ich neodhalil. Nemal však šancu, pretože vietor fúkal od chrbta. Asi sto metrov od nás vybehla z krovia skupina ľudí, niektorí z nich boli na koňoch.
Zľakli sme sa ich a rozbehli sme sa preč. Najskôr sme bežali rovno po lúke, spoliehajúc sa na svoju rýchlosť. No lenže s takýmto plánom sme proti puškám nemali šancu. Keď sme sa konečne spamätali, vbehli sme do lesa. Znížili sme tým rýchlosť prenasledovateľov a riziko, že niekoho zastrelia. Napriek tomu okolo nás bzučali strely. Zasahovali kmene stromov a nemilosrdne drtili ich kôru alebo sa zarývali do zeme v sprievode malých gejzírov hliny, ktoré nás vždy na moment oslepili.
,,Tento spôsob života naozaj nie je pre mňa!´´ zajačala som, keď ma tesne minuli dve strely a zaryli sa do stromu. Šedý ma namiesto odpovede rafol do zadku, aby som si pohla. Čierny bežal niekde pred nami a zúril. Najradšej by ich všetkých roztrhal, keby samozrejme ako prvý nezormašírovali oni jeho.
Jeden z lovcov sa oddelil od skupiny a oblúkom sa hnal bohvie kam, takže sme ho stratili. Čierny nám dal pokyn, aby sme sa rozdelili, možno ich to prestane baviť.
Vyrazila som dakam doľava a neobzerala sa. Išla som len rovno, jednoducho za nosom, no do cesty mi skočil chlap na koni.
Prudko som zastala a vystrašene civela do hlavne pušky. Pred očami mi sa mi premietol celý život, keď sa v mojom zornom poli mihol čierny tieň, ktorý skočil na lovca.
Chlap zreval a odhodil pušku. Kôň vystrašene gúľal očami a erdžal. Vzopäl sa na zadné, takže čierneho aj s chlapom zhodil z chrbta a rozbehol sa preč. Čierny odskočil od muža a vrčiac ho začal obchádzať. Hľadeli si nenávistne do očí a mužov pohľad rýchlo zaletel k puške, ktorá ležala iba na krok od neho. Čierny bol však rýchlejší. Skočil mu po hrdle, ale muž si rýchlo dal pred tvár ruku a tak sa zahryzol do nej. Chlap reval, čierny vrčal a zatínal zuby do ruky. Nakoniec prudko trhol hlavou a ruku zlomil. Konečne mal voľný prístup k hrdlu a patrične to aj využil.
Zuby prehryzli tepnu, z rany striekala krv a mužov odpor rýchlo ochaboval. V húšti sa však ozvali rýchle kroky a jediný výstrel. Ten prevŕtal čiernemu lebku, ale stisk zubov nepovolil. Obzrela som sa.
Za mnou stál ďalší chlap a ja som bola zase pekne na rane. Našťastie sa odniekadiaľ prirútil sivý a skočil na lovca. Naslepo vystrelil a klesol pod váhou vlčieho tela. Neobišlo sa to bez hlasného jačania, ktoré bohužiaľ privolalo ostaných poľovníkov. Šedý ku mne pribehol a duril ma preč. Hodila som rýchli pohľad na čierneho.
Namiesto vlka, ležal v ihličí asi päťdesiatročný chlap, s vlasmi do pása a dlhou bradou. Telo bolo svalnaté a viditeľné boli početné jazvy. Z hlavy mu vytekala krv.
Nad hlavami nám zasvišťali guľky a tak sme sa rozbehli preč. Neobzerali sme sa, či nás náhodou neprenasledujú, iba sme bežali.
Ušli sme im, skonštatovala som po niekoľkých hodinách. Ušli sme a dlho sme mlčali. Veľmi dlho. Nečakaná smrť čierneho nás zasiahla viac než sme čakali. Šedý bol celú dobu nepokojný. Vodcovstvo teraz bolo na ňom, čo bol stav, na ktorý nebol pripravený a ani stavaný.
Zaviedol nás nižšie a trochu bližšie k ľuďom, čo malo za následok ďalších niekoľko stretnutí s poľovníkmi, ktorým sme sa na šťastie úspešne vyhli.
Biela sa nečakane objavila asi mesiac po smrti čierneho. Bol to hotový zázrak. Veľmi mi chýbala, pretože bola jediným normálnym členom svorky.
Bolo nám záhadou, kam zmizla a prečo. Dôvod bol prekvapujúco určený iba mne. Vzala si ma stranou jeden večer a všetko mi vysvetlila.
,,Bola som za tvojim otcom,´´ povedala.
,,Čože? Prečo?´´
,,Myslela som, že by si chcela vedieť, ako sa má. Tiež som sa odtiaľto chcela na chvíľu dostať.´´
,,Ako to teda znáša.´´
,,Zle. Veľmi mu chýbaš. Myslím, že by si sa mala vrátiť.´´
,,Ale prečo? Nemôžem sa zmeniť na človeka, nemalo by to význam!´´ zvolala som a biela sklopila oči.
,,Nie je to pravda. Čierny ti klamal. Môžeš sa zmeniť. Stačí chcieť.´´
,,Ale...´´
,,Lea, myšlienky sú neuveriteľne silné. Dokážu veci meniť, ničiť, ale aj vytvárať. Dokážu človeka zabiť, či ho uzdraviť, ale iba vtedy, ak sú dostatočne silné.´´
,,Takže ty myslíš, že by sa mi to mohlo podariť?´´ spýtala som sa s nádejou.
,,Nie mohlo, ale malo. Ty nie si stvorená pre život zvieraťa.´´
Zavládlo ticho.
,,Prečo mi čierny ani šedý nechceli povedať, že to je možné?´´ spýtala som sa. Táto otázka ma trápila od začiatku. Biela sa krivo usmiala.
,,Pretože ti závideli. Mi sme si nemohli vybrať tak ako ty. Ty si si vlkolactvo vybrala dobrovoľne. Mi sme museli.´´
,,Tak preto.´´
,,Vráť sa domov, Lea. Ži svoj život ako človek. Viem, že v takejto podobe trpíš.´´
,,A kedy mám ísť?´´
,,Kľudne aj hneď teraz,´´ uškrnula sa. Pozrela som jej do očí. Nie, ona nebola jediná normálna. Ona bola jediná, v ktorej zostalo ešte trochu ľudskosti.
,,Čo bude s tebou a so šedým?´´
,,O nás sa neboj. Pridáme sa k vlčej svorke, ale teraz už bež.´´ Šťuchla do mňa nosom. Spravila som pár krokov a obzrela sa. Nebola tam. Vrátila sa k šedému a teraz mu najskôr vysvetľuje, čo sa stalo.
Vzdychla som si a klusom zamierila domov.
Bola sobota, čas obeda. Stromy okolo mňa už boli bez listov a ráno bol na tráve prvý srieň. Stála som na hranici lesa a dívala sa na dedinu podo mnou. Z komínov stúpal dym a na futbalovom ihrisku bola skupinka detí.
Trochu som váhala, či sa mám zjaviť vo svojej vlčej podobe takto uprostred dňa, ale stále lepšie, akoby som sa tam premávala nahá však. Nakoniec som sa rozbehla dolu kopcom.
Ľudia sa na mňa pozerali a ukazovali si na mňa. Ignorovala som ich. Premerala som si z diaľky náš dom. Okno na mojej izbe bolo nanovo zasklené.
Prišla som k vchodovým dverám a pazúrmi na ne zaškrabala. Ozvali sa kroky a otvoril mi prekvapený otec. Chvíľu sme sa na seba dívali. Potom ustúpil nabok a ja som vošla do úzkej chodby. Otec si ku mne čupol a neisto sa opýtal: ,,Lea?´´ Zakňučala som, pretože nič lepšie mi nenapadlo.
Asi to pochopil, pretože v jeho tvári bolo ohromenie. Otočila som sa a vyšla si poschodie do mojej izby. Labami som si otvorila dvere a vošla dnu. Neskúmala som, či sa niečo zmenilo, sústredila som sa iba na jednu vec.
Chcem byť zase človek, lietalo mi v hlave. Oči som zavrela a celou svojou bytosťou som sa sústredila iba na jediný cieľ. Zacítila som, ako sa mi predlžujú kosti a mení telo. Zaťala som zuby a snažila sa nevnímať miernu bolesť. Nakoniec som tam kľačala nahá na zemi a pomaly otvorila oči. Vstala som a pozrela do zrkadla. Ten pohľad ma presvedčil, že budem navždy poznamenaná.
Oči som mala žlté, vlasy a obočie mali tmavošedú farbu. Pomaly som zdvihla ruku a prezerala si dlaň. Nedúfala som, že ju ešte niekedy uvidím. Mierne zdesenie zo zmeny vlasov a očí, prekryla radosť z mojej znovuzískanej ľudskosti.
Obliekla som sa a zišla dolu. Otca som našla v kuchyni a keď ma zbadal, skoro mu vypadol tanier s polievkou. Hľadeli sme si do očí a jemu bolo jedno, že sú iné. Bol rád, že som späť.
,,Dáš si polievku?´´ spýtal sa, keď prekonal šok.
,,Iste,´´ povedala som a sadla si za stôl. ,,Mimochodom, nemáš trochu surového mäsa?´´

Vlkolak ťa zožerie 1/2

24. září 2011 v 20:07 | Amane
Šedé nohavice aj mikina, tričko s obrázkom vlka, prívesok na kľúčoch aj na krku s vlčím motívom. Tak to som ja. Blázon, zvrhlík, vlkolak, besná vlčia...vravia o mne moji spolužiaci.
Neviem, či som práve šialenec, ale čo viem určite je, že som priam chorobne zamilovaná do vlkov. Už od detsva som hltala všetky filmy a knihy, ktoré sa týkali vlkov a vlkolakov. Rovnako ako gotičky zvyknú snívať o tom, že sa dajú do kopy s upírom, tak som ja snívala, že sa stanem vlkolakom.
Raz ma to tak posadlo, že som hľadala na internete akýsi návod. Jediné, čo som našla bolo, že vás musí uhryznúť iný vlkolak, alebo musíte vypiť špeciálny elixír ale nikde nepísali, aké je jeho zloženie a ako dlho sa má variť. Fakt zlé.
Na moje pätnáste narodeniny, ma otec poslal za dedkom. Dedko po mňa ráno prišiel v starej Škodovke a hneť ako som nastúpila, ma núkal Hašlerkami. Staré Škodovky a Hašlerky, to jednoducho patrí k sebe, ako hovorievala kamarátka.
Starký sa snažil so mnou rozprávať o škole, ale úprimne, komu sa chce so starými rodičmi preberať svoje katastrofálne výsledky. Nakoniec radšej pustil staré rádio na ktorom sa dala chytiť akurát jedna nemecká stanica.
Dedina bola vzdialená od tej našej iba dvadsať kilometrov. Žil sám, teda ak do toho nepočítame psa.
Ubytoval ma v podkroví. Nemala som chuť sa s niekým rozprávať a tak som sa zavrela na podkroví. Zobrala som si zo sebou k dedovi aj počítač, takže som si pustila film a pokojne pozerala. Pohoda.
Asi o tri dni išiel dedo na poľovnícky zraz. Ja som ísť nechcela, tak ma nechal doma.
Dom stíchol.
Keď bol preč, potichu, ako pravý vlk, som sa vykradla z izby a začala sa premávať po dome. V obývačke ma zaujala bohatá knižnica s knihami ale ako som zistila, väčšina z nich sa týkala chovu hospodárskych zvierat, pestovaniu a strihaniu stromov či rastlín a tiež tam bol veľký atlas húb.
Prekutala som celý dom až som sa dostala do pivnice. Bola tam zima ale sucho. Všimla som si dvere na opačnom konci, tak som sa vybrala k nim. Otvorila ich a zažala svetlo.
Malá komôrka bola plná všelijakých kožušín a jeleních parohov - nuž, čo by ste aj čakali od bývalého poľovníka. Začala som sa v nich prehrabovať.
Našla som niekoľko nádherných parohov, pár líščích kožušín, jednu vypchatú sovu a kožu z kravy - vážne, načo mu bola? Úplne zozadu som však vytiahla niečo čo ma zaujalo. Bol to snáď najzachovalejší kúsok z dedovej zbierky, pretože to malo aj hlavu. Bola to nádherná vlčia kožušina. Srsť nebola vypĺznutá a koža bola mäkká a ohybná. Hlava bola preparovaná a v očných jamkách mal prilepené sklenené oči.
,,Wow,´´ zašepkala som a pohladila vlčiu hlavu.
Neváhala som. Zobrala som kožušinu a vyvliekla som ju so sebou hore do podkrovia. Tam som ju položila na zem a prehliadala si ju priam s posvätnou úctou. Bola taká nádherná. Hneď mi bolo jasné, že si ju zoberiem so sebou.
Druhý deň som sa zase zatvorila v podkroví a tvárila som sa, že neexistujem. Keď dedko išiel pracovať do záhrady, vykradla som sa z izby so zámerom, že preskúmam dedkove knihy o poľovníctve - nemala som síce rada, keď zabíjali vlkov, ale veľmi som sa nudila.
Prstom som prechádzala po knihách, keď sa mi zastavila na jednej zvlášť ošúchanej. MÝTY STAREJ EURÓPY, bolo napísané. Opatrne som ju vytiahla a vzala zo sebou do podkrovia.
Sadla som si na posteľ a otvorila som knihu na jej obsahu. Kapitoly boli rozdelené podľa krajín a ku koncu nasledovali kapitoly o známejších stredovekých beštiách. Aké prekvapenie, bol medzi nimi aj vlkolak.
Nalistovala som príslušnú stránku a dala sa do čítania. Zo začiatku sa v nej hovorilo o najznámejší vlčích legendách ale asi v tretej tretine sa písalo o premene na vlkolaka. Schmatla som ceruzku a podčiarkla si niekoľko riadkov. Neuveriteľné, v dedkovej starej knihe som našla návod na to, ako sa stať vlkolakom!
Bolo to jednoduché. Potrebovala som na to očarovanú vlčiu kožušinu a spln. Spln mal byť za dva dni a kožušinu som tiež mala. Stačilo už len vymyslieť, ako ju očarovať.
Nasledujúce dva dni som listovala v knihe a hľadala inšpiráciu. Našla som ju až v kapitole o čarodejniciach. Písalo sa tam, že jedna ježibaba, zobrala vlčiu kožu, na jej rub nakreslila päť cípu hviezdu otočenú hrotom k zemi a potom ju za splnu hodila na človeka, ktorého chcela potrestať. Jednoduché. To hravo zvládnem!
Zobrala som teda z pece uhlík a na jednu stranu kožušiny som nakreslila hviezdu, ktorej špic ukazoval smerom k vlčiemu chvostu. Tiež som dedkovi potiahla štyri opasky, skrátila ich, žeravím klincom do nich vypálila ďalšie dierky a namáhavo ich prišila na vlčie nohy. Celú maškarádu som si nakoniec vyskúšala. Padla mi skvelo. Zrkadlo som síce nemala ale určite som v tom vyzerala ako blbec.
Nakoniec som sa aj toho splnu dočkala. Večer, keď dedko zaspal, som sa potichu vykradla z domu aj s kožušinou v taške. Bežala som s ňou cez dedinu až do lesa. Rozhodla som sa ísť na jeden zo skalnatých kopcov.
Po pol hodine som sa konečne štverala do strmého kopca, posledného úseku cesty. Celá vzrušená som vybehla na malú trávnatú plochu, dávajúc si pozor, aby som nespadla zo skál. Mesiac nádherne ožaroval okolie a tak som tam celá zhypnotizovaná stála a rozhliadala sa okolo.
Keď som sa konečne prebrala z očarenia, vybrala som z plátennej tašky vlčiu kožušinu a ´´obliekla´´ si ju. Roztiahla som ruky, tvárou sa postavila k mesiacu a zavrela oči. Čakala som. Nič sa nedialo.
Sklamaná som zvesila ruky a otvorila oči. Celá ta príprava bola nanič.
,,Povedz čo mám robiť?! Mám vlčiu kožu, očarovala som ju a prišla som sem v splne! Tak prečo sa nič nedeje?!´´ kričala som na mesiac ale ten mlčal.
Smutne som zvesila hlavu a dívala sa do zeme. Do očí mi vyhŕkli slzy. Veľmi som túžila sa stať vlkom, chcela som to viac než čokoľvek iné. Chcela som behať po lese, vyť na mesiac, cítiť, ako sa mi pri premene posúvajú kosti a mení telo...moment, oni sa naozaj hýbu!
Z čista jasna som si uvedomila pohyb pod kožou a tak som zdvihla ruku, aby som si ju mohla prezrieť v mesačnom svetle. Kosti na nej sa hýbali, prsty sa skracovali a na ruke mi rašila hustá srsť.
Kľakla som si a rukami sa zaprela o zem, zuby pevne zaťaté. Kosti a šľachy sa mi bezbolestne posúvali a cítila som, ako sa mi tvár predlžuje. Gate aj tričko sa roztrhli, topánky som niekde stratila. Dedkova kožušina splývala s mojim telom.
Zrazu som tam stála v tele veľkého vlka. Neveriacky som žmurkala do noci ale nakoniec som zdvihla hlavu a v hrdle mi zavibrovalo pravé vlčie zavytie. Bolo len krátke ale aj to stačilo, aby ma presvedčilo o tom, že môj sen sa stal skutočnosťou. Uvedomila som si, že niečím radostne mávam. Obzrela som sa dozadu. Mala som skutočný chvost! Jupííí!
Celá šťastná som sa rozbehla do lesa a vnímala ho svojimi zostrenými zmyslami. Počula som ako kúsok odo mňa zašuchotala myš a v diaľke zabrechala líška. Vo vzduchu bolo cítiť pach rozrytej zeme. Po chvíli som našla čerstvú kančiu stopu.
Bola to nádherná noc. Môžem pokojne vyvrátiť všetky tie hlúposti o tom, že človek nemyslí sám za seba a ráno si nič nepamätá. Keď zašiel mesiac a premenila som sa späť, pamätala som si úplne všetko a celú noc som jednala sama za seba. Žiadny démon ma neovládal.
Vrátila som sa na miesto, kde som sa premenila. Veci som mala dotrhané a tenisky som nenašla. Zvliekla som zo seba vlčiu kožušinu a zamyslene si sadla nahá na skalu.
Premenila som sa, čo je fajn, ale ako prepašujem kožušinu až domov? No skutočná otázka znela: Ako sa nepozorovane dostanem naspäť do dediny keď som nahá?
O rok neskôr...
Po roku vlkolactva, môžem s pokojným svedomím povedať, že je to SUPER! Nepoznám krajší pocit, než bežať nocou a načúvať jej zvukom.
Za tu dobu som sa mierne zmenila. Zhustli mi vlasy, bola som silnejšia, obratnejšia a rýchlejšia - z čoho mal hlavne radosť telocvikár - a zlepšili sa mi zmysly.
Samozrejme, nič nie je dokonalé. Otec všetko odhalila hneď pri treťom splne. Zúril. Vynadal mi, samozrejme až potom, čo som mu všetko musela ukázať a vysvetliť. Nechápal, ako môžem márniť svoj čas takýmito hlúposťami.
,,Vstávaj, musíš ísť do školy,´´ kričal na mňa otec z kuchyne a ja som neochotne rozlepila oči. Dnes bude spln a pôjdem behať po lese. Večer vybehnem do kopcov a ráno zase zídem dolu. Potom pól dňa prespím a druhý deň prinesiem do školy vlastnoručne napísanú ospravedlnenku, že som bola u lekára.
V škole som bola nepozorná a neustále som rozmýšľala o tom, ako sa dnes prebehnem po lese. Nikto okrem mňa a otca nevedel, čo cez spln robím. Pri tejto myšlienke som sa samoľúbo usmiala a rozhliadla sa po spolužiakoch. Oni by určite nedokázali to, čo ja.
Spln prebehol rovnako ako vždy. ´´Obliekla´´ som sa do vlčej kože, prebehla sa po lese a vrátila sa domov. Klasika.
,,Výborne Lea!´´ pochválil ma telocvikár po chytení lopty tesne pred outom. Hanblivo som sa usmiala a hodila loptu takmer na druhý koniec miestnosti. Spolužiakovi, ktorý sa ju snažil chytiť, sa vyšmykla a spadla na zem.
Keď telocvikár odpískal koniec, zavolal si ma k sebe.
,,Si vynikajúca hráčka. Nikdy som nevidel nikoho, kto by mal také skvelé reflexy ako ty. Nechcela by si sa pridať do nášho školského družstva?´´ spýtal sa ma nadšene.
,,Porozmýšľam o tom,´´ povedala som diplomaticky a vybrala sa prezliecť do šatne. Vyzliekla som sa z úboru a naťahovala si rifle, keď sa ku mne naklonila kamarátka a potichu zašepkala: ,,Nevedela som, že si tak chlpatá.´´
Zarazila som sa a pozrela si na nohy. Včera večer som si ich holila a už teraz som na nich videla krátke tmavé chĺpky. Na bruchu to isté a na rukách to bolo výraznejšie.
,,A obočie máš tiež pekne husté. Mala by si si ho vytrhať. Nevyzerá to dobre,´´ pokračovala ďalej. Bola som zdesená ale aj tak som sa na ňu uškrnula.
,,Neboj, vykonám,´´ ubezpečila som ju a rýchlo som sa poobliekala, dúfajúc, že si to ostatné spolužiačky nevšimli.
Doma som sa hneď vrútila do kúpeľne, vyzliekla a pozrela na seba do zrkadla. Chĺpky neboli veľmi výrazne, len to nevyzeralo dobre pri bližšom pohľade. S povzdychom som zobrala žiletku a začala si holiť nohy. Nemilosrdne som oholila aj porast na rukách. Potom som si úhľadne vytrhala obočie.
S pocitom dobre vykonanej práce som sa vrátila do izby a začala sa venovať úlohám.
Druhý deň po škole sa to celé zopakovalo. Čo bolo horšie, a čo som si všimla, chlpy mi rástli počas dňa. Takže keď som na prvej hodine mala ešte hladké ruky, na tretej už boli vidieť drobnučké chĺpky. Na nešťastie si to všimla aj kamarátka a celá znepokojená sa ma pýtala, čo sa so mnou deje. Ja som jej samozrejme s úsmevom klamala do očí.
Vôbec som netušila, čo sa so mnou deje. Mala som podozrenie, že za to môže to premieňanie sa na vlka, ale ako som vedela, ešte sa mi nič podobné nestalo.
Takto to pokračovalo ďalej a dokonca sa to začalo zhoršovať. Začala som nosiť tričká s dlhým rukávom a z telocviku som začala mať vyslovenú hrôzu. Nemohla som si pred spolužiačkami dať dole ani tričko bez toho, aby si nič nevšimli. Tak som si vlastnoručne sfalšovala lekársky zákaz cvičiť a ako dôvod uviedla zranenie chrbtice. Telocvikár bol z toho pochopiteľne nešťastný.
Začala som byť však úplne zúfalá v momente, keď som si v jedno ráno našla na tvári strnisko. Zajačala som na celý barák a vbehla otcovi do spálne. Hodila som sa mu okolo krku.
,,Nemôžem ísť do školy so zarastenou tvárou!´´ vzlykala som a otec ma hladil po vlasoch.
,,To máš z toho, že robíš hovadiny. Keby si sa nehrala na čarodejnicu alebo na čo to, tak by si nemala takéto problémy,´´ zahundral a vyliezol z postele.
Požičal mi svoju britvu, dokonca mi pre utíšenie svedomia dal rýchlo kurz holenia ale musela som si ho udobriť tým, že som mu kúpila nový holiaci strojček, prosím pekne, bol dokonca značkový. A tak sme sa s otcom spoločne stretávali každé ráno v kúpeľni a holili si tváre. Ja britvou a on svojim novučičkým strojčekom. Najviac ma ale na celej veci žralo, že keď dostal ten svoj pekelný stroj, tak ho už absolútne nezaujímalo, že jeho jediný potomok sa pomaly ale isto mení na dvojča Wolverina.
Moju školskú dochádzku som ukončila na neurčito s tým, že mám zdravotné komplikácie.
Ani zarastanie mojej tváre ma však nemohlo odradiť od mojich prechádzok po lese vo vlčej podobe.
Poklusom som sa vybrala cez dedinu a pokračovala som cez lúku do lesa. Dostala som sa k postriežke pod lesom a tam som zabočila na trasu vedúcu medzi stromy, keď som začula šuchot. Zastala som a obzerala sa okolo. Tašku s kožušinou som si pritískala na hruď.
,,Kto je tam?´´ opýtala som sa roztraseným hlasom. Zrazu som mala pocit, že som sa ocitla v jednom z mojich hororov. Bola som sama uprostred tmavého lesa a čosi neznáme šuchotalo v kríkoch.
,,Pozri už je tu zase,´´ ozvalo sa zľava a ja som sebou mykla. Niekto tam bol a vyzeralo to tak, že ma pozná.
,,Kto ste?´´ skúsila som to znovu.
,,Nemali by sme ju už naťahovať a objaviť sa. Čo poviete?´´
,,Prečo, mňa to baví.´´
,,Chlapi! Stále si len chcete z niekoho uťahovať.´´
Kríky zase zašuchotali a vyšli z nich traja vlci. Čierny, šedý a biely. Ohromene som na nich civela. Šedý si ma so záujmom prezeral a ceril sa na mňa.
,,BU!´´ zavyl a ja som zvreskla. Natešene vrtel chvostom a štekavo sa smial. ,,Tak toto má byť nový prírastok do rodiny? Však sa zľakne vlastného tieňa,´´ posmieval sa mi.
,,Mlč už! Nie sme tu kvôli tomu,´´ zavrčal čierny a pozrel na mňa žltými očami.
,,Čo odo mňa chcete?´´ zaútočila som. Šedý sa neovládateľne rozosmial až spadol na zem.
,,Sledujeme ťa už istú dobu. Chodíš sem každý spln a meníš sa. Určite si si všimla, že nie bez následkov. Toto je posledný krát, kedy budeš musieť použiť tú svoju kožu. Pri nasledujúcom splne sa zmeníš bez nej, natrvalo,´´ povedal čierny a nastalo ticho, prerušované tichým pochechtávaním šedého.
,,Čo prosím?´´ vyvaľovala som na nich oči.
,,Staneš sa presne tým, čím si sa chcela stať. Nechceš byť snáď vlkom?´´ ozval sa tento krát biely a podľa hlasu som zistila, že to bola vlčica.
,,Ale ja som takto spokojná. Stačí, keď sa budem meniť každý spln. Ja nechcem behať po štyroch až do konca života.´´
,,Tak na to si mala myslieť skôr,´´ ozval sa zo zeme šedý a hravo sa prevalil na chrbát. ,,Vitaj v našom klube.´´
,,To nie je smiešne,´´ zahriakla ho biela a pozrela na mňa. V jej pohľade sa miesil súcit zo zvedavosťou. Zavrtela som hlavou. Toto sa mi predsa musí zdať.
,,Mýlite sa. Nestanem sa vlkom. Ja som vlkolak.´´
Šedý vybuchol smiechom.
,,A my snáď nie? Tiež sme vlkolaci, síce trochu iný ako ty, ale sme.´´
,,Ako iní?´´
,,Ty si sa stala vlkom pomocou kúziel, mi zase...ehm...bežnejšou cestou.´´
,,Akou bežnou?´´
,,Ona je fakt tupá,´´ rehotal sa na mne šedý, ale pokračoval. ,,Nás pohrýzol skutočný vlkolak. Ty si očarovaná. Nemusím sa ťa ani pýtať, aby som vedel, že tú šialenosť s kožou si nabrala vo folklóre. Dievčatku však nedošlo, že tento trik používali výhradne čarodejnice, aby tým niekoho potrestali a väčšinou tým vlkom zostávali natrvalo.´´
,,Ja viem. Teda, okrem tej poslednej veci. Naozaj zostávali natrvalo vlkmi?´´
,,Poznáš ty pieseň o bisclaveretovi?´´
,,Ehm...no...´´
,,Je to francúzka pieseň, mimochodom veľmi pekná. Hovorí sa tam, že keď zobrali vlkolakovi oblečenie, ktoré si schoval, tak sa nemohol vrátiť do svojej pôvodnej podoby.´´
,,A čo to má spoločné so mnou?´´
Čierny si unavene vzdychol.
,,Urobíme niečo podobné. Nemá už význam sa takto trápiť,´´ povedal a aj s ostatnými dvoma zmizol v húští.
Chvíľu som tam ešte zmätene stála, ale potom som sa pobrala ďalej. Nechcela som im to veriť. Vravela som si, že to nie je pravda, ale podvedome som tušila, že sa nemýlia.
So zmiešanými pocitmi som pokračovala ďalej. Prišla som na obvyklé miesto a počkala si na účinok mesiaca.
Ráno som sa vracala po tej istej ceste k dedine. Keď som prechádzala po ceste, kde som so sa s nimi večer bavila, už tam na mňa čakali. Sedeli usporiadane vedľa seba a ako sa zdalo, čakali na mňa. Zastala som.
,,Čo mi chcete?´´ zavrčala som unavene. Šedý na mňa posmešne vyceril zuby.
,,Tú kožu už nebudeš potrebovať.´´
Hneď ako to povedal, on aj s čiernym sa na mňa vrhli a vytrhli mi tašku z rúk. Vykríkla som a chcela sa medzi nich vrhnúť, ale biela ma odsotila na bok s takou prudkosťou, až som spadla.
,,Nemiešaj sa do toho!´´ zavrčala a postavila sa tesne ku mne, aby ma mohla kedykoľvek zadržať.
S rozšírenými očami som sledovala, ako vytiahli košu z tašky a každý z nich ju chytil za jeden koniec. Zapreli sa nohami do zeme a začali ťahať. Prskali pri tom a zúrivo triasli hlavami. Počula som ako sa koža začala trhať.
,,NIE!´´ vykríkla som so slzami v očiach a začala sa dvíhať zo zeme. Biela po mne chňapla a okamžite ma poslala naspäť k zemi. Zúfalo som fňukala a sledovala, ako vlkolaci ničia moje dielo.
Koža sa už roztrhla na poli, ale to im nezabránilo pokračovať. Systematicky začali trhať obe polovice na ešte menšie kúsky. Skončili, až keď boli kúsky skoro tak veľké ako moja dlaň.
Obaja ku mne pribehli - sivý vycerený, čierny vážny - a postavili sa nado mňa. Zdvihla som sa zo zeme.
,,Ste už spokojný?´´ vyprskla som.
,,To je veľmi relatívne,´´ zapriadol sivý a aj s ostatnými sa stratil. Biela na mňa ešte vrhla ľútostivý pohľad a nasledovala ich.
Prešla som po zbytkoch mojej kožušiny, ktoré boli roztrúsené po ceste a ako zhypnotizovaná som pokračovala ďalej.

33. Esmé

7. září 2011 v 19:40 | Amane
Nuž, tak stačí trochu popostrčiť a už to ide :D Užívajte a komentujte :) Po dlhej dobe sa Selene vracia.

Selene

,,Pôjdu po ňom.´´
Selene sa zadívala do šedých očí Draca Malfoya. Unavene vzdychla a opäť začala pochodovať po miestnosti.
,,Odkiaľ o tom vieš?´´
,,Matka mi to povedala.´´
,,A odkiaľ vie o tom ona?´´
,,Tak to naozaj netuším,´´ povedal Draco unavene a sadol si do koženého kresla.
Selene zastala uprostred miestnosti a zamyslene pozrela na plavovlasého muža. Tak veľmi sa podobal na svojho otca a predsa boli rozdielny.
,,Čo myslíš, koľko ich to vie?´´
,,Teraz? Pravdepodobne všetci. Matka ich musela určite informovať alebo to bol niekto iný.´´
,,Ale ako je to možné? Technicky boli prítomný iba traja ľudia a o dôsledkoch nemohol nikto vedieť. Samozrejme okrem teba.´´
Draco zamračene pozrel na Selene.
,,Pokiaľ sa mi tu snažíš naznačiť, že som niečo prezradil, tak myslíš zle. Zachránila si ma vtedy a na oplátku som ti sľúbil, že to nikomu nepoviem.´´
,,Ja viem,´´ odsekla čiernovlasá a zadívala sa na muklovskú krajinomaľbu nad krbom.
,,Tak potom ako na to prišli? Odpratala som ho tak ďaleko, ako sa len dalo.´´
,,Nemôžeš za to, Selene. Tak sa z toho prestaň obviňovať. Čo sa stalo, stalo sa. No na jednu vec buď pripravená. Prídu si poň. Budú ho prenasledovať, budú ho lákať k sebe. Buď pripravená na to, že sa objavia.´´
Selene sa priblížila k Dracovi.
,,Aký majú dôvod na to, aby mi ho vzali?´´

Harry

Harry omráčene sedel vo svojich komnatách a v ruke zvieral pohárik s ohnivou. Nesústredene civel pred seba.
Ako mi to mohla urobiť? Prečo som nebojoval aspoň za Severusa? Nemá význam to riešiť. Zobrala mi ich a právo je aj tak na jej strane. Aspoň, že ich uvidím cez školský rok.
No bola to malá útecha. Prakticky zostal sám, bez rodiny. Zostala mu len Selene. No keď sa to povie takto, tak to vyznieva dosť sebecky. Záleží hlavne na Selene, či s ním bude chcieť zostať. Úprimne, netvárila sa, že by si s ním zriadila hniezdočko lásky, ale tiež sa netvári tak, že by s tým nesúhlasila. No a keď už sme pri tom, aký by s ňou bol život?
S Ginny to mal tak, že sa vídali v podstate málo. Preberali spolu veci okolo domácnosti, práce a detí. K intímnostiam sa dostali len v krajných prípadoch a väčšinou to končilo tak, že Ginny otehotnela. Keď to tak spomínam, nepamätám si, že by mi Selene povedala, že je tehotná. Nikdy nič nenaznačila.
Môže mať vôbec deti? Blbosť! Iste, že môže, však vždy pila ten elixír. Jednoducho je opatrnejšia, než on s Ginny dohromady. Potriasol hlavou.
,,Merlin, na čo to myslím? Najskôr sa tu zožieram kvôli rozvodu a teraz rozmýšľam nad tým, či môže Selene mať deti.´´
,,Isteže môžem otehotnieť,´´ ozvalo sa odo dverí a Harry vyľakane vykríkol.
Selene stála pri dverách a hľadela naňho.
,,Môžem mať deti, len som opatrná,´´ povedala a podišla k nemu.
,,A máš nejaké?´´
Čiernovlasá nadvihla obočie.
,,Čo ťa to napadá za blbosti? Máš snáď menopauzu?´´
,,Nie, prečo?´´
,,Tak čo tak odrazu hovoríš o deckách. Tie tri čo máš ti nestačia?´´
Tak to bola rana do živého.
,,Vieš, ja už vlastne nemám deti,´´ povedal. Selene sa zatvárila zmetene.
,,Ako to? Zistil si, že to neboli tvoje spermie, z ktorých vznikli?´´
,,Selene, toto nie je smiešne!´´ zvolal a zatváril sa úplne zúfalo. ,,Asi pred hodinou som sa rozviedol s Ginny. Okrem školy a jedného dňa letných prázdnin k nim nemám žiadny prístup. Nemôžem byť s nimi inak v kontakte, než pomocou listov.´´
Selene sa mu zadívala do očí.
,,To je všetko kvôli mne, však?´´
Nebola to výčitka, len konštatovanie.
Vzdychol si.
,,Nie, je to aj moja vina. Nemal som Ginny podvádzať. Môžem si za to sám.´´
,,Ale veď ju nemiluješ.´´
,,To je pravda, ale ako otec som zlyhal. Nemali by žiť v takejto rozvrátenej rodine.´´
,,Naozaj? Radšej by si čakal, kým by ste s Ginny na seba nevytiahli nože a nepovraždili sa navzájom? Zvláštne. Ja by som dala prednosť rozvodu, než sa zbytočne trápiť. Nakoniec, už dávno bola vaša rodina v zlom stave alebo ako si ty povedal, bola rozvrátená. Myslím si, že toto bolo to najlepšie riešenie situácie. Decká sú dosť staré na to, aby pochopili o čo tu ide a myslím si, že ťa budú chcieť vidieť aj cez leto. Nakoniec si to aj tak u Ginny vydobyjú a ona ich za tebou pustí.´´
,,Myslíš?´´
,,Určite,´´ povedala Selene a usmiala sa.

Tom

Pondelok ráno sa ospalo vliekol za Jamesom na raňajky. Bol si vedomí faktu, že bude jediný, kto neodovzdá domácu úlohu z Čarovania, ale bolo mu to jedno. Celý víkend strávil v knižnici a čítal všetko, čo našiel o Voldemortovi. V žiadnej z kníh sa nespomínalo, jeho pôvodné meno, ktoré bolo zhodné s tým jeho. Autori väčšinou rozprávali o jeho činoch a opisovali vtedajšiu neistú dobu. Dosť ho to sklamalo. Síce vedel, že neprešiel všetko, ale očakával už nejaké výsledky.
,,Čo si taký zdochnutý? Zase si nespal?´´ drgol doňho James. Tom naňho pozrel a dezorientovane zaklipkal očami.
,,No nie nespal,´´ priznal.
,,Stále ti to nedá pokoj? Celý víkend si trčal v knižnici a čítal si o Voldemortovi. Nesníva sa ti s ním?´´
,,Prosím?´´
,,Nerieš. Čo ťa na ňom vlastne tak fascinuje?´´
,,No, vieš...v tej knižke, písali...že Voldemort sa volal...´´ Neisto pozrel na Jamesa. ,,Tom Riddle,´´ dokončil váhavo.
,,No a?´´
,,Ja som Tom Riddle.´´
,,Nedochádza.´´
Tom si zúfalo vzdychol.
,,Máme rovnaké meno, je rozhodne starší než ja a ja...čo keď je so mnou nejak rodinne spriaznený? Napríklad môj...otec?´´
James naňho strnulo hľadel a...
...potom sa búrlivo rozrehotal.
,,Toto je dobré!´´ pleskol sa mladík po stehne a v očiach sa mu zjavili slzy. ,,Voldemrot je môj otec! Merlin, ty si ale vtipný a ja som si myslel, že si suchár! Hahaha!´´
Tom stisol pery. Nepáčilo sa mu, že sa mu kamarát smeje, aj keď bol ten dohad absurdný. Voldemort a jeho otec! No to určite.
Vyučovanie pretrpel v tichosti a strážil Jamesa, aby sa nevrhol na ich profesorku Elixírov, keď prechádzala okolo. Nevedel jej odpustiť, že sa bozkávala s jeho otcom. Chúďa. Ich priateľská profesorka ani len netušila, prečo na ňu James Potter zazerá. Tom síce chápal, prečo sa na ňu hnevá, ale občas si myslel, že to nemusí dávať tak najavo.
Ako vždy po vyučovaní sa zašil v knižnici do toho najvzdialenejšieho kúta. Rýchlo načmáral úlohu na Elixíry a opäť sa pustil do svoj bádania. Jeho oči lietali po stránkach a prevracali listy nových publikácií, keď ticho v miestnosti prerušil hlasný výkrik a treskot padajúcej stoličky.
,,SA ZBLÁZNILI!?´´ zreval Scorpius Malfoy na celú knižnicu, až všetci poskočili.
Tom sa pozrel na stôl kúsok od svojho.
Scorpius tam stál, bledší než obyčajne, v rukách zvieral otvorený list a v očiach smrteľné zdesenie. Severus sedel za stolom aj s nejakým chlapcom a obaja vyjavene pozerali na svojho staršieho kamaráta.
Blonďák sa po dlhej chvíli prebral zo šoku a otočil sa ku kamarátom.
,,Oni sa rozhodli, že ju sem pošlú. To je snáď zlý sen!´´
Tom nechápal čo sa deje a zvedavosť mu nedala, nuž tak sa zdvihol a podišiel k nim.
,,Koho sem chcú poslať?´´ spýtal sa, keďže bol zjavne jediný v ich skupinke, kto nechápal, príčinu chlapcovho hnevu.
,,Má sem prestúpiť jeho budúca snúbenka,´´ odpovedal mu Severus, ktorý sa rozhodol prevziať iniciatívu, keďže pozornosť jeho kamaráta sa sústredila na snahu prepáliť list pohľadom.
,,Ty máš snúbenku?´´
,,Ide o dohodnutý sobáš, Tom. Jeho rodina je známa a vážená, nemôže si vziať len tak niekoho.´´
,,To je tak stredoveké.´´
,,Úprimne, Tom, čarodejnícky svet uviazol v stredoveku, ak si si nevšimol,´´ zavrčal Sco a začal trhať list.
,,Ak ma ospravedlníte, idem sa vyzúriť mimo dosah zvedavých očí,´´ povedal Sco a dôstojne odkráčal preč.
,,Rád by som potom videl ich izbu. Určite sa zmení v prales a Snapeová bude zúriť,´´ poznamenal ten cudzí chlapec a zasmial sa.
,,Alebo sa len nad tým usmeje,´´ hádal Severus a namočil brko do atramentu, rozhodnutý pokračovať v domácej úlohe.
Tom sa vrátil na svoje miesto a opätovne sa začítal do hrubej knihy. Z knižnice ho vyhnal až hlad. Večeral bez Jamesa - Merlin vie kde bol - a v spálni nikto nebol. Pokojne sa prezliekol do pyžama a zaliezol do postele. Jeho mozog bol unavený z toľkého čítania a tak zaspal takmer okamžite.
Mal sen. Trochu...zvláštny sen.
Okolo neho nebolo nič. Len bielo. Nepočul vôbec nič, akoby mu zaľahlo v ušiach, alebo vypli zvuk. V diaľke zahliadol tmavý bod. Ten sa rýchlo zväčšoval a nadobudol obrysy človeka. Ženy.
Zastavila sa až pár metrov pred ním. Bola mladá, veľmi mladá, ešte týnedžerka. Mala na sebe tmavomodré moderné šaty nad kolená, v páse previazané čiernym hrubým opaskom. Vlasy mala svetlohnedé a kučeravé, oči modro šedé.
Tom na ňu zarazene hľadel a uvedomil si, že má otvorené ústa a tak ich rýchlo zavrel. Bola nádherná.
Hnedovláska sa naňho milo usmiala.
,,Ty si Tom?´´
Nemo prikývol.
,,Som Esmé, tvoj anjel strážny.´´
,,Prosím? Asi ti nerozumiem.´´
Dievča sa zvonivo zasmialo.
,,To sa len tak hovorí. Som v tvojej hlave. To ty si ma vytvoril. Som tu, aby som ti pomohla.´´
,,V čom?´´
,,Ja to neviem, ale ty áno.´´
,,Pomoc nepotrebujem. Zatiaľ nie.´´
,,Zatiaľ nie? Hľadáš snáď niečo?´´
Tom sa zarazil. Ako vie, že niečo hľadá? A ako vôbec môže byť v jeho hlave?´´
,,Prepáč, ale jednému nerozumiem. Ako môžeš...´´
Skôr než stihol dopovedať dievča cúvlo o pár krokov. Jej hrejivý úsmev zmizol a nahradil ho chladný výraz.
,,Už musím ísť. Bola som tu pridlho,´´ povedala Esmé a otočila sa.
,,Počkaj. Veď si len prišla,´´ protestoval Tom a vykročil za ňou, no narazil do niečoho hrubého a neviditeľného. Žeby nejaká stena?
Esmé sa naňho pozrela ponad plece.
,,Zajtra sa ma spýtaj. Možno budeme mať viac času.´´

V budúcej kapitole sa budeme venovať niečomu, čo verím, že mnohých z vás zaujme :)